Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Life Site News video zo švajčiarskej farnosti, ktoré ukazuje ženu stojacu vedľa kňaza, spolu s ďalšími zvláštnymi persónami, vrátane koncelebrantov prepásaných cez rameno dúhovou šerpou. Jeden z nich, s najkrajšou dúhovou šerpou, sa ukázal byť nakoniec diakonom. Pani v strednom veku slúži na videu s kňazom omšu v novom obrade a spolu s ním vyslovuje konsekračné slová. Na sebe má zvláštny liturgický úbor – svetrík banánovej farby a masívne korále na krku. Sekundujú im pri tom ďalší laici, mužského i ženského pohlavia, tak či onak odetí.

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile. Neľútostný koncilový súboj bol vyvrcholením dlhodobých príprav predstaviteľov takého chápania Cirkvi, ktoré bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, keďže predstavovalo herézy a bludy.

Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný  zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.

Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty,  dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť do kuchyne, v ktorej sa pripravuje duchovná menáž pre ďalšie desaťročia slovenského katolicizmu. Pre tradičných katolíkov to nie je pohľad radostný, avšak zrejme nikto z nich od „synodálneho procesu“ príliš radostných zážitkov neočakával.

V pondelok dňa 29.augusta si podľa tradičného cirkevného kalendára pripomíname Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Keďže ide o známu udalosť z biblických dejín, ktorú s vysokou pravdepodobnosťou každý tradičný katolík pozná, budem sa venovať tejto udalosti cez prizmu známeho obrazu geniálneho talianskeho umelca Michele Angela Amerighi da Caravaggia, na ktorom spracoval popravu sv. Jána Krstiteľa, pričom nevynechám ani základné informácie  živote tohto geniálneho talianskeho maliara prelomu 16 a 17.storočia. 

Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.

Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 27. augusta pripomíname sviatok sv. Jozefa Kalazanského, kňaza, pedagóga a zakladateľa rádu piaristov, ktorý bol aj zakladateľom prvej ľudovej katolíckej školy v Európe. V škole, ktorú založil a riadil spoločne so svojimi piaristickými spolubratmi, sa ujal sirôt a chudobných detí z ulice, ktoré boli na najlepšej ceste skĺznuť na cestu zločinu a nakoniec kvôli svojim hriechom skončiť v Pekle.

Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne vyžmýkaných fráz, v ktorých s urputnou pravidelnosťou rotujú okolo slnka beztvarosti, stokrát obžuté a zvetrané, bezobsažné a abstraktné planéty pojmov, ako „bratstvo“, „mier“, „jednota“, „solidarita“, „dialóg“, „kráčanie“, „sprevádzanie“, „zdieľanie“, a samozrejme „láska“, sa denne valí na pomaly a zodpovedne prežúvajúcich (a zaočkovaných) katolíkov. To všetko zabalené do atmosféry, podozrivo voňajúcej po revolučných kvetinkách z roku 1789.

V minulom článku som sa snažil oboznámiť čitateľov s dejinami Pobožnosti Svätej hodiny. Pokiaľ som vzbudil u nich záujem o túto formu modlitby, tak možno uvítajú praktický návod, ako sa môžu duchovne priblížiť k utrpeniu Nášho Pána a zároveň vykonať skutok milosrdenstva voči dušiam v Očistci. Informácie o Pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny som čerpal z knihy českého kňaza  vdp. Josefa Čiháka: Svatá hodina a jiné modlitby k Božskému Srdci Ježíšovu

Hovorí sa, že ľudia majú takú vládu, akú si zaslúžia. Zlý strom národa prináša zlú úrodu vo forme zlých vládcov. Takto funguje prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do sveta a ktorý nemožno zo stvorených vecí odstrániť. Boh do chodu sveta často a priamo zasahuje – teda aspoň tak kedysi katolícki biskupi verili. Keď sa Jozue riadil Božími pokynmi, zrútili sa hradby Jericha. Keď sa ale židia od Boha odvrátili a Áron im urobil zlaté teľa, ktorému sa klaňali, Boh zasiahol.

Z archívu:

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­