* * * Druhý vatikánsky koncil * * *

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa navyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanæ (1965) vs. Encyklika bl. pápeža Pia IX. Quanta Cura (1864), ktorá vyšla spolu so Sylabom bludov.

Prieskum Pew Research Center medzi 6 485 dospelými v USA, vykonaný od 20. do 26. septembra 2021 (publikovaný pod menom Few Americans Blame God or Say Faith Has Been Shaken Amid Pandemic, Other Tragedies) priniesol ďalší dôkaz, že plody ekumenického experimentu Druhého vatikánskeho koncilu zaváňajú hnilobou. Medzi hlavné závery prieskumu patri:

Ak chceme porozumieť súčasnej kríze v Cirkvi, musíme sa pozrieť späť na udalosti, ktoré ju vyvolali. V tomto ohľade snáď neexistuje diskutovanejšia téma ako otázka, či je Druhý vatikánsky koncil nespravodlivo poznačený zlou implementáciou a interpretáciou – teda bludným a bezohľadným „duchom II. Vatikánskeho koncilu“ – alebo či bol koncil sám o sebe problematický a sám je dôvodom dnešného cirkevného marazmu. Je však nepochybné, že to bol koncil, ktorý tak či onak zohral kľúčovú úlohu pri rozchode súčasného katolicizmu s prastarou tradíciou - liturgickou, sakramentálnou aj doktrinálnou  večnej Cirkvi.

Bula pápeža Bonifáca VIII. z roku 1302, Unam Sanctam, spôsobuje dnešným verným katolíkom množstvo ťažkých chvíľ:

Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo.

Aby sme ukázali novoty ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil najskôr musíme uviesť dvadsať princípov, ktoré tvoria katolícke chápanie pravdy, či už tieto princípy sú katolíckymi dogmami, alebo sú s týmito dogmami len úzko spojené. Je to potrebné preto, aby sa v ich kontexte ukázali princípy, proti ktorým sa Koncil vyhranil. Najprv uvádzame zásady týkajúce sa pravdy všeobecne, potom zásady týkajúce sa pravdy v ultimátnom zmysle slova: to znamená to, čo sa označuje ako „samotná Pravda“ alebo jednoducho „Pravda“.

Pápež Benedikt XVI. už čoskoro, na základe vlastného rozhodnutia, prestane byť pápežom, čím prejavil podľa „cirkevného analytika“ Imricha Gazdu (v rozhovore pre RTVS), „vnútornú slobodu svojho ducha“ a dokázal, podľa toho istého zdroja, že nie je zlým konzervatívcom, za ktorého bol označovaný médiami, ale liberálom. Vskutku, nezostáva nám nič iné, len kapitulovať pred bystrosťou analytikovho úsudku. A prípadne ešte zaplakať nad jeho nadšením. Ale to je vedľajšie. Podstatná je trpká pravda, že Benedikt XVI. skutočne nikdy nebol, nie je a pravdepodobne už ani nikdy nebude konzervatívcom. A to ani v teologickom ani v politickom význame toho slova.

Tipy z archívu:

­