V predvečer Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), „liberálna strana“ mala už svoje miestne výbory, filozofické a vlastenecké združenia, akadémie, čitárne, lóže, ktoré tvorili hustú organizačnú sieť. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) mal taktiež svoju „organizačnú vigíliu“, plnú schôdzí, konferencií, publikácií, verejných a súkromných stretnutí, na ktorých vypracovávala sa „stratégia“, vyplývajúca z búrlivých schôdzí, ktoré jedna za druhou prebiehali bezprostredne pred otvorením koncilu.

Pápežský biblický inštitút a revolučné pôsobenie

Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, a rektor Pápežského biblického inštitútu v Ríme, zmenil podobu tohto ústavu takým spôsobom, že bol hlavným centrom šírenia novej racionalistickej exegézy.

CardinalBea

Augustín Bea (1881 - 1968), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

Mons. Antonino Romeo (1902 - 1979), taliansky kňaz a asistent Posvätnej kongregácie pre semináre a univerzity, zverejnil v časopise Divinitas zásadnú kritiku Biblického inštitútu. Tento článok pranieroval existenciu sprisahania zosnovaného neomodernistickými kruhmi v Cirkvi. Mons. A. Romeo charakterizoval Biblický inštitút, ako:

„Skupinu, ktorá neúnavne sa namáha, aby vytvorila čoraz väčšie trhliny v nadľudskej budove katolíckej viery pod zámienkou, že dnes nás má zaujímať len to, čo je nové, pretože evanjelium, ktoré treba prijať, nie je evanjeliom minulosti, ale budúcnosti, Cirkev, ktorú musíme poslúchať, nie je tá, ktorú poznáme, ale Cirkev budúcnosti. ( ... ). Takto sme dnes dostali sa k „novej teológii“, inšpirovanej modernými sloganmi, k „novej morálke“, ktorá chce uspokojovať ľudské vášne, zrušiť pojem hriechu a zmysel pre hriech, k „novým dejinám“, ktoré vyzdvihujú historicizmus, alebo víťazstvo faktu, k „novému právu“, ktoré vyhlasuje slobodu pre zlo, a pre tých, ktorí sú dostatočne mocní, aby mohli si všetko dovoliť, k „novej psychológii“, založenej na pansexuálnej psychoanalýze, k „novej pedagogike“, ktorá uspokojuje všetky inštinkty, k „novému sakrálnemu umeniu“, ktoré vyvyšuje surrealizmus a konceptualizmus šarlatánov. Slovo „princípy“, kedysi tak často používané, mizne z obehu. ( ... ). Vychádzajúc z dvojitého mýtu ľudskej slobody a ľudského pokroku, z dvojitej gnostickej požiadavky, ktorá zbožšťuje prchavú náhodnosť našej individuálnej hodnoty a nášho večného kolektívneho plynutia k neznámej budúcnosti, ktorá stáva sa náhražkou za Absolútno, dnešní progresivisti pretransformovali náboženstvo a vedu na ustavičné skúmanie bez toho, aby určili cieľ, predmet a „konštanty“, ktoré každá viera a každá veda musí vopred si stanoviť. Takto dochádza k víťazstvu neurčitosti, čiže relativizmu, a v podstate negácie. ( ... ). Všetka tá neprestajná podvratnícka činnosť termitov pod rúškom tmy, vykonávaná v Ríme a vo všetkých častiach sveta, privádza nás k domnienke, že tu aktívne uskutočňuje sa kompletný plán zameraný na obkľúčenie a rozbitie náuky, ktorá formuje a živí katolícku vieru.“.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, vo svojom článku v L'Osservatore Romano, zo dňa 24. augusta 1961, kritizoval odvolávanie sa na literárne žánre pri interpretácii Biblie. E. Ruffini, kardinál, konštatoval v predmetnom článku:

„Sme svedkami záplavy publikácií, prednášok, konferencií, v ktorých prevládajú príliš často nebezpečné názory a znepokojujúce interpretácie. ( ... ). Týchto nových exegétov, ktorí hovoria si a predstierajú, že sú katolíci, sa pýtame: „Ako môžete tvrdiť, že Cirkev, Mater et Magistra, Matka a Učiteľka, ktorej náleží posudzovať pravý zmysel Svätého písma, ako sme prisahali mnohokrát pri oltári, devätnásť storočí predkladala svojim deťom božskú knihu bez toho, že bola by poznala literárny žáner, ktorý je kľúčom jej správnej interpretácie?“.                  

E. Ruffini, kardinál, napísal v liste pre Alfreda Ottavianiho (1890 - 1979), talianskeho kardinála, zo dňa 9. mája 1961:

„Už som to povedal a opakujem znova: modernizmus, odsúdený pápežom svätým Piom X., bez prekážok šíri sa teraz formami, ktoré sú závažnejšie a ničivejšie, ako tomu bolo vtedy! Ctihodná Eminencia, keď obzerám sa okolo seba, občas zmocňuje sa ma hlboká skľúčenosť, a keď dokážem sa vzchopiť, tak len preto, lebo dôverujem v pomoc, ktorú Ježiš prisľúbil svojej Cirkvi: „Ja som s vami až do skončenia sveta.“. Dúfam, že nadchádzajúci ekumenický koncil raz a navždy definuje, čo rozumie sa pod inšpiráciou, biblickou neomylnosťou, biblickými dejinami, a stanoví hranicu, po ktorú vedecká interpretácia Svätého písma môže sa vzdialiť od tradičnej interpretácie.“.

Progresívny kardinál a ekumenické putovanie

Pápež Ján XXIII. vymenoval A. Beu, kardinála, za predsedu novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov, dňa 5. júna 1960.

Progresivistické ekleziologické tendencie rozvíjali sa ďalej v novom, „ekumenickom rámci“. A. Bea, kardinál, usporiadal konferenciu na Angelicu, v aule, na tému Veľké volanie do Kristovho ovčinca, dňa 22. januára 1961, kde povedal:

„Je pravda, že schizma a heréza ako také oddeľujú od Mystického Kristovho Tela, ktorým je Cirkev, to znamená od plnej účasti na živote, ktorý Kristus dáva Cirkvi. Toto však platí pre tých, ktorí osobne a vedome oddeľujú sa od Cirkvi, nie pre tých, ktorí v dobrej viere nachádzajú sa už oddelení v dôsledku dedičstva, ktoré dostali od svojich predkov. Okrem toho, Cirkev všetkých kresťanov nekatolíkov považuje za „bratov“, za „synov“, a miluje ich materskou láskou, inými slovami, Cirkev považuje ich za svojich ľudí a svojich členov, hoci nie v plnom zmysle.“.

A. Bea, kardinál, napriek svojmu pokročilému veku, mal bohatý program kontaktov a ciest. V januári 1961 bol vo Švajčiarsku, v Berne, následne vo Francúzsku, v Štrasburgu a v Paríži, a vo februári 1961 a v marci 1961 bol v Nemecku, v Heidelbergu, v Tübingene, v Essene, v Západnom Berlíne a vo Východnom Berlíne. Následne pokračoval do Veľkej Británie, do Liverpoolu a Londýna, kde po prvý raz v dejinách vstúpil v rímskom purpure do „anglikánskeho Vatikánu“, paláca Lambeth, kde ho prijal Michael Ramsey (1904 - 1988), prímas.

A. Bea, kardinál, v rozhovore pre France Catholique, zo dňa 4. augusta 1961, potvrdil, že sleduje vývoj v ekumenických strediskách, ako je Taizé vo Francúzsku, s veľkým záujmom. A. Bea, kardinál, konštatoval:

„Protestanti, ktorí nenesú zodpovednosť za schizmu Cirkvi, môžu túžiť po spáse rovnako, ako katolíci. Istým spôsobom aj oni sú zjednotení s Cirkvou.“.

A. Bea, kardinál, obrátil sa na ekumenického patriarchu Konštantínopolu, ktorým bol Athenagoras I., občianskym menom Aristokles Spyrou (1886 - 1972), v súvislosti s „ekumenickou prítomnosťou na koncile“, a navrhol mu, aby poslal delegáciu, ktorá reprezentovala by aj patriarcháty Moskvy, Bukurešti, Belehradu a Sofie. Súčasne ho požiadal, aby bol sprostredkovateľom s ďalšími patriarchami. Moskovský patriarcha reagoval na pozvanie na koncil slávnostným Non possumus (Nemôžeme), keďže považoval to za vnútornú záležitosť Katolíckej cirkvi.

Eugène Tisserant (1884 - 1972), francúzsky kardinál, zúčastnil sa tajného stretnutia s novým ruským pravoslávnym arcibiskupom z Jarosľavľa, Nikodimom, občianskym menom Boris Georgijevič Rotov (1929 - 1978), vo Francúzsku, v meste Metz, v auguste 1962. Pri tomto stretnutí došlo k dohode, že moskovský patriarcha príjme pápežské pozvanie na koncil, ak pápež zaručí, že koncil upustí od odsúdenia komunizmu. V predprípravnej fáze koncilu, minimálne 378 biskupov žiadalo, aby koncil zaoberal sa moderným ateizmom a najmä komunizmom, a poukázal na možnosti, ako čeliť jeho nebezpečenstvu.

Johannes Willebrands (1909 - 2006), holandský biskup, neskôr kardinál, bol najbližším spolupracovníkom A. Beu, kardinála, a podnikol mnoho ciest, aby zabezpečil „ekumenickú prítomnosť“ na koncile. Problémy neboli s protestantskými komunitami a anglikánmi, ale ťažkosti vznikli najmä s ortodoxnými spoločenstvami.

Boj o katolícku liturgiu pred koncilom

Gaetano Cicognani (1881 - 1962), taliansky kardinál, prefekt Kongregácie pre obrady, predseda Liturgickej komisie, a Annibale Bugnini (1912 - 1982), taliansky arcibiskup, sekretár Liturgickej komisie, predstavovali avantgardu progresivizmu, a boli autormi reformy liturgických kníh za pontifikátu pápeža Pia XII.. V predmetnej komisii bolo mnoho predstaviteľov liturgického hnutia. Pripravená liturgická schéma zhodovala sa s tým, čo liturgické hnutie šírilo už 30 rokov. Predmetná liturgická schéma priznávala absolútny primát „pastoračnej dimenzii“ a usilovala o obnovenie liturgie zameranej na „aktívnu účasť veriacich“. Jedným z cieľov liturgického hnutia bolo nahradenie latinčiny jazykom ľudu. Pápež Ján XXIII. nesúhlasil s týmto zámerom.

Bugnini col

Annibale Bugnini (1912 - 1982), arcibiskup. Zdroj: Wikimedia Commons.

L'Osservatore Romano, uverejnilo článok, pod názvom „Latinčina, jazyk Cirkvi“, na prvej strane, podpísaný troma hviezdičkami, zo dňa 25. marca 1961. Predmetný článok konštatoval dôrazne, že Cirkev musí mať jazyk, ktorý je „univerzálny, nemeniteľný, a nie jazyk ľudu“. Tento článok uvádza:

„Jadro a podstata, prečo Cirkev drží sa latinčiny, sú teda rýdzo náboženské. Ako inštitúcia, ktorá v priestore je univerzálna, a v čase nepominuteľná, potrebuje taký jazykový prostriedok, ktorý spája centrum a periférie, minulosť, prítomnosť a budúcnosť: jazyk, ktorý vyjadruje jasne pravdu, nepodlieha premenám časov, a je mimo dosahu búrlivých vôd rozvírených vášní.“.

Pápež Ján XXIII. poslal apoštolský list, zo dňa 7. decembra 1961, Mons. Higinimu Anglésovi (1888 - 1969), španielskemu rektorovi Pápežského inštitútu pre posvätnú hudbu, v ktorom vyhlásil, že:

„Pri slávnostných liturgiách, či už vo veľkých majestátnych chrámoch, alebo v malých vidieckych kostolíkoch, bude vždy oprávnené udržiavať kráľovské žezlo a vznešenú nadvládu latinského jazyka.“.

Pápež Ján XXIII. je autorom apoštolskej konštitúcie Veterum sapientia, zo dňa 22. februára 1962. V tomto dokumente zdôrazňuje sa význam latinského jazyka ako jediného univerzálneho jazyka, „živého jazyka Cirkvi“, a odporučil, aby najdôležitejšie cirkevné predmety vyučovali sa v latinčine, a aby kandidáti na kňazstvo pred začatím štúdia „dostatočne dlhý čas a s maximálnou dôkladnosťou venovali sa latinskému jazyku pod vedením kvalitných učiteľov.“. Pápež Ján XXIII. nariadil všetkým služobníkom Katolíckej cirkvi v diecézach a v reholiach, aby „študovali a používali“ latinský jazyk. „Sme plne rozhodnutí vrátiť tomuto jazyku jeho čestné miesto, aby zachovalo sa jeho dávne a neprerušené používanie, pričom tam, kde bolo zanedbávané, nech sa obnoví.“.

Možno konštatovať, že predmetná apoštolská konštitúcia bola ignorovaná. Jedným z dôkazov tejto skutočnosti je aj príkaz o postupnom odvolávaní profesorov, ktorí nevedeli hovoriť po latinsky. Vyučujúci na pápežských univerzitách pohrozili masovým odchodom, čím vytvorili trápnu situáciu pre riadiace orgány, ktoré nemali okamžitú náhradu za týchto vyučujúcich.

A. Bugnini, arcibiskup, vedel o odpore voči svojim progresívnym liturgickým zámerom, a vytvoril skupinu 10 poradcov, resp. peritov, ktorí schádzali sa tajne v Domus Mariae, v dňoch 11. až 13. októbra 1961, aby urýchlili vypracovanie schémy.

Pápež Ján XXIII. prejavil dôrazne nespokojnosť so smerovaním Liturgickej komisie a odvolal vedúcich tejto komisie. Arcadio Larraona (1887 - 1973), španielsky kardinál, prefekt Kongregácie pre obrady, pápežom Jánom XXIII. bol vymenovaný za predsedu Prípravnej komisie, po smrti G. Cicognaniho, kardinála. Ferdinando Antonelli (1896 - 1993), taliansky kňaz, neskôr kardinál, nahradil A. Bugniniho, arcibiskupa, v októbri 1962, tesne pred otvorením koncilu. A. Bugnini, arcibiskup, nebol potvrdený vo svojej funkcii ako jediný zo všetkých sekretárov prípravných komisií, a zároveň bola mu odňatá aj katedra liturgických vied na Lateránskej univerzite.

Progresivisti vyhlasujú vojnu pred koncilom

Mario Luigi Ciappi (1909 - 1996), taliansky pápežský teológ, neskôr kardinál, v časopise Divinitas, v článku pod názvom Očakávania teológie pred Druhým vatikánskym koncilom, z roku 1961, pripomenul rôzne bludy odsúdené pápežom Piom XII., (náboženský a morálny agnosticizmus, ateistický laicizmus, falošný humanizmus, dogmatický relativizmus, progresivizmus, evolucionizmus, immanentizmus, ateizmus, a pod.). M. L. Ciappi napísal v tomto článku:

„Budú teda konciloví otcovia musieť považovať za mŕtve a pochované tie omyly a herézy, ktoré odsúdil pápež Pius XII.? Nebolo by žiaduce, aby celá učiaca Cirkev slávnostne vystúpila, potvrdila a dovŕšila odsúdenie bludov, ktoré stále číhajú a šíria sa ako zhubný kúkoľ vo vinici Kristovej? Pritom by, samozrejme, šetrila tých, ktorí prepadli omylu, ba dokonca zintenzívni otcovské pozvania, aby priviedla ich na správnu cestu. Myslím si, že toto je túžba mnohých teológov.“.

Väčšina koncilových otcov vnímala koncil ako príležitosť na obnovu Cirkvi, avšak menšia časť z nich chcela využiť koncil na radikálnu premenu cirkevných štruktúr.

Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, poradca, resp. peritus, na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), pôsobiaci v Nemecku, je autorom knihy Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako volanie k jednote, ktorá vyšla v roku 1960. Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, napísal úvod k tejto knihe, ktorá bola preložená do angličtiny, francúzštiny a holandčiny, v roku 1961. Táto kniha teoreticky uvažovala o spojení biblicko-liturgického hnutia s ekumenickým hnutím, za účelom „obnovy Cirkvi“ z vnútra, formou transformácie jej štruktúr. Svätá stolica odobrala H. Küngovi povolenie vyučovať katolícku teológiu pre jeho heterodoxné názory v roku 1979.

Hans Küng en la UNED 02

Hans Küng (1928 - 2021), teológ. Zdroj: Wikimedia Commons.

Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, bol hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia.

Congar concile 1964

Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

Y. Congar mal jasnú stratégiu na presadenie najodvážnejších požiadaviek H. Künga, a to prostredníctvom zapojenia verejnej mienky. Y. Congar konštatoval:

„Mnohí sme videli v koncile možnosť otvorenia sa nie len pre unionizmus, ale aj pre ekleziológiu. Vycítili sme v ňom príležitosť, ktorú bolo treba maximálne využiť, aby čím skôr došlo k obnove, k čo najrýchlejšiemu vzchopeniu sa a oživeniu hodnôt episkopátu a Ecclesie v ekleziológii, a aby dosiahli sme podstatný pokrok v ekumenizme. Ja osobne usiloval som sa vyburcovať verejnú mienku, aby očakávala a žiadala veľa. Ustavične som opakoval všade: možno dosiahneme len päť percent z toho, čo chceme. O jeden dôvod navyše, aby sme žiadali maximum. Je nutné, aby kresťanská verejná mienka vyvinula na koncil tlak, a tak niečo dosiahla.“.

Stredoeurópski progresívni biskupi nastupujú do boja

Nová teológia episkopalizmu sformovala sa pod vplyvom biblicko-liturgického hnutia a ekumenického hnutia v strednej Európe v rokoch 1948 až 1958. Predstaviteľmi tohto smeru boli Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský arcibiskup, neskôr kardinál a prímas, Jozef-Ernest Van Roey (1874 - 1961), belgický kardinál a prímas, a André-Marie Charue (1898 - 1977), belgický biskup.

A. M. Charue, biskup, zdôraznil v júni 1957, že existuje „jednota episkopátu ako jednota apoštolov v kolégiu dvanástich“. Predmetná formulácia „vlády Dvanástich“ mala veľký úspech na nadchádzajúcom koncile.

B. J. Alfrink, kardinál, člen Prípravnej komisie a Predsedníctva koncilu, predložil požiadavky pred konaním koncilu, v ktorých bolo možné vnímať protirímske tendencie. Pastiersky list holandského episkopátu, vydaný na Vianoce v roku 1960, a venovaný „zmyslu koncilu“, mal progresívny charakter. Predmetný dokument konštatoval:

„Predčasné skončenie Prvého vatikánskeho koncilu vytvorilo dojem, že izolovaná definícia pápežskej neomylnosti je kompletná celá pravda. V skutočnosti však táto osobná neomylnosť je súčasťou oficiálnej neomylnosti svetového episkopátu, ktorá stojí zasa na neomylnosti celého spoločenstva.“.

B. J. Alfrink, kardinál, vystúpil v Ústrednej prípravnej komisii, v máji 1962, o úlohe biskupov v Cirkvi, v ktorej kritizoval tvrdo prípravnú schému De Ecclesia.

Mons. Pericle Felici (1911 - 1982), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, bol tajomníkom Predprípravnej komisie, a považoval za potrebné odstrániť taliansky preklad textu B. J. Alfrinka, kardinála, z katolíckych knižníc, ktorý nevzdával sa obhajoby svojej línie episkopalizmu. B. J. Alfrink, kardinál, vyhlásil v holandskej televízii, v roku 1961, že primát pápežskej neomylnosti „dostal sa do vnútra cez okno v dôsledku prítomnosti talianskeho vojska“, ktoré vyvíjalo nátlak na Pápežský štát.

Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický arcibiskup, vymenovaný za kardinála dňa 19. marca 1962, bol jedným zo štyroch koncilových moderátorov, menovaných v septembri 1963. Pápež Ján XXIII. požiadal ho, aby vypracoval mu svoj komentár ku koncilu, ktorý bol predložený pápežovi Jánovi XXIII., na audiencii, dňa 10. mája 1962.

Cardinal L. Suenens

Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

L. J. Suenens, kardinál, zvolal do Ríma, do Belgického kolégia, skupinu kardinálov, aby prediskutovali „plán pre nastávajúci koncil“. L. J. Suenens, kardinál, priznal, že prediskutoval s nimi „dôverný dokument“, ktorý kritizoval schémy vypracované prípravnými komisiami a navrhol, aby pápež vytvoril „pre svoju osobnú a súkromnú potrebu“ užšiu komisiu, pozostávajúcu z niekoľkých málo členov, „akýsi mozgový trust“, ktorý reagoval by na hlavné problémy pastoračnej praxe, čím predišlo by sa „nebezpečenstvu strnulosti“. L. J. Suenens, kardinál, v predmetnom dokumente prišiel so sloganom „pastoračný koncil“. Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál a Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., zúčastnili sa tohto stretnutia.

Pápež Ján XXIII. vo svojom príhovore, zo dňa 11. septembra 1962, mesiac pred otvorením koncilu, sledoval líniu načrtnutú L. J. Suenensom, kardinálom, a ako prvý začal rozlišovať medzi Cirkvou ad intra a Cirkvou ad extra. Postoj Cirkvi ad extra týkal sa jej vzťahov so svetom. To bola zásadná novota nadchádzajúceho koncilu.

V predvečer Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), „liberálna strana“ mala už svoje miestne výbory, filozofické a vlastenecké združenia, akadémie, čitárne, lóže, ktoré tvorili hustú organizačnú sieť. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) mal taktiež svoju „organizačnú vigíliu“, plnú schôdzí, konferencií, publikácií, verejných a súkromných stretnutí, na ktorých vypracovávala sa „stratégia“, vyplývajúca z búrlivých schôdzí, ktoré jedna za druhou prebiehali bezprostredne pred otvorením koncilu.

Pápež Ján XXIII. nedbal na prejavy znepokojenia, ktoré prichádzali k nemu nie len z rímskych kruhov. Dominujúcou črtou jeho povahy bol optimizmus. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Mons. P. Felici, arcibiskup, predstavil pápežovi Jánovi XXIII. revidované a schválené koncilové schémy, na audiencii, v júli 1962. Pápež Ján XXIII. zvolal s nadšením: „Koncil je pripravený, a do Vianoc môžeme ho skončiť!“.

 

ZDROJ:

  

MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 97 - 118. ISBN: 978-80-972597-6-1.

 

Súvisiace články:

Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10).
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10). 22. 05. 2023
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6).
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6). 16. 01. 2023
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20).
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20). 22. 12. 2023
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17).
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17). 26. 10. 2023
Začiatok koncilu a porušenie procedúry - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 8).
Začiatok koncilu a porušenie procedúry - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 8). 22. 03. 2023
Progresivisti likvidujú koncilové schémy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 9).
Progresivisti likvidujú koncilové schémy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 9). 17. 04. 2023
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12).
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12). 26. 07. 2023

Z archívu:

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Môže byť pápež zlý?

z dňa 12. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­