Svätý Kajetán z Thienne, služobník Božej prozreteľnosti, pochádzal z rodiny Gataniovcov. Narodil sa v roku 1480 v Tiene pri Vicenze v Taliansku, matka ho po krste zverila pod ochranu Panny Márie a vychovávala ho v zbožnom katolíckom duchu. Mal od detstva výrazné sociálne cítenie a často rozdával peniaze od rodičov žobrákom.

Postava kardinála Billota je dôkazom toho, že jezuitská rehoľa, ktorá dnes predstavuje avantgardný predvoj v šírení vnútrocirkevného rozkladu, mala ešte pred sto rokmi vo svojich radoch osobnosti mimoriadne intelektuálne nadané a zároveň pevne ukotvené vo vieroučnej pravovernosti. Navyše, a to je dôležité, morálne natoľko silné a nekompromisné, že boli ochotné za svoju vernosť myšlienke boja proti modernému úpadku v Cirkvi a spoločnosti, prinášať obete.

Meno kardinála Billota sa minulý rok objavilo v bežných katolíckych médiách, v súvislosti s odobratím kardinálskej dôstojnosti desivému americkému prelátovi McCarrickovi, s poukazom na to, že posledným kardinálom, ktorý prišiel o purpur pred McCarrickom, bol práve Billot.

Nedávno sa mi dostal, snáď šťastnou náhodou, do rúk odkaz na debatu štyroch najvýznačnejších ateistických – prepytujem – mysliteľov dneška. Richard Dawkins, Christopher Hitchens, Sam Harris a Daniel Dennett. Pozrel som záznam debaty na internete.

Podľa tradičného kalendára si v nedeľu 7. augusta pripomíname sviatok sv. Kajetána z Tiene, zakladateľa rádu teatínov (latinsky Ordo Clericorum Regularium). Keďže v Prahe sa nachádza Kostol Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci a sv. Kajetána (ktorý sme s manželkou ako prvý kostol v Prahe pri tohtoročnej dovolenke navštívili a zúčastnili sa v ňom slávenia svätej omše), rozhodol som sa v dnešnom článku predstaviť  kostol zasvätený Panne Márii a sv. Kajetánovi. Životu samotného sv. Kajetána sa budem venovať na stránkach ABC Tradície počas týždňa.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.

Dnes, keď katolícke spoločenstvo pociťuje výraznú krízu povolaní, by som chcel predstaviť tradicionalistické benediktínske opátstvo, ktoré týmto problémom netrpí, práve naopak –povolaní má viac ako dostatok. Opátstvo Sainte Madeleine du Barroux je tradicionalistické benediktínske opátstvo v oblasti Vaucluse (Avignon) vo Francúzsku a Všemohúci Boh činnosť tohto opátstva požehnáva a drží nad ním svoju ochrannú ruku.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Dňa 30. júla si pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, pátra sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz páter Pio z Pietralciny. Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom môžeme ale pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietralciny nezaostával a obidvaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.

Z archívu:

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­