Populárne hnutie, zvané "Teológia tela", dosahuje úspechy a ovácie len tam, kde prebehlo už zženštenie mužského intelektu a mužskej spirituality. Slovo "zženštenie" je zvyčajne chápané s istou nepeknou konotáciou. Tu ho však používam iným spôsobom, ktorý v nasledujúcich riadkoch dostatočne presne opíšem.
Existuje dôvod, prečo pád ľudského rodu nenastal skôr, ako Adam nesúhlasil a nepristúpil na Evinu neposlušnosť. Pred Bohom práve Adam niesol hlavnú zodpovednosť za zachovanie božského usporiadania sveta, autorita Boha nad mužom, muža nad ženou, ducha nad telom, a rozumu nad ostatnými schopnosťami a vášňami muža a ženy. Muž, ktorý váhu tejto zodpovednosti neunesie a zlyhá pri plnení tejto povinnosti, začne kráčať po jednej z miliónoch možných ciest, ktorými toto usporiadanie dá sa prevrátiť, alebo porušiť, stáva sa skutočným zženštilcom. Životy všetkých ľudí sú od prirodzenosti orientované na posledný cieľ, dosiahnutie blaženej vízie, intelektuálnej vízie, ktorá človeku, mocou Božej milosti, po skončení tohto života, umožní skutočne a bezprostredne nahliadať na Božiu podstatu.
Ale tento posledný a posmrtný cieľ ľudskej bytosti je zrkadlený aj v tomto živote skrze primát kontemplatívneho rozmeru ľudského bytia. Preto fundamentálnou zodpovednosťou všetkých, laikov aj kňazov, je usporiadať celý ľudský život takým spôsobom, aby odrážal a hájil prvoradý význam kontemplatívneho života pred ostatnými, druhotnými hodnotami a cieľmi. Akýkoľvek ústup od tejto hierarchie hodnôt je základný akt sebazženštenia.
To ale vôbec neznamená, že tieto druhotné ciele nemajú žiadnu cenu, alebo svoju vlastnú sféru pôsobnosti. Znamená to jednoducho to, že tieto ciele musia byť rozumom a vôľou správne zaradené na miesta im patriace v širokej škále ľudských činností, a že nesmie sa pripustiť, aby nárokovali si status alebo dôležitosť, ktorá prevracia originálne vnútorné usporiadanie a štruktúru ľudských hodnôt. Sv. Tomáš píše :
"S Bohom zjednocujeme sa zotrvávaním v milosti Božej a úkonom kontemplácie a lásky. Preto, čokoľvek preruší to prvé (zotrvávanie v milosti) je vždy hriechom, ale nie vždy je hriechom to, čo preruší to druhé (kontempláciu), pretože legitímne zaoberanie sa nižšími vecami rozptyľuje myseľ natoľko, že nie je pripravená na skutočné zjednotenie s Bohom. A to deje sa najmä v prípade telesného styku, keď rozum premáha sila rozkoše. Práve preto tí, ktorí majú kontemplovať Božie veci, alebo spravovať sväté veci, sú povinní zdržiavať sa v tomto čase svojich manželiek. A z tohto dôvodu, Duch Svätý, keď jednalo sa o zjavenia skrytých vecí, nevstupoval do sŕdc prorokov v čase, keď manželsky obcovali. (Summa Theologiae, Suppl., Q.41, A.3)."
Jednoducho povedané, sexuálny akt, v jeho Bohom danej prirodzenosti, nie je nijako hriešny, ale ani nesmie byť nijako zamieňaný, alebo stotožňovaný s duchovným zjednotením sa s Bohom, ktorého dosiahnutiu prekáža. Slová sv. Tomáša sú jasné a nenechávajú priestor pre exaltáciu manželského aktu na úroveň hlbokého duchovného zážitku. Nikto nepopiera silu, ktorú manželský akt má, ale to je len sila nižších vášní a nie spirituálne, či kontemplatívne zjednotenie.
Pokus zamieňať tieto veci, alebo pokladať za totožné, je vyslovená zvrátenosť. Nie je dovolené ani stotožňovať manželský akt s plnosťou tej ontologickej reality, vďaka ktorej manželstvo muža a ženy je obrazom Kristovho vzťahu k Cirkvi. Tento "obraz" nenachádza sa v sexuálnom akte, ale vo vernosti medzi manželom a manželkou, v prokreácii a výchove detí.
Samotná fráza "teológia tela" nie je nič iné, ako nemiestna pompéznosť. Je bezpochyby legitímne hovoriť o "morálnej teológii" ako o "vede o Bohu", ktorá skúma spôsoby, akými ľudské činy sú v súlade, alebo v rozpore, s Božou vôľou. A preto čokoľvek, čo pojednáva o telesných skutkoch, a obzvlášť o skutkoch zahŕňajúcich aj ľudskú sexualitu, spadá s určitosťou do oboru skúmania tejto vedy. Ale vymedzovať separátnu "teológiu" špeciálne pre sexualitu vedie k nepatričnému nadhodnoteniu tejto oblasti ľudskej činnosti, čo implicitne poukazuje na vážny problém. Určujúcou charakteristikou tohto problému je povýšenie samotného pohlavného aktu na úroveň duchovného zážitku, ba dokonca úchylné tvrdenia niektorých autorov, že pohlavný akt je konštituovaný ako účasť na vnútornom živote samotného Boha, ako mystické zjednotenie. Takáto zvrátenosť mieša telo s duchom, vynáša zmyslovú rozkoš nad rozumovú víziu Pravdy a krásy, a popiera základnú štruktúru a morálnu zodpovednosť muža.
Tento proces zženštenia nachádza sa v celom živote Cirkvi. Mimoriadne dobre je to viditeľné v obeti Novej omše. Omša je Boží akt nekonečnej ceny, ustanovený, aby pritiahol mužov a ženy ku kontemplatívnej jednote s Bohom, skrze Kristovu obetu. Je najdokonalejším aktom mužskej zodpovednosti na tomto svete, ochrániť Omšu pred každou formou, každou aberáciou, pred každou zvrhlou praktikou, ktorá umenšuje, znevažuje, a ničí tento jej vertikálny rozmer. Nová omša je takýchto vecí plná: kňaz nekľačí už pri päte oltára a nemodlí sa Judica me (Súď ma Bože), ani Confiteor; kňaz odvrátil sa od oltára a tabernákula, a hľadí na ľudí; posvätná reč Cirkvi, latinčina, vyhynula; presbytérium, priestor mužského kňazstva, zobrali ženy útokom, lektorky, miništrantky, rozdávateľky svätého príjmania; posvätné spôsoby rozdávajú laici stojacim a do rúk; ohavnosť modernej hudby, ktorá nahradila posvätnú hudbu Cirkvi; ničomná odduchovnená architektúra moderných kostolov; odstránenie tabernákula, a tak ďalej.
V skutočnosti to je práve Nová omša, ktorá pripravila katolíckych mužov o ich katolícku vieru a mužnosť, a privodila ich pád do takej hanebnosti, ako je teológia tela, a do všetkých tých nechutných foriem spirituality, ktoré nie sú hodné ani Boha, ani muža. Treba povedať, že to, čo som opísal vyššie, nijako neodvoláva sa na rozdielnosť mužskej a ženskej spirituality. Hoci rozdiely medzi nimi sú, predsa žiadnu zženštilosť nepozorujeme u Sv. Terezy z Avily, Sv. Kataríny Sienskej, alebo Sv. Margity Márie Alacoque. A už vôbec nie u Márie, Matky Ježiša Krista.
