Modernizmus

Pápež František nedávno volal po „Cirkvi otvorenej pre každého“. (1) To nie je nič nové. Cirkev bola vždy otvorená pre každého – vrátane hriešnikov. Cirkev vždy uznávala, že je „Cirkvou hriešnikov“. Ale keď František žiada

Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 -

Progresivisti mali hlavný cieľ, aby Kongregácia pre obrady bola zbavená kompetencií tým, že v každej krajine budú zriadené národné liturgické komisie, podliehajúce biskupským konferenciám, a súčasne bude zriadená „medzinárodná komisia“ expertov

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku,

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile. Neľútostný koncilový súboj bol

Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952 sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu,

Presvedčení obhajcovia Novus Ordo, počínajúc liberálmi, končiac „konzervatívcami“ (ktorí sa liberálnu revolúciu pokúšajú zakonzervovať v istej fáze), vždy poukazujú na údajné vylepšenie lekcionára reformovanej omše oproti lekcionáru používanému

Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty,  dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť

Nič nie je desivejšie ako svet dusený a zalievaný informačnou lávou, pri pravidelných výbuchoch žurnalistickej slovnej erupcie. Z krátera unifikovaných médií, napájaných telurickými pokynmi súčasných budovateľov Nového svetového

Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Life Site News video zo švajčiarskej farnosti, ktoré

Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Podľa neho, čiastočnú zodpovednosť za moderný ateizmus treba pripísať tým kresťanom, ktorí obhajovali tvrdošijne stanovený poriadok a nemennosť

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, povedal, že moderátorom koncilu bola priznaná právomoc, ktorú žiadne koncilové predsedníctvo nemalo v predchádzajúcom období. R. M. Wiltgen, uvádza, že pápežské menovania dali „Európskej

Svätý Augustín považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža naše kresťanské city,keďže nám kresťanom smrť je len spánkom. Zomrelí sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby

Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne

Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o

Pápež Ján XXIII. predstavuje z určitého hľadiska „tajomstvo“. Pri jeho nástupe na pápežský trón nebolo možné pripisovať mu „progresivistické“, ale ani „konzervatívne“ postoje, ktoré objavovali sa na začiatku 60. rokov 20. storočia. Jeho mentálna

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 -

Po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914, sa objavuje tretia sila, resp. tretia strana, ktorá sa síce dištancovala od modernizmu, avšak zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho

Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).

Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Následne mohla pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý spočíval v likvidácii koncilových schém,