Pápež Pavol VI. stretol sa s Albertom Cavallarim (1927 - 1998), talianskym novinárom, z talianskeho denníka Corriere della Sera, vo Vatikáne, dňa 24. septembra 1965, aby vysvetlil význam koncilového odkazu. Pápež Pavol VI. zdôraznil nutnosť, aby Cirkev otvorila sa svetu, a videl v tom podstatu dialógu, a poprel súčasne existenciu krízy v Cirkvi. Podľa neho, práve koncil ukazuje, že napriek kríze viery vo svete, v Cirkvi, našťastie, kríza nie je.
Dôvody porážky konzervatívcov na koncile
Existencia dvoch protikladných táborov na koncile bola zjavná, a potvrdzuje to aj priebeh nekompromisných koncilových diskusií. Možno považovať za pozoruhodné, že koncilové schémy boli prijaté napriek tomu rozhodujúcou väčšinou hlasov.
Jedným z dôvodov bol „demokratický mechanizmus“ koncilového zhromaždenia. Tento mechanizmus pripomínal cirkevný parlament, riadiaci sa pravidlami a filozofiou modernej demokracie. Koncil chcel nahradiť „absolutistický model“ Tridentského koncilu (1545 - 1563) a Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870), novým modelom, a to „demokratickým modelom“. Zmienený nový model nahradil najvyššiu vôľu rímskeho pápeža vôľou zhromaždenia, hoci spojenou stále s pápežom. Pravda Tradície bola nahradená kolektívne vypracovanou a spoločensky uznanou „spoločenskou vôľou“.
Mnohí konciloví otcovia považovali narušenie jednoty biskupského zhromaždenia a spochybnenie autority pápeža za ohrozenie vlastnej autority ako pastierov. Aj mnohí konzervatívni konciloví otcovia vnímali „záväzok svedomia“ voči pápežskej autorite, aj napriek svojmu nesúhlasnému stanovisku k niektorým postojom týchto pápežov.
Ralph Michael Wiltgen (1921 - 2007), americký katolícky kňaz a novinár, je autorom diela Rýn vlieva sa do Tibera, z roku 1967.
Ralph Michael Wiltgen (1921 - 2007). Zdroj: Divineword.org.
R. M. Wiltgen, konštatoval, v súvislosti s posledným hlasovaním o schéme O náboženskej slobode:
„Takmer všetkých 70 non placet (hlasov proti) pochádzalo od tých, ktorí tvorili jadro Medzinárodnej skupiny otcov (CIP). To im však nebránilo, aby prijali dekrét, po jeho promulgácii, ako všetci ostatní. Všetci konciloví otcovia zaujímali v podstate takýto postoj, bez ohľadu na to, či patrili ku konzervatívnemu, alebo liberálnemu táboru. ( ... ). A keď väčšinové stanovisko sa ukázalo, a pápež promulgoval dekrét ako všeobecné učenie Druhého vatikánskeho koncilu, neváhali a prijali ho.“.
Korene porážky konzervatívnych koncilových otcov z Medzinárodnej skupiny otcov (Coetus Internationalis Patrum) na koncile spočívajú skôr v psychologickej, než v doktrinálnej slabosti. Základným problémom konzervatívnych koncilových otcov v prvej fáze koncilu bola slabá organizovanosť. V posledných dvoch zasadacích obdobiach koncilu týmto koncilovým otcom chýbala vôľa odporovať dôsledne až do konca.
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), zdôraznil psychologickú váhu pápežského schválenia, a priznal, že mnohé koncilové dokumenty podpísal „pod morálnym tlakom Svätého Otca“.
Skončenie koncilu a záverečné posolstvo pápeža Pavla VI.
Koncil mal celkovo 168 generálnych kongregácií, 5 zasadaní, na ktorých bolo schválených 16 dokumentov: 4 konštitúcie, 9 dekrétov, a 3 deklarácie. Na koncilových prácach podieľalo sa 3058 koncilových otcov. Vo všetkých koncilových dokumentoch boli zjavné maximálne ústupky, s cieľom získať priazeň tých, ktorí boli odlúčení od Cirkvi. Nastala atmosféra čakania na plody, ktoré tento prístup prinesie Cirkvi a svetu.
Slávnostná záverečná ceremónia koncilu konala sa na širokom schodišti Baziliky svätého Petra, v Ríme, v ranných hodinách, dňa 8. decembra 1965. Dlhá procesia koncilových otcov kráčala pred pápežom Pavlom VI., neseným na pápežskom prenosnom tróne (sedia gestatoria), za vyzváňania zvonov v celom Ríme. Procesiu v Ríme sledovalo približne 300 000 ľudí, za zamračeného a veterného počasia.
Pápež Pavol VI. oznámil záverečnú výzvu koncilu, adresovanú pre svet, vo forme posolstiev vo francúzskom jazyku. Niekoľko kardinálov prečítalo tieto posolstvá, ktoré pápež Pavol VI. odovzdal následne predstaviteľom rôznych skupín. Predmetné posolstvá boli adresované vládnym činiteľom, vedcom, umelcom, robotníkom, ženám, chudobným, chorým, trpiacim, mladým a intelektuálom.
Pápež Pavol VI. stretol sa s Albertom Cavallarim (1927 - 1998), talianskym novinárom, z talianskeho denníka Corriere della Sera, vo Vatikáne, dňa 24. septembra 1965, aby vysvetlil význam koncilového odkazu. Pápež Pavol VI. zdôraznil nutnosť, aby Cirkev otvorila sa svetu, a videl v tom podstatu dialógu, a poprel súčasne existenciu krízy v Cirkvi. Podľa neho, práve koncil ukazuje, že napriek kríze viery vo svete, v Cirkvi, našťastie, kríza nie je.
Pápež Pavol VI. povedal pri tomto rozhovore:
„Máme byť prostí a rozvážni, keď chceme pochopiť význam doby, ktorú prežívame práve teraz. Cirkev chce sa stať mnohostranným polyédrom, aby odzrkadľovala lepšie moderný svet. Preto rozhodla sa vhĺbiť pluh do pôdy, ležiacej úhorom, aj do tej najtvrdšej, aby pohla, oživila, priviedla na svetlo to, čo zostávalo pod zemou. Táto orba vyvoláva aj otrasy, námahu a problémy. Nášmu predchodcovi pripadla úloha zapustiť pluh do zeme. Úloha ťahať ho dopredu je teraz v našich rukách.“.
Pápež Pavol VI. a reforma Rímskej kúrie po koncile
Rímska kúria bola hlavným cieľom progresivistickej menšiny v období po skončení koncilu. Pod zámienkou „reformy“ došlo k systematickému ničeniu Rímskej kúrie, ktorú pápeži budovali mnoho storočí.
Pápež Pavol III. vydal apoštolskú konštitúciu Licet ab initio, zo dňa 21. júla 1542, ktorou bola zriadená Posvätná kongregácia rímskej a univerzálnej inkvizície, t. j. Sväté ofícium, od roku 1908. Kongregácia Svätého ofícia bola známa ako „La Suprema“, (Najvyššia), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty viery.
Pápež Pavol VI. vydal dokument Integrae servandae, apoštolský list, vo forme motu proprio, zo dňa 7. decembra 1965. Týmto dokumentom Posvätná kongregácia Svätého ofícia bola premenovaná na Kongregáciu pre náuku viery. Došlo k presunu moci zo Svätého ofícia na Štátny sekretariát v nasledujúcom období. Štátny sekretariát mal pod sebou 9 kongregácií, 3 sekretariáty a rôzne komisie.
Pápež Pavol VI. vydal dokument Ingravescentem aetatem, vo forme motu proprio, zo dňa 21. novembra 1970. Zmienený dokument stanovil vek kardinálov vo vzťahu k úradu, a vekovú hranicu 70 rokov pre funkcionárov Rímskej kúrie a 75 rokov pre vedúcich dikastérií, alebo prefektov.
Pápež Pavol VI. vydal apoštolskú konštitúciu Romano Pontifici Eligendo, zo dňa 1. októbra 1975. Predmetný dokument stanovil vylúčenie kardinálov starších ako 80 rokov z aktívnej voľby v konkláve a z každej kuriálnej funkcie. Týmto spôsobom došlo k zásadnej zmene v kolégiu kardinálov.
Význam Rímskej kúrie bol obmedzený aj stanovením novej Synody biskupov a rozvinutím pôsobenia konferencií biskupov. Pápež Pavol VI. považoval konferencie biskupov za výraz kolegiality v riadení Cirkvi.
Pápež Pavol VI. zrušil Index Librorum Prohibitorum, t. j. Index zakázaných kníh, v roku 1966. Tento zoznam zakázaných kníh bol zavedený aktom Kongregácie rímskej inkvizície, v roku 1558. Niektoré zdroje poukazujú celkovo na 5000 spisov a 3000 autorov zaradených na tento zoznam.
Pápež svätý Pius X. zaviedol protimodernistickú prísahu, v roku 1910, zameranú proti bludom modernizmu. Predmetná prísaha bola zrušená, dňa 17. júla 1967, a nahradená vyznaním viery.
Koncilová revolúcia a duch koncilu
Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995), brazílsky historik, profesor, považoval koncilovú éru za kultúrnu revolúciu v Cirkvi. Táto revolúcia spôsobila hlboké zmeny v mentalite cirkevnej hierarchie a v jej zvykoch, a možno to vzťahovať aj na veriacich. Koncilová éra predstavuje obdobie pontifikátu pápeža Jána XXIII. a pápeža Pavla VI., teda obdobie od roku 1958 do roku 1978. Zmienení pápeži otvorili a skončili koncil.
Duch koncilu je termín, ktorý začal sa používať od roku 1962. Jeho význam chápal sa ako psychologický postoj rozchodu s minulosťou, a ako optimistická dôvera v budúcnosť Cirkvi. Táto dôvera v pozitívny vývoj v Cirkvi vychádzala najmä z jej „aggiornamenta“ a „dialógu so svetom“.
Teológovia boli zameraní na presadenie rozlišovania medzi doktrínou, ktorá je nemenná sama o sebe, a jej formuláciou, ktorá je zviazaná úzko s premenlivými lingvistickými štruktúrami dejín. Zanechanie presného a jasného tomistického jazyka nezostalo bez následkov v teologickej rovine. Pastoračný jazyk a pastoračná prax zmenili starý systém hodnôt, ale nedokázali vytvoriť nový systém.
Marcel De Corte (1905 - 1994), belgický katolícky filozof, formuloval svoje stanovisko vo veci významu jazyka scholastiky v Cirkvi.
Marcel De Corte (1905 - 1994). Zdroj: Babelio.com.
M. D. Corte, v súvislosti s významom jazyka scholastiky, uvádza:
„Človek naozaj nemení jazyk tak, ako mení šaty. ( ... ). Odmietnutím používať jazyk scholastiky, v ktorom prirodzené úsilie ľudského ducha, zameraného na hľadanie pravdy, dosiahlo stupeň dokonalosti, aký nemá obdobu, koncil zahodil zároveň ten realizmus, o ktorý Cirkev vždy dbala až dovtedy. Do prázdneho mechu nenalievalo sa nové víno, ale vietor všetkých búrok ľudskej subjektivity, v dôsledku čoho môžeme sledovať s hrôzou škody, napáchané v Cirkvi a v kresťanskej civilizácii. Odmietnutím jazyka, ktorý obsahuje znaky pojmov, boli odmietnuté aj veci, a s odmietnutím vecí, všetci naraz, za veľkého údivu koncilových otcov, alebo väčšiny z nich, vstúpili do stavu permanentného rozvratu a revolúcie.“.
Giovanni Battista Mondin (1926 - 2015), taliansky filozof, teológ a kňaz, konštatoval v súvislosti s významom tohto koncilu:
„Rok skončenia Druhého vatikánskeho koncilu, teda rok 1965, môže považovať sa za epochálny medzník v dejinách teológie. ( ... ). Orientácia smerom k „inkulturácii“ a k praxi je základnou charakteristikou teológie v období od roku 1965 do roku 1995. „Inkulturácia“ a „Praxológia“ sú dve tváre tohto veľkého antropologického zvratu, ku ktorému došlo v teológii tohto obdobia.“.
Nový holandský katechizmus a začiatok veľkej krízy
Holandskí biskupi zverejnili Nový katechizmus, v októbri roku 1966. Tento katechizmus obsahoval veľmi pochybné vyjadrenia, o Panne Márii, Eucharistii, vykúpení, hriechu, o úlohe Cirkvi a pápeža, teda takmer o všetkých podstatných skutočnostiach katolíckej viery.
Pápež Pavol VI. zriadil komisiu kardinálov, ktorá navrhla mnoho doplnení a zmien do Nového holandského katechizmu, v dialógu s holandskými kardinálmi a biskupmi, avšak bez akéhokoľvek ultimáta, a len vo forme rozhovoru.
Holandská pastoračná rada, orgán vytvorený v roku 1967, bola zložená z vyše 100 predstaviteľov: biskupov, kňazov a veriacich. Zmienená rada zišla sa v Holandsku, v meste Noordwijkerhout, na pobreží Severného mora, začiatkom januára roku 1969. Rada podporila Nový holandský katechizmus, odmietla zmeny navrhované Rímom, a žiadala, aby Cirkev bola otvorená novým radikálnym prístupom k morálnym témam (predmanželské vzťahy, homosexuálne zväzky, eutanázia, potraty). Biskupi zdržali sa hlasovania.
Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský kardinál, patril k 9 biskupom, ktorí hlasovali za tzv. Deklaráciu nezávislosti, v ktorej holandskí veriaci boli vyzvaní, aby odmietli učenie pápeža Pavla VI., vyjadrené v jeho encyklike Humanae vitae, zo dňa 25. júla 1968. Dôsledky tejto Deklarácie nezávislosti Holandska od Ríma boli katastrofálne. Jedným z nich je radikálny pokles počtu katolíkov v Holandsku, z 35 % obyvateľov Holandska v roku 1966, na 16 % v roku 2006. Kresťanská identita v Holandsku je rozložená a prítomnosť moslimov prejavuje sa veľmi agresívne.
Joannes Baptist Matthijs Gijsen (1932 - 2013), bol holandský biskup, ktorý vnímal rozvrat Cirkvi v Holandsku, v období po koncile.
J. B. M. Gijsen, biskup, konštatoval:
„Neprekvapuje, že toto všetko zmenilo samotný život Cirkvi takmer ako revolúcia: účasť na bohoslužbách rapídne poklesla, spoveď začala byť považovaná za zbytočnú, a bola nahradená spoločnými „kajúcimi pobožnosťami“; nábožnosť stratila svoju hĺbku a vyhasínala postupne; hodnota katolíckeho dedičstva bola ignorovaná. Pozvoľna šírila sa myšlienka, že Katolícka cirkev mala by spojiť sa s ďalšími kresťanskými cirkvami, a vytvoriť s nimi nejakú všeobecnú cirkev; rôzne iniciatívy rozvíjali sa v tomto duchu a pod heslom napomáhania ekumenizmu.“.
Revolučné plody vývoja po koncile
Liturgická reforma predstavuje jednu z najvýznamnejších zmien života Cirkvi po koncile. Slávenie svätej omše s mnohými časťami v ľudovom jazyku, a s oltárom obráteným smerom k ľudu, začalo v Taliansku, počas koncilu, dňa 7. marca 1965. Pápež Pavol VI. celebroval svätú omšu v tento deň, v jednej rímskej farnosti, v talianskom jazyku, a vyzval farárov, aby spolupracovali na realizácii tejto reformy.
Problém nového liturgického rítu bol zvýraznený aj novou liturgickou praxou, spojenou so vznikom premenlivého a nového rítu. Dokonca aj progresivisti museli pripustiť, že nová podoba svätej omše vytvorila aj novú teológiu, „akéhosi Božieho ľudu“, vlastnú náuku o Cirkvi, predpokladajúcu také všeobecné kňazstvo veriacich, ktoré odporuje náuke pápežov z obdobia pred koncilom.
Druhý vatikánsky koncil a revolúcia roku 1968 majú vzájomný historický vzťah. Revolúcia roku 1968 predstavovala hnutie zamerané na premenu spoločnosti. Tento rok predstavuje potvrdenie pádu utópie vedeckého socializmu a jeho sna modernej civilizácie za strašnú cenu miliónov obetí. Revolúcia roku 1968 mala veľký vplyv na Cirkev a na spoločnosť, a k vypuknutiu študentskej revolty v tomto období pomohol aj „koncilový obrat“. Slogan roku 1968: „Je zakázané zakazovať.“, mal svoje korene aj v averzii koncilu voči akejkoľvek forme odsudzovania a zakazovania v oblasti vierouky.
Katolícky rok 1968 rozvíjal sa v 2 smeroch, a to v charizmatickej línii a v politickej línii. Charizmatickú líniu predstavovali teológovia, ktorí chceli oddeliť charizmatický rozmer Cirkvi („dušu“) od jej hierarchickej štruktúry („tela“) na koncile. Títo teológovia presadzovali následne rozplynutie tradičných inštitúcií, od diecéz až po farnosti, v mene „nových chariziem“. Progresivistickí teológovia obdivovali veľké rozšírenie charizmatického hnutia. Politickú líniu predstavovali teológovia, ktorí šírili revolučný terorizmus a teológiu oslobodenia.
Hubert Jedin (1900 - 1980), bol nemecký historik, koncilový poradca, resp. peritus.
Hubert Jedin (1900 - 1980). Zdroj: Alchetron.
H. Jedin vo svojej prednáške pre Nemeckú konferenciu biskupov, s názvom Dejiny a kríza Cirkvi, ktorá bola zverejnená v L´Osservatore Romano, t. j. v denníku Svätej stolice, dňa 17. septembra 1968, poukázal na 5 javov, súvisiacich s prebiehajúcou krízou v Cirkvi:
1. Čoraz väčšmi sa šíriaca neistota vo veciach viery, spôsobená voľným šírením teologických omylov na katedrách, v knihách a v článkoch.
2. Pokus preniesť do Cirkvi formy parlamentárnej demokracie, zavedením práva na účasť na všetkých 3 rovinách cirkevného života, v univerzálnej Cirkvi, v diecéze, vo farnosti.
3. Desakralizácia kňazstva.
4. Voľné štruktúrovanie liturgického slávenia, namiesto realizácie Božieho diela.
5. Ekumenizmus ako proces protestantizácie.
Pápež Pavol VI. konštatoval, vo svojej homílii, dňa 29. júna 1972, že Satanov dym prenikol do Božieho chrámu, akoby nejakou trhlinou. Bolo cítiť nespokojnosť, nejednoznačnosť, pochybnosti, neistotu, nepokoj a konflikt. Napriek očakávaniam, že po skončení koncilu nastane slnečný deň pre Cirkev, nastal deň hustých mrakov, neistoty, hľadania, búrky a tmy.
Rudolf Graber (1903 - 1992), nemecký biskup a koncilový otec, vnímal krízu, ktorá nastala v Cirkvi po koncile.
Rudolf Graber (1903 - 1992), biskup. Zdroj: Findagrave.com.
R. Graber, biskup, konštatoval, v roku 1973:
„Prečo robí sa tak málo pre posilnenie stĺpov Cirkvi, aby predišlo sa jej zrúteniu? Ak niekto je presvedčený ešte stále, že udalosti odohrávajúce sa v Cirkvi, sú okrajové záležitosti, alebo, že ide len o prechodné ťažkosti, znamená to, že mu niet pomoci. ( ... ). Avšak, ešte väčšia zodpovednosť doľahne na predstavených Cirkvi, ak nebudú zaoberať sa týmito problémami, alebo, ak budú myslieť si, že napravia zlo nejakým plátaním. Nie, tu ide o všetko, tu ide o Cirkev. Je to istý druh kopernikovskej revolúcie, ktorá vypukla v lone samotnej Cirkvi. Je to obrovská, gigantická revolúcia v Cirkvi.“.
Robert Joseph Dwyer (1908 - 1976), americký biskup, znázornil rozvrat katolicizmu v Spojených štátoch amerických, najmä v oblasti liturgie, vo svojom liste pápežovi Pavlovi VI., zo dňa 30. júla 1975, v ktorom uvádza:
„Toto spustošenie nespôsobil nepriateľ, ale naši ľudia.“.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 319 - 338, 343 - 345, 351 - 356. ISBN: 978-80-972597-6-1.
