* * * Z náuky * * *

Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.

Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).

Logos je grécky výraz pre slovo, reč, ale aj pre racionalitu, pre rád, usporiadanie a poriadok univerza. S počiatkom 8. storočia pred Kristom sa ľudia po celom svete začali odvracať od mytológie začali usilovať o rozumové pochopenie usporiadania vesmíru. V Číne prišiel Konfúcius s ideou Dao, v Indii védy hovoria o Urta a v Grécku skupina physiologoi, ktorú my voláme filozofovia, prišla s téoriou elementu, ktorý je posledným, základným prvkom reality. Tháles tvrdil, že je to voda, Anaxagoras hovoril, že je to vzduch a Herakleitos učil, že je to oheň. Čo tým mysleli? Čo Herakleitos myslel ohňom? Mienil tým energiu, ktorá je istou formou pohybu, ktorá sa stále mení, ale zostáva stále rovnaká. Zoberte si plameň sviečky, alebo jeho slávny výrok o rieke - že nemožno dvakrát vstúpiť do rovnakej rieky - stále sa mení, ale je stále tá istá. Meno, ktoré dali tomuto elementu je Logos.

Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Svätokrádežné prijímanie je prijímanie v stave smrteľného hriechu. Človek v takom prípade je vinný tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a je a pije sám sebe na odsúdenie. Aspoň tak hovorí svätý Pavol, ktorému chýba veľa z pastoračnej obozretnosti a schopnosti sprevádzať a rozlišovať, ktorou sa dnešný klérus vyznačuje. 

KBS v snahe ospravedlniť novo nadobudnutú progresívnu vymoženosť prijímať do ruky aj mimo strašnú pandémiu argumentuje citátom J. Ratzingera z roku 1978 - v ktorom vtedajší mníchovský arcibiskup odmieta spory o to, ktorá forma je lepšia a klasicky referuje na známu pasáž z Mystagogických katechéz Cyrila Jeruzalemského, ktorá opisuje tento spôsob, hoci autorstvo tohoto textu bolo rozporované a text samotný obsahuje i iné, podivné praktiky, ako posväcovanie si očí a iných zmyslov naslinenými prstami, na ktorých by mali byť ešte zvyšky Eucharistie. Ratzinger tiež tvrdí, že prax prijímania na ruku trvala do 9. storočia, čo však nemusí znamenať, že to bol žiadaný a všade vládnuci stav, ale to mohol byť stav endemický, nežiadúci, avšak tolerovaný, pre nemožnosť rázneho a rýchleho odstránenia. Je to jediný dokument, na ktorý sa odvolávajú obhajcovia "obnovenia" tohoto spôsobu. Čo však ani Ratzinger ani KBS nespomína sú výroky a zásahy autorít, pápežov i koncilov proti prijímaniu do ruky, ktoré sú z oveľa staršej doby ako je 9. storočie:

Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje náuku evanjelia o nevyhnutnosti umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9:27). Podobne hovorí Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5,24).

Tipy z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­