Francúzsky portál Paix liturgique priniesol 12. septembra 2022 rozhovor s Mons. Carlo Maria Viganòm, v ktorom bývalý nuncius Svätej stolice v USA, odpovedal redakcii na otázky ohľadom súčasného postavenia tradičnej liturgie, jej možnej budúcnosti, ohľadom problémov, ktorým musí čeliť a zamýšľa sa aj nad celkovou situáciou a stavom súčasnej katolíckej liturgie, po II. vatikánskom koncile. Rozhovor, prinášajúci množstvo podnetov k zamysleniu, nakoniec logicky vyúsťuje do otázky ohľadom celkovej situácie, v dnes tak ťažko skúšanej Cirkvi a jej možnej budúcnosti. Náš spolupracovník preložil tento zaujímavý rozhovor pre redakciu ABC Tradície a my ho ponúkame našim čitateľom. 

Pápež František a Novus Ordo časť Katolíckej cirkvi tvoria kľúčový prvok v šialenej nehumánnej tyranii, ktorá teraz ovláda takmer celý západný svet (tj. Európu, Severnú Ameriku a Austráliu). Rezignácia cirkevných autorít na úlohu opozície proti sociálnej revolúcii, ktorá zachvátila Západ od polovice 60. rokov 20. storočia, ponechala totiž voľný priestor pre pôsobenie najzvrátenejších protikresťanských ideológií a tie ovládli kultúrne bojisko. Naviac, tie isté ideológie teraz dominujú aj v seminároch a veľkej časti, ak nie  dokonca drvivej väčšine bývalých katolíckych inštitúcií. Na ilustráciu stačí pripomenúť systematické mlčanie Vatikánu a kazateľníc o otázkach zásadného významu pre akúkoľvek kresťanskú kultúru, menovite: rozpade rodiny, potratoch, LGBTQ, sexualizácii kultúry vo všeobecnosti a takmer úplnom vytlačení náboženstva z verejného života. A práve v tejto duchovnej pustatine sa za posledného dva a pol roka objavil nový a desivý prvok: technokratická tyrania v podobe masového väznenia miliárd ľudí a vynúteného podania dokázateľne nebezpečnej vakcíny. Nič z toho by nebolo možné, bez plnej spolupráce pápeža Františka. 

Kríza, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene kormidluje svoju bárku na vlne liberálneho bláznovstva v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej - agnostickej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a odmieta všetko, čo prišlo po smrti Pia XII., iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný  svoje zväzky z Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú, nadobro preruší. Takých asi je väčšina. Časť z nich, tá „slobodne zmýšľajúca“ nechce mať nič  spoločné s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a peniazoch prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie.

Mieru ideového zmätku, ktorý vyvolal od roku 2020 slovenský katolícky klérus náhlym a účelovým adorovaním svätého prijímania na ruku, nič nedokumentuje lepšie, ako staršie dokumenty, kde sa v protiklade k súčasnej, narýchlo zavedenej praxi, obhajuje prijímanie do úst. Argumenty, ktoré sú v dokumentoch použité, v podstate kopírujú argumenty súčasných odporcov prijímania na ruku. Ako je možné, že to čo platilo ešte v roku 2016, teraz už neplatí?

Balkánsky polostrov je tak posiaty pamätníkmi zašlých čias, že aj v odľahlejších a z historického hľadiska menej významných lokalitách, môžu návštevníci nájsť architektonické a historické poklady, s akými sa na severe Európy stretávame v takom počte a hustote len zriedka. Hanlivé používanie slova "balkánsky" často ignoruje fakt, že kolíska európskej a aj kresťanskej civilizácie, sa pred stáročiami nachádzala práve na týchto miestach, ktoré dnes tvoria z pohľadu multikultúrneho kozmopolitizmu perifériu sveta. Jedným z pamätníkov zašlej slávy rannostredovekého kresťanstva, je aj bulharský Nessebar, ktorý v sebe ukrýva pozostatky viac ako 40 starodávnych chrámov a kostolov.

Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Obvyklé predstavy o svedomí, ktoré dnes ľudia majú, sú asi nasledovné: 

Svedomie je špeciálna dispozícia [schopnosť], ktorá by snáď bola porovnateľná so zmyslovým vnímaním, a pomocou ktorej rozoznávame dobré od zlého. Prípadne, ak by to nebol druh vnímania, je to pocit viny alebo neviny. Ak teda v človeku nejaký skutok nevyvoláva pocit viny, potom ho môže s čistým svedomím konať. A použijúc rovnaký kľúč, ak nejaký čin vyvoláva v človeku pocit viny, potom by ho nemal konať nikdy. Človek by sa mal v každom prípade vždy riadiť svojím svedomím. Najmä katolícka Cirkev učí, že svedomie človeka je ultimátnym [všeobsažným a konečným] vodidlom, ktoré nás usmerňuje, ako máme konať. A to aj vtedy, keď je svedomie v rozpore s nejakým učením Cirkvi definovaným s najvyššou mocou [ex cathedra]. Avšak existujú ľudia, nazývaní psychopati, ktorí nemajú svedomie. A snáď preto by títo ľudia nemali byť v skutočnosti morálne zodpovední za zlo, ktoré páchajú, pretože nepoznajú dobro.

Takéto predstavy o svedomí sú dnes, ako som už naznačil, široko rozšírené. Ako také sú však veľmi nesprávne, alebo  prinajlepšom mimoriadne zavádzajúce. Sú odrazom vážneho nepochopenia toho, čo svedomie je, kedy sme povinní sa ním riadiť a toho, čo o ňom učí Cirkev.

Ako sme písali pred niekoľkými dňami ohľadom kauzy koncelebrácie sv. omše laičkou Monikou Schmiedovou, celý problém nebol zrejme v tom, že by k takémuto porušeniu kanonického práva došlo medzi vyznávačmi liturgického pokroku po prvý krát, ale v tom, že celý obrad bol zaznamenaný na kameru a unikol na verejnosť. To donútilo miestneho biskupa Bonnemaina, vyjadriť sa ku kauze. Vzhľadom na fakt, že sa dlhodobo angažuje na veľmi progresívnom krídle Cirkvi, čo sa prejavuje jeho ochotou rozdávať sv. prijímanie protestantom a podporou homosexuálnych aktivít, dalo sa predpokladať, že sa celú kauzu pokúsi zamiesť pod koberec. Nakoniec sa pravda ukázala byť ešte desivejšou. 

Arcibiskup Vincenzo Paglia sa predminulý týždeň dostal na titulky správ, keď novinárom povedal, že zákon z roku 1978 dekriminalizujúci interrupcie je „pilierom“ talianskeho „spoločenského života“ a „vonkoncom“ nie predmetom spoločenskej diskusie v krajine.

Z archívu:

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­