* * * Z náuky * * *

Ak je v pohári vody kvapka jedu, nikto nebude tvrdiť, že je to pitná voda. To platí aj o duchovnom živote, pretože tu nejestvuje stredná cesta, kompromis medzi vodou cnosti a jedom hriechu. Svätosť je Boží dar a je nemožné ju dosiahnuť bez jeho pomoci, ale k jej dosiahnutiu je nutná aj spolupráca našej slobodnej vôle, tak ako pádne vysvetľuje sv. Augustín: - Ten čo nás bez nás stvoril, nás bez nás nespasí. Takže nestačí len veriť a uznať vlastnú hriešnosť, treba vyvinúť všetku možnú námahu, aby sme prešli úzkou bránou (Mt 7:13).

S blížiacim sa sviatkom Krista Kráľa vyvstáva opäť zásadná otázka, na ktorú ak odpovieme kladne, tak spochybníme celú liberálno demokratickú ideológiu, na ktorej stojí a padá moderná sekulárna viera: má katolícka Cirkev právo a povinnosť vyžadovať od svetskej moci, aby prijala učenie Cirkvi za základ vládnutia? Obrazne povedané: má sa svetská moc podriadiť vláde Krista Kráľa? Bohužiaľ, na túto otázku odpovedajú aj tzv. „konzervatívni“ katolíci negatívne. Súc nasiaknutí duchom liberalizmu a demokratizmu skrz naskrz, odkojení od detstva pravidelným prikladaním k sekulárnemu propagandistickému prsníku Matky Demokracie, nedokážu odpovedať inak, ba akákoľvek iná predstava než je pluralitný náboženský veľtrh, s indiferentnou vládou na čele, im pripadá chybná a zastaralá.

Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).

Kríza, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene kormidluje svoju bárku na vlne liberálneho bláznovstva v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej - agnostickej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a odmieta všetko, čo prišlo po smrti Pia XII., iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný  svoje zväzky z Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú, nadobro preruší. Takých asi je väčšina. Časť z nich, tá „slobodne zmýšľajúca“ nechce mať nič  spoločné s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a peniazoch prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie.

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Obvyklé predstavy o svedomí, ktoré dnes ľudia majú, sú asi nasledovné: 

Svedomie je špeciálna dispozícia [schopnosť], ktorá by snáď bola porovnateľná so zmyslovým vnímaním, a pomocou ktorej rozoznávame dobré od zlého. Prípadne, ak by to nebol druh vnímania, je to pocit viny alebo neviny. Ak teda v človeku nejaký skutok nevyvoláva pocit viny, potom ho môže s čistým svedomím konať. A použijúc rovnaký kľúč, ak nejaký čin vyvoláva v človeku pocit viny, potom by ho nemal konať nikdy. Človek by sa mal v každom prípade vždy riadiť svojím svedomím. Najmä katolícka Cirkev učí, že svedomie človeka je ultimátnym [všeobsažným a konečným] vodidlom, ktoré nás usmerňuje, ako máme konať. A to aj vtedy, keď je svedomie v rozpore s nejakým učením Cirkvi definovaným s najvyššou mocou [ex cathedra]. Avšak existujú ľudia, nazývaní psychopati, ktorí nemajú svedomie. A snáď preto by títo ľudia nemali byť v skutočnosti morálne zodpovední za zlo, ktoré páchajú, pretože nepoznajú dobro.

Takéto predstavy o svedomí sú dnes, ako som už naznačil, široko rozšírené. Ako také sú však veľmi nesprávne, alebo  prinajlepšom mimoriadne zavádzajúce. Sú odrazom vážneho nepochopenia toho, čo svedomie je, kedy sme povinní sa ním riadiť a toho, čo o ňom učí Cirkev.

V minulom článku som sa snažil oboznámiť čitateľov s dejinami Pobožnosti Svätej hodiny. Pokiaľ som vzbudil u nich záujem o túto formu modlitby, tak možno uvítajú praktický návod, ako sa môžu duchovne priblížiť k utrpeniu Nášho Pána a zároveň vykonať skutok milosrdenstva voči dušiam v Očistci. Informácie o Pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny som čerpal z knihy českého kňaza  vdp. Josefa Čiháka: Svatá hodina a jiné modlitby k Božskému Srdci Ježíšovu


Diskusie o morálnosti boxu sa väčšinou odohrávajú v emocionálnej rovine. Tí, ktorí majú radi bojové športy a zápasenie, si myslia, že box je v poriadku; tí, ktorí nie, majú tendenciu považovať box za mravne zlý. Len veľmi málo teológov diskutuje túto vec na teologickej úrovni a spomedzi nich ani jeden nepriniesol naozaj vedecké pojednanie. Spomenuli princípy, vyjadrili pocity a uviedli niektoré veľmi definitívne závery, podľa toho, ku ktorej strane sa pocitovo klonili. Tieto názory boli dobre zmapované frátrom Geraldom Kellym v marcovom vydaní Theological Studies[1].

Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952 sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu, už dvadsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A to i napriek, respektíve v úplnom rozpore s tým, čo misál omše všetkých vekov vo svojich rubrikách vtedy ešte stále slovom vyjadroval. Barta tak v predkoncilovom misáli znázornil obetné stoly, bochníky namiesto hostií a dokonca i iné novotvary v pokoncilovej teológii, ako je napríklad tajomná výmena darov medzi Bohom a človekom.

Katolíci sa pri otázke Pánových bratov zhodujú i nezhodujú. Rozchádzajú sa v otázke, kto presne boli rodičia týchto blízkych príbuzných Spasiteľa. Všetci sa ale zhodujú v tom, že nie sú synmi Presvätej Bohorodičky, čo je pravda, ktorá plynie z dogmy o ustavičnom panenstve Panny Márie a ktorá je pevne dokázaná Písmom a tradíciou. Mojím cieľom je stručne predstaviť argumenty z Písma a ranej tradície Cirkvi, ktoré ukazujú, že Pánovi bratia nemôžu byť deťmi Panny Márie.

Z archívu:

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Existuje existencia?

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­