* * * Ekumenizmus * * *

Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 - 1973), francúzskeho kardinála, aby Panne Márii nebol udelený titul „Prostrednica“, ktorý označil ako „nevhodný, ba dokonca škodlivý“.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, povedal, že moderátorom koncilu bola priznaná právomoc, ktorú žiadne koncilové predsedníctvo nemalo v predchádzajúcom období. R. M. Wiltgen, uvádza, že pápežské menovania dali „Európskej aliancii“ novú moc a vplyv, keďže mala pod kontrolou už 30 % koncilového predsedníctva, 50 % koordinačnej komisie, a teraz aj 75 % skupiny kardinálov moderátorov.

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 - 1974), talianskeho kardinála, s diplomatickými skúsenosťami, ktorý mohol predstavovať prerušenie „jánovského kurzu“. Názorové strety na konkláve boli veľmi intenzívne. Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, odmietol byť kandidátom, v zmysle svedectiev, ktoré prenikli na verejnosť, napriek utajeniu.

Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o postupe koncilových prác, najmä pri neformálnych stretnutiach s novinármi a vo svojich bulletinoch.

Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Následne mohla pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý spočíval v likvidácii koncilových schém, schválených komisiami a pápežom Jánom XXIII.. 

Hoci mnohí tvrdili, že rozhodnutie A. Liénarta, kardinála, intervenovať v prvý koncilový deň, bolo impulzívnym aktom inšpirovaným Duchom Svätým, v skutočnosti jednoducho išlo o prvú, verejnú časť širšieho progresivistického plánu, ktorého cieľom bolo obísť vedúce postavenie kúrie na koncile. Druhá časť plánu, možno ešte dôležitejšia, spočívala vo vytvorení spojenectva medzi francúzskymi vodcami a kľúčovými latinskoamerickými biskupmi.

V predvečer Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), „liberálna strana“ mala už svoje miestne výbory, filozofické a vlastenecké združenia, akadémie, čitárne, lóže, ktoré tvorili hustú organizačnú sieť. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) mal taktiež svoju „organizačnú vigíliu“, plnú schôdzí, konferencií, publikácií, verejných a súkromných stretnutí, na ktorých vypracovávala sa „stratégia“, vyplývajúca z búrlivých schôdzí, ktoré jedna za druhou prebiehali bezprostredne pred otvorením koncilu.

Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).

Pápež Ján XXIII. predstavuje z určitého hľadiska „tajomstvo“. Pri jeho nástupe na pápežský trón nebolo možné pripisovať mu „progresivistické“, ale ani „konzervatívne“ postoje, ktoré objavovali sa na začiatku 60. rokov 20. storočia. Jeho mentálna štruktúra a náboženská citlivosť robili z neho konzervatívca, ale jeho „ľudskosť“ viedla ho ku gestám, ktoré rozchádzali sa s Tradíciou, a k „novinkám“ pastoračného charakteru. Revolučný charakter jeho pontifikátu je potrebné hľadať skôr v jeho spôsobe života, v zemitej „ľudskosti“, než v jeho ideológii.

Pápež svätý Pius X. zomrel v roku 1914. Modernisti v Cirkvi pochopili, že zreteľné posolstvo tohto pápeža v boji s modernizmom nebolo možné vymazať z vedomia katolíkov hneď po jeho smrti. Postupne došlo k všeobecnému vnímaniu zmiznutia dvoch strán v zápase antimodernistov proti modernistom. Tretia sila, resp. tretia strana, ktorá dištancovala sa od modernizmu, zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu rozvinuli svoje pôsobenie v 30. rokoch 20. storočia. Možno poukázať najmä na „biblické hnutie“, „liturgické hnutie“, „filozofické a teologické hnutie“, známe pod názvom „nouvelle théologie“, resp. nová teológia, a „ekumenické hnutie“. Predstavitelia týchto revolučných prúdov v Cirkvi, ktorých šírenie bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, získali významný vplyv na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965).

Z archívu:

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Môže byť pápež zlý?

z dňa 12. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­