Prieskum Pew Research Center medzi 6 485 dospelými v USA, vykonaný od 20. do 26. septembra 2021 (publikovaný pod menom Few Americans Blame God or Say Faith Has Been Shaken Amid Pandemic, Other Tragedies) priniesol ďalší dôkaz, že plody ekumenického experimentu Druhého vatikánskeho koncilu zaváňajú hnilobou. Medzi hlavné závery prieskumu patri:

Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?

Verní katolíci z dobrého dôvodu odmietli Františkove motu proprio Traditionis Custodes ako nespravodlivý a podlý útok na tridentskú omšu a na katolíkov, ktorí ju milujú. Neexistuje žiadny legitímny spôsob, ako interpretovať motu proprio zo 16. júla 2021 v priaznivom svetle, a tí, ktorí sa o to pokúšajú, sa vo všeobecnosti správajú ako nepriatelia Katolíckej cirkvi. Napriek tomu vieme, že Boh môže i zo zla urobiť dobro a preto dopustil Tradtionis Custodes aby z neho vzišlo dobro tým, ktorí Ho milujú a snažia sa byť svätými (Rimanom 8, 28).

Hoci tieto odvážne, no paradoxné slová na adresu pápeža vyslovil anglický biskup z 13. storočia, dobre reprezentujú napätie, ktoré sa nachádza v dnešnom hnutí „Rozlišuj a  vzdoruj,“ ktoré mocnie v Katolíckej cirkvi. Uznávame, že František je legitímny pápež a že ako pápež je naším Svätým Otcom, ktorý si zaslúži našu poslušnosť. Zároveň však vzdorujeme tým aspektom jeho pontifikátu, ktoré sú v rozpore s apoštolskou tradíciou.

Kardinál Martini žije ďalej. Pokúsim sa načrtnúť príbeh o pôvode „synody o synodalite“. Je to príbeh o sne a o déjà vu. Carlo Maria Martini bol celý svoj život rojko. V talianskom dokumente Vedete, Sono Uno di Voi, počujeme Martiniho presvedčenie, že iba sny dokážu urobiť skutočnosť znesiteľnou. Ako chlapec Martini sníval, že sa bude venovať štúdiu Svätej Biblie. A naozaj z neho vyrástol uznávaný biblický znalec a zostal ním – kým pápež Ján Pavol II. neodtrhol zakríknutého a plachého jezuitu od jeho kníh, aby z neho urobil nového milánskeho arcibiskupa. Vtedy v ňom vyklíčil druhý sen.

Ak objasnenie historických súvislostí môže prispieť k odhaleniu koreňov dnešnej krízy, potom ducha súčasnej liturgickej revolúcie možno pochopiť len ak nezačneme obrodným ultramontánnym tradicionalizmom Doma Guerangera, ale revolúciou, sčasti racionalistickou a sčasti historizujúcou o ktorú sa na úsvite dnešnej doby pokúsila jansenistická strana.

Ak chceme porozumieť súčasnej kríze v Cirkvi, musíme sa pozrieť späť na udalosti, ktoré ju vyvolali. V tomto ohľade snáď neexistuje diskutovanejšia téma ako otázka, či je Druhý vatikánsky koncil nespravodlivo poznačený zlou implementáciou a interpretáciou – teda bludným a bezohľadným „duchom II. Vatikánskeho koncilu“ – alebo či bol koncil sám o sebe problematický a sám je dôvodom dnešného cirkevného marazmu. Je však nepochybné, že to bol koncil, ktorý tak či onak zohral kľúčovú úlohu pri rozchode súčasného katolicizmu s prastarou tradíciou - liturgickou, sakramentálnou aj doktrinálnou  večnej Cirkvi.

Bula pápeža Bonifáca VIII. z roku 1302, Unam Sanctam, spôsobuje dnešným verným katolíkom množstvo ťažkých chvíľ:

Píšem tento text 24 hodín po atómovom výbuchu s úsmevným názvom „Traditionis Custodes“ (TC). Pripomína mi správu načmáranú na plechovom obale atómovej bomby Fat Man, ktorá padla na Nagasaki: „To je pre vás!“, ktorej autorom je istý Art Josephson z Chicaga „To je pre vás!“ napísal Bergoglio, keď zhodil bombu na rýchlo rastúce hnutie liturgickej obnovy, vedené mladými ľuďmi, ktoré čoraz zreteľnejšie odhaľuje terminálnu fázu všerozsiahlej cirkevnej dystopie, ktorej on predsedá.

Aký postoj by mal zaujať katolík voči krutým a svojvoľným prelátom – napríklad tým, ktorí donekonečna vyvolávajú rozdelenie a potom nehanebne obviňujú z rozdelenia tých, ktorí si túto skutočnosť všimnú a kritizujú ju? V knihe Quodlibet VIII. uvádza Akvinský niekoľko relevantných poznámok k otázke, či si treba ctiť „zlých prelátov“:

Z archívu:

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­