Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.

Liberáli a nacionalizmus? To je nemožné!

Tak bude zaiste reagovať väčšina roduverných čitateľov, s pevnou vierou, že nacionalizmus a liberalizmus, sa majú k sebe ako oheň a voda. Povzbudzovaní dichotómiou týchto údajne nezlučiteľných pojmov, budú následne neustále krútiť hlavou a čudovať sa, ako je možné, že v takom nacionálne uvedomelom štáte ako Ukrajina, kde sa nachádza toľko zapálených novopohanov klaňajúcich sa Národu, sa tak expresne presadil Istanbulský dohovor. Alebo ako je možné, že sú tam najnovšie na spadnutie „manželstvá“ homosexuálov, ktorých potrebnosť si uvedomuje aj sám nebojácny prezident (dovolávajúc sa, ako inak, dvoch najosvedčenejších nástrojov logického myslenia – modernej doby a 21. storočia), a len stanné právo bráni ich prijatiu. 

Ľudia sú radšej súčasťou väčšiny, ako by mali pravdu s menšinou...

Nedávno bolo na Youtube zverejnené zaujímavé video. Pretože nie každý vie dobre anglicky a tiež je dosť možné, že bude čochvíľa stiahnuté, tak si dovoľujeme autorovi poďakovať za brilantný kúsok a uvádzame slovenský prepis. Úroveň originálu to samozrejme nedosahuje. Originál je mimoriadne podarený pokus odkryť unikátny, vnútorne koherentný a mravne vyspelý vnútorný svet ľudí, ktorí cítia potrebu po sociálnych sieťach a iných verejných fórach demonštrovať svoji mravnú nadradenosť. Začalo to s „Je suis Charlie“ a nemá to konca kraja. Odznačiky s „All For Jan“ a „Vakcína je sloboda“ už v móde nie sú, teraz je všetko treba premaľovať na žltomodro.

To, čo dnes najviac kvitne v každom národe, je nacionalizmus, láska k národu. Úloha Cirkvi a katolíkov v tejto veci nie je ľahká, zato tým dôležitejšia. Cirkvi aj tu musí ísť o to, aby ukázala pravú hodnotu nacionalizmu a povedala svoje rozhodujúce slová proti výstrednostiam nacionalizmu, proti šovinizmu a tým svojim nepriateľom, ktorí hovoria, že Cirkev svojou nadnárodnosťou oslabuje národnostné povedomie, že je protinárodná, alebo aj keď azda nie vedome, vychováva ľudí k národnej ľahostajnosti.

Tikkun Olam je judaistický koncept, ktorý reprezentuje názor, že židia nesú zodpovednosť nie len za seba samých, za ich vlastný morálny a materiálny rozvoj, ale nesú zodpovednosť za dobro a blaho celého sveta. V Mišne je tento koncept predkladaný v nerozvinutom a legalistickom zmysle. Tikkun znamená nápravu, opravu, zlepšenie či prípravu sveta prostredníctvom praktických zákonných noriem a predpisov, ktoré majú zlepšiť spoločenské pomery vo svete.  V priebehu času však tento koncept nadobudol širší, viac eschatologický význam. Orol synagógy a pomerne preceňovaný talmudský znalec Maimonides chápe tikkun všezahrnujúco, od znalosti Tóry, cez osobné mravné zrenie, až po plnenie príkazov Talmudu a vykonávanie jurisdikčnej spravodlivosti. Iný rozmer získal Tikkun v učení významného kabalistu, Izáka Luriu. Tikkun je rituálny úkon. Boh uzatvoril svetlo svojej múdrosti, dobroty a bytia do obrovských nádob. Tieto boli rozbité a iskričky božieho svetla boli uzväznené vo svete. Pomocou modlitby, kontemplácie rozličných aspektov božstva a rôznych mystických úkonov, ktoré sa tieto iskry vyslobodia a spoja s božou esenciou. Toto oslobodenie môžu vykonať iba ľudské bytosti tým, že seaparujú zo stvoreného sveta to, čo je božské a sväté. Tým hmotný svet príde o svoju vlastnú existenciu a tým sa všetko vráti k jednote s Bohom, ktorá bola pred tým, ako boli rozbité nádoby so svetlom.

Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory.

Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojim národným kolektívom? Má to celkom iste svoj význam. Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka. Časný význam národného bytia pre človeka je už, alebo by už aspoň mal byť všeobecne uznávaný. V našich dňoch sa píše o význame národného bytia veľmi mnoho, hlavne vplyvom ideológie fašistickej a novej nemeckej.

Drahí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu vidíme, ako Ježiš vyučuje. Čo je na jeho učení zaujímavé, že reaguje na to, čo je aktuálne pre ľudí v jeho čase. Robí to dokonca aj takým spôsobom, že riskuje, že si znepriatelí autority náboženského a spoločenského života, keď farizejov a zákonníkov nazýva pokrytcami. Počas týždňa sme v evanjeliu čítali, že sú akoby „vybielenými hrobmi“, totiž že nápisy na hroboch sú také vyblednuté, že už nie je vidno, čo je na nich napísané, nemožno z nich vyčítať identitu ľudí. Inými slovami – Ježiš kritizuje farizejov a zákonníkov, pretože sú pokrytcami, pretože stratili svoju autentickosť, svoju pravdivosť a hoci vedia možno naspamäť Písmo, tak nedokážu jeho hodnoty pretaviť do každodenného života. Inými slovami, chýba im opravdivá životná múdrosť.

Konečne, po dvadsiatich šiestich rokoch, naplní sa sen slovenského občana z roku 1989 a on bude obohatený. Nebojovali ste nadarmo na barikádach bratia, necedili nadarmo krv v boji, naplnenie vášho sna o markách za tri koruny, o výletoch robotníkov v mercedesoch a o dôchodcoch ležiacich na Malorke, sna o ešte mastnejších hrncoch a bohatších rohoch hojnosti, lebo, priznajme si to, také boli aspoň z polovice sny roku 1989, sa blíži. (Druhou polovicou sna, o vláde ľudu nad svojimi vecami, ktorú veštila jedna popová modlitba, je zbytočné sa za danej situácie čo i len zaoberať. Dnes musia človeku buď dobre zaplatiť, aby veril v demokraciu, alebo musí absolvovať namáhavú a únavnú procedúru lobotómie.)

Tipy z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­