* * * Zo súčasnosti * * *

Úlohou morálnej teológie je skúmať ľudské konanie vo vzťahu k nadprirodzenému poslednému cieľu. Je to časť teologickej vedy, jej materiálny predmet sú ľudské skutky, jej formálny predmet je ich vzťah k poslednému cieľu človeka, ktorý poznávame z Božieho zjavenia. Filozofická etika má rovnaký materiálny predmet, ale formálny predmet je vzťah ľudských skutkov k ich prirodzenému cieľu, ako ho poznávame prirodzeným rozumom. Boh, ktorý je autorom i prirodzeného i nadprirodzeného sveta si neprotirečí, preto prirodzený cieľ človeka nie je a ani nemôže byť v rozpore s nadprirodzeným. Boh nestvoril ľudskú prirodzenosť, aby ju potom potrestal tým, že jej dal nadprirodzený cieľ opačný, ako cieľ prirodzený. Treba však pripustiť, že dedičný hriech spôsobil na prirodzenosti škodu, ktorú nemožno prehliadať a ktorá zatemňuje rozum a oslabuje vôľu, takže bezrozpornosť oboch cieľov človeka nie je vždy človeku bez námahy a na prvý pohľad vždy poznateľná.

Presvedčení obhajcovia Novus Ordo, počínajúc liberálmi, končiac „konzervatívcami“ (ktorí sa liberálnu revolúciu pokúšajú zakonzervovať v istej fáze), vždy poukazujú na údajné vylepšenie lekcionára reformovanej omše oproti lekcionáru používanému v tradičnej latinskej omši. Argument znie asi takto: „V novej omši je vďaka trojročnému cyklu viac priestoru na čítanie Svätého Písma, za tri roky sa prečíta takmer celá Biblia a preto majú dnes katolíci bohatší prídel Božieho slova ako v tradičnej liturgii, s jej obmedzeným výberom lekcií“.

Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? S touto otázkou vstúpil materializmus do literatúry. Bola to reakcia poškodenej prirodzenosti na úspešný pokus katolíckej Cirkvi pozdvihnúť ju a priblížiť sa k pôvodnému stavu. A keďže sa všetci rodíme s porušenou prirodzenosťou, je pre nás „prirodzené“ brániť sa zmene a zotrvávať v porušenom stave. Nedá sa to povedať ani jasnejšie, ani stručnejšie. Aby človek mohol vyznávať dogmy materializmu musí rezolútne odvrhnúť kresťanstvo. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Je to náuka o večnom Bohu, ktorý stvoril nesmrteľnú ľudskú dušu a následne, keď človek naplno uplatnil schopnosti svojej duše – rozum a slobodnú vôľu – padnutú ľudskú dušu opäť zachránil. Kresťanská viera oslobodzuje ľudskú dušu od bremena zmyselného tela a sveta a pozdvihuje ju k nadprirodzenému príbuzenstvu s Pánom Bohom. A to je hlavný, ba vlastne jediný cieľ kresťanstva. Preto hovorím, že Kristus zachránil Dušu pred Telom. Ale kto oslobodí Telo od Duše? O to sa usiloval materializmus.

Svätý Augustín považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža naše kresťanské city, keďže nám kresťanom smrť je len spánkom. Zomrelí sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby spálňou, miestom odpočinku. Pochovávaním mŕtvol do zeme dávame najavo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1 Kor 15, 42). Čo sa seje do zeme, to klíči a vzchádza. Kresťan musí si brať za vzor Pána Ježiša Krista, ktorý nechal sa vložiť do hrobu, a nie spáliť. Skutočný kresťan nemôže súhlasiť s kremáciou nikdy.

Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.

Francúzsky portál Paix liturgique priniesol 12. septembra 2022 rozhovor s Mons. Carlo Maria Viganòm, v ktorom bývalý nuncius Svätej stolice v USA, odpovedal redakcii na otázky ohľadom súčasného postavenia tradičnej liturgie, jej možnej budúcnosti, ohľadom problémov, ktorým musí čeliť a zamýšľa sa aj nad celkovou situáciou a stavom súčasnej katolíckej liturgie, po II. vatikánskom koncile. Rozhovor, prinášajúci množstvo podnetov k zamysleniu, nakoniec logicky vyúsťuje do otázky ohľadom celkovej situácie, v dnes tak ťažko skúšanej Cirkvi a jej možnej budúcnosti. Náš spolupracovník preložil tento zaujímavý rozhovor pre redakciu ABC Tradície a my ho ponúkame našim čitateľom. 

Pápež František a Novus Ordo časť Katolíckej cirkvi tvoria kľúčový prvok v šialenej nehumánnej tyranii, ktorá teraz ovláda takmer celý západný svet (tj. Európu, Severnú Ameriku a Austráliu). Rezignácia cirkevných autorít na úlohu opozície proti sociálnej revolúcii, ktorá zachvátila Západ od polovice 60. rokov 20. storočia, ponechala totiž voľný priestor pre pôsobenie najzvrátenejších protikresťanských ideológií a tie ovládli kultúrne bojisko. Naviac, tie isté ideológie teraz dominujú aj v seminároch a veľkej časti, ak nie  dokonca drvivej väčšine bývalých katolíckych inštitúcií. Na ilustráciu stačí pripomenúť systematické mlčanie Vatikánu a kazateľníc o otázkach zásadného významu pre akúkoľvek kresťanskú kultúru, menovite: rozpade rodiny, potratoch, LGBTQ, sexualizácii kultúry vo všeobecnosti a takmer úplnom vytlačení náboženstva z verejného života. A práve v tejto duchovnej pustatine sa za posledného dva a pol roka objavil nový a desivý prvok: technokratická tyrania v podobe masového väznenia miliárd ľudí a vynúteného podania dokázateľne nebezpečnej vakcíny. Nič z toho by nebolo možné, bez plnej spolupráce pápeža Františka. 

Mieru ideového zmätku, ktorý vyvolal od roku 2020 slovenský katolícky klérus náhlym a účelovým adorovaním svätého prijímania na ruku, nič nedokumentuje lepšie, ako staršie dokumenty, kde sa v protiklade k súčasnej, narýchlo zavedenej praxi, obhajuje prijímanie do úst. Argumenty, ktoré sú v dokumentoch použité, v podstate kopírujú argumenty súčasných odporcov prijímania na ruku. Ako je možné, že to čo platilo ešte v roku 2016, teraz už neplatí?

Po úmrtí anglickej kráľovnej Alžbety II., sa otvorili dokorán stavidlá aj na slovenských potokoch, riekach a rezervoároch gýčovitej sentimentality, ktorá následne zaplavila média a im pridružený zábavný priemysel, vrátane toho parlamentného. Podobne ako pri úmrtí Alžbetinej nevesty Diany, sa celebrity, politickí nádenníci a hlodavce zo žurnalistických odtokových rúr, blažene kúpali v pozlátku falošnej a umelo udržiavanej tradície, nesúcej všetky znaky účelového mámenia zmodernizovaných más lacnou zábavou v operetnom štýle, ktorá má dodať davom pocit kontinuity s minulosťou, zbohatlíkom pocit aristokratickej výnimočnosti a veriacim zdanie náboženskej kontinuity.

Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Z archívu:

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­