Slovenská verejnosť v rozhodujúcej väčšine reagovala na Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, s putami na rukách, zobrazeného v novinách, s veľkým pobúrením, a s pocitom poníženia a urážky celého slovenského národa. Potupné fotografie dovezených vládnych väzňov, boli vystavené v Bratislave na vývesných tabuliach, v skorých ranných hodinách, dňa 29. októbra 1945. Mnoho ľudí vytrhávalo tieto fotografie a rozbíjalo skrinky, v ktorých boli vystavené.

Svätá stolica ako svetová autorita a duchovná veľmoc musela zvažovať každé slovo, aby nepodráždila Nemecko. Dr. Jozef Tiso, prezident, postupoval podobne ako pápež Pius XII., t. j. snažil sa zmierňovať zlo, ale súčasne nedráždiť pôvodcu zla, čo by mohlo vyvolať rozmnoženie ľudského utrpenia. Bol ochotný aj vzdať sa úradu hlavy štátu, ak by to prispelo k potláčaniu zla. Svätá stolica a ani predstavitelia slovenských politických strán, vrátane komunistov, nesúhlasili s takýmto riešením. Nahradenie Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, akoukoľvek inou osobou v jeho úrade, považovali za veľmi riskantné a zhoršujúce situáciu ohrozených ľudí.

Dôverníci nemeckého ministerstva zahraničných vecí hlásili do Berlína, dňa 24. februára 1939, že Čechoslováci, ako aj Židia, stoja za najsilnejšou skupinou okolo Dr. Jozefa Tisa, ministerského predsedu, „pričom my poznamenávame osobitne, že slovenské židovstvo schvaľuje Tisov postoj uznanlivým spôsobom v židovskej tlači.“.

Dr. Jozef Tiso, prezident, bol veľmi prekvapený povstaním na Slovensku v auguste 1944, napriek tomu, že mal správy o partizánskych akciách na území Slovenska. Vedel, že vzhľadom na blížiaci sa postup sovietskych vojsk, vzniknú tendencie podporovania metód Červenej armády. Predpokladal, že podobné skupiny existujú, avšak vzhľadom na svetonázorové postoje väčšiny slovenského národa, považoval tieto prejavy skôr za menšinové, a podporované najmä čechoslovakistami a komunistami.

Slovensko predstavuje jednu z výnimočných krajín, v ktorých katolícky kňaz angažoval sa v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Zachoval sa veľmi dôležitý historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov, Rastic (Rastislav) a Svätopluk, padli do zajatia Frankov, v roku 871, a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov a nechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.

Prorocké slová Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime, boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom, pred takmer 70 000 ľuďmi, ku ktorému došlo dňa 13. októbra 1917. Mons. Dr. Jozef Tiso, slovenský katolícky kňaz a prezident, narodil sa dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku. Práve tento predstaviteľ slovenského národa varoval svoj národ pred zničujúcimi dôsledkami prijatia „bludov z Ruska“, resp. boľševizmu a marxizmu, v súlade s varovaním Panny Márie vo Fatime. Je zvláštne, že práve po ďalších 30-tich rokoch, nasledujúcich po fatimskom roku 1917, tento prorocký hlas musel zmĺknuť, v dôsledku „revolučnej spravodlivosti“, resp. v dôsledku protiprávnej a hanebnej popravy, ku ktorej došlo dňa 18. apríla 1947.

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o živote tejto veľkej postavy slovenskej Cirkvi a politiky, ktorá postavila sa proti revolúcii, zameranej na vytrhávanie kresťanských národov z Božej vlády. Dôsledky tejto satanskej vzbury, zasahujúcej Cirkev a svet, možno vnímať veľmi zreteľne aj v súčasnosti. Súčasní predstavitelia vzbury proti Bohu na Slovensku bojujú proti akejkoľvek pripomienke Mons. Dr. Jozefa Tisa. Konajú podľa vzoru svojich zahraničných učiteľov, likvidujúcich poznanie o katolíckych predstaviteľoch svojich národov. Nemali by zabúdať, že aj v slovenských podmienkach naplnil sa tragický osud mnohých revolučných zradcov pravdy, ktorí neuniesli rôznym spôsobom bremeno výčitiek vlastného svedomia, z dôvodu aktívnej pomoci pri spáchaní tohto zločinu.

Sanfedizmus je označenie pre ozbrojené katolícke hnutie v Neapolsku, namierené voči francúzskym jakobínskym okupantom. Hnutie zorganizoval neapolský katolícky kardinál Ruffo, ktorý nezniesol, že francúzski antiklerikálni okupanti zatkli a uväznili staručkého pápeža Pia VI. v Ríme a obsadili arogantne celé Taliansko. Kalábrijci a Sicílčania povstali voči francúzskym republikánskym okupantom a počas svojho boja v roku 1799 uštedrili francúzskej soldateske krutý výprask a prinútili ich žobrať o milosť.

Vo viacerých katolíckych médiách sa posledný týždeň prepieralo možné, ba priam takmer isté odstránenie najvyššieho kríža v Španielsku (a k radosti všetkých milovníkov pokroku aj najvyššieho na svete), ktorý sa nachádza na cintoríne vo Valle de los Caídos (Údolí padlých), ako súčasť monumentálnej Baziliky Svätého Kríža . Podľa ľavicovo liberálneho premiéra Sanchéza, ktorý trpí nutkavou potrebou neustále olejovať zle fungujúcu „demokratickú pamäť“ svojich spoluobčanov, novými a novými „resignifikáciami“, (čo znamená v preklade z newspeaku – odstraňovanie symbolov spojených s pravicovo konzervatívnymi dejinami Španielska, počnúc symbolmi vlády generála Franca a končiac Božími mukami na námestiach), je tento kríž zrejme symbolom, ktorý brzdí zdarný rozvoj „demokratickej pamäti“ a drása nervy ľavicových občanov obzvlášť okatým spôsobom. Nečudo, veď meria 150 metrov a je pozorovateľný z veľkej diaľky.

Slovenský národ stojí, po viac ako štvrťstoročí dychtivého očakávania hospodárskeho a sociálneho zázraku, pred skutočnosťou nadchádzajúcej krízy, ktorá sa už dnes javí ako najhoršia z doterajších havárií nášho rozheganého národného rebriňáku, na ceste do pozemského raja konzumu. A pritom všetci (alebo teda skôr mnohí) tak usilovne verili, pracovali a uťahovali si opasky...

Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.

Z archívu:

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­