Svätá stolica ako svetová autorita a duchovná veľmoc musela zvažovať každé slovo, aby nepodráždila Nemecko. Dr. Jozef Tiso, prezident, postupoval podobne ako pápež Pius XII., t. j. snažil sa zmierňovať zlo, ale súčasne nedráždiť pôvodcu zla, čo by mohlo vyvolať rozmnoženie ľudského utrpenia. Bol ochotný aj vzdať sa úradu hlavy štátu, ak by to prispelo k potláčaniu zla. Svätá stolica a ani predstavitelia slovenských politických strán, vrátane komunistov, nesúhlasili s takýmto riešením. Nahradenie Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, akoukoľvek inou osobou v jeho úrade, považovali za veľmi riskantné a zhoršujúce situáciu ohrozených ľudí.

Dr. Jozef Tiso a politická činnosť so súhlasom biskupa

Dr. Karol Kmeťko (1875 - 1948), nitriansky biskup, vymenoval Dr. Jozefa Tisa, kňaza, za svojho tajomníka, ktorý venoval sa aj politickej činnosti s plným súhlasom svojho biskupa. Predmetná politická činnosť bola potrebná objektívne pre dobro Cirkvi a slovenského národa v tomto období.

Hlinkova slovenská ľudová strana kandidovala následne Dr. Jozefa Tisa za poslanca do Národného zhromaždenia v Prahe. Dr. Jozef Tiso ako poslanec stal sa ministrom v dvoch vládach Česko-Slovenska, avšak vždy vyžiadal si súhlas svojho biskupa na prijatie týchto politických funkcií. (1).

Dr. Jozef Tiso zohral kľúčovú úlohu pri vstupe Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do československej vlády. Vytvorenie občiansko katolíckej koalície za účasti najsilnejšej slovenskej politickej strany bolo želaním aj pápeža Pia XI., ktorý dúfal vo vytvorenie stabilnej politickej konštelácie, umožňujúcej prekonať vtedajšiu krízu vo vzťahoch medzi Vatikánom a Prahou.

Vatikán vnímal pozitívne aj vyhlásenie autonómie Slovenska, v októbri 1938. Saverio Ritter (1884 - 1951), taliansky biskup, apoštolský nuncius v Prahe, v správe do Ríma, v októbri 1938, zdôraznil:

„Slovensko bude môcť znova obnoviť, rozvíjať a zlepšovať svoje základné, hlboko katolícke tradície, čo doposiaľ nie len nemohlo robiť, ale v čom bolo, žiaľ, za posledných dvadsať rokov, závislosťou od Prahy silne hatené.“.

Dr. Jozef Tiso, predseda slovenskej autonómnej vlády, bol charakterizovaný v predmetnej správe: ako „dobrý farár“ a „uznávaná hlava umierneného krídla strany, ktoré žiadalo práva Slovákov, vrátane autonómie, ale v rámci legality.“.

Dr. Jozef Tiso, predseda slovenskej autonómnej vlády, hneď na druhý deň po prijatí úradu, navštívil nunciatúru, aby v mene svojej vlády vyjadril oficiálne vernosť a úctu Slovákov k Svätej stolici a katolíckej viere, a vyžiadal si pre seba, pre vládu a pre celý národ, osobitné apoštolské požehnanie. Mons. Domenico Tardini (1888 - 1961), taliansky sekretár Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, teda „vatikánsky minister zahraničia“, žiadané požehnanie udelil okamžite, a konštatoval, že pápež Pius XI. toto gesto „živo ocenil a veľmi rád prijal“. Slovensko a jeho vláda na čele s Dr. Jozefom Tisom vstupovali do novej etapy svojich dejín s výslovným požehnaním najvyššej cirkevnej autority. (2).

Dr. Jozef Tiso a prvý diplomatický kontakt s Vatikánom

Mons. Raffaele Forni (1906 - 1990), švajčiarsky diplomatický zástupca Svätej stolice, bol vyslaný na Slovensko, krátko po vyhlásení samostatného Slovenského štátu, v apríli 1939, aby navštívil slovenských biskupov, a aby podal správu o novej situácii. Rozhovor medzi Dr. Jozefom Tisom, ktorý zastával dočasne aj funkciu hlavy Slovenského štátu, a Mons. R. Fornim, možno považovať za prvý diplomatický kontakt medzi Dr. Jozefom Tisom a Vatikánom. Mons. R. Forni, vo svojej správe pre Vatikán, konštatoval:

„V Bratislave, sám Mons. Tiso, informovaný o mojej prítomnosti na Slovensku, prejavil prianie hovoriť so mnou. Náš rozhovor trval asi pol hodiny. Pán Prezident hovoril o dosiahnutých výsledkoch: reorganizácia školstva; zavedenie prísneho a všeobecného nedeľného odpočinku na posvätenie sviatku; krátka každodenná náboženská myšlienka v rozhlase na poludnie, a každú nedeľu „hodina Hlinkovej gardy“; rozpustenie slobodomurárstva, a niekoľko málo československých náboženských zoskupení na Slovensku. O súčasnosti sa vyslovil, že dúfa, že podarí sa mu nie len zachrániť danú situáciu, ale ovplyvniť aj celý verejný život podľa spravodlivosti rozhodnou katolíckou orientáciou, ( ... ), a zdôraznil s uspokojením, že nemecká vláda nevstupovala nikdy na pole vnútornej politiky Slovenska. ( ... ). Z toho osobného rozhovoru a z audiencií, ktoré mi udelili najdôstojnejší biskupi s najväčšou láskavosťou, získal som dojem, že Mons. Tiso koná s najlepšími úmyslami. ( ... ). Jednotliví biskupi rešpektujú veľmi úctivo mienku Svätej stolice ohľadom toho, aby kňazi nezúčastňovali sa na politickom živote; ale súčasný zbeh okolností na Slovensku, ktoré bezpochyby sú výnimočnej povahy, ( ... ), hľadia na Mons. Tisu s veľkou dôverou vzhľadom na budúcnosť krajiny. A to predovšetkým pre pevný charakter Mons. Tisu, pre jeho viazanosť na Cirkev, pre jeho obozretnosť a vyrovnanosť. ( ... ). Všetci bez výnimky, ( ... ), obdivujú v prezidentovi dôstojnú osobnosť kňaza.“.

Formálna žiadosť slovenskej vlády o nadviazanie normálnych diplomatických stykov so Svätou stolicou obojstranným zriadením diplomatických zastupiteľstiev, zo dňa 2. mája 1939, bola zaslaná do Ríma. Štátny sekretariát pápeža Pia XII. v pomerne krátkom čase jedného mesiaca, vyslovil svoj súhlas, verbálnou nótou, zo dňa 5. júna 1939, na zriadenie slovenského vyslanectva pri Svätej stolici, ako aj na osobu Karola Sidora (1901 - 1953), ako mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra Slovenskej republiky. (3).

Karol Sidor 1938 Warschau    

Karol Sidor (1901 - 1953). Zdroj: Wikimedia Commons.

Formovanie apoštolskej nunciatúry v Bratislave prinieslo určité ťažkosti. S. Ritter, dovtedajší nuncius v Prahe, bol poverený vedením tejto misie, v júni 1939. Nóta Svätej stolice, zo dňa 5. júna 1939, zakotvovala síce vznik novej nunciatúry, avšak ponechávala otvorenú aj interpretáciu v duchu možnej kontinuity funkcií v Bratislave a v Prahe. Predmetný postup Svätej stolice nebol nezvyčajný, keďže pravdepodobne chcel poskytnúť priestor S. Ritterovi na riešenie cirkevných záležitostí aj v Protektoráte, kde nunciatúra bola zatvorená. Ferdinand Ďurčanský (1906 - 1974), slovenský minister zahraničných vecí, profesor medzinárodného práva, prijal S. Rittera, pápežského nuncia, avšak odmietol akceptovať hmlistú formuláciu nóty.

Ferdinand Ďurčanský

Ferdinand Ďurčanský (1906 - 1974). Zdroj: Wikimedia Commons.

S. Ritter prisľúbil F. Ďurčanskému, že pričiní sa v Ríme o vyjasnenie situácie, avšak bol nepríjemne prekvapený naliehaním slovenskej strany, a o niekoľko dní odišiel zo Slovenska. Dr. Jozef Tiso, slovenský predseda vlády, žiadal následne pápeža Pia XII., osobným listom, zo dňa 28. augusta 1939, o poukázanie na prípadné chyby, ktorých sa on a jeho vláda mohli dopustiť, a o prepáčenie týchto chýb. Slovenskí biskupi a ďalšie slovenské osobnosti intervenovali vo Vatikáne, so zámerom vyslania nuncia do Bratislavy. Situáciu komplikovali aj správy, ktoré smerovali z Budapešti do Vatikánu, a ktoré boli nepriateľské voči Slovensku a jeho suverenite. (4).

Pápež Pius XII. a stanovisko k funkcii prezidenta

Snem Slovenského štátu schválil Ústavu Slovenskej republiky, dňa 21. júla 1939, ktorá stanovila, že republika bude mať prezidenta ako hlavu štátu, ktorého zvolí Snem Slovenskej republiky. Na Slovensku v tomto období bolo všeobecne známou skutočnosťou, že Dr. Jozef Tiso mal rozhodujúcu podporu vo verejnosti, aby zastával funkciu prezidenta. Túto skutočnosť muselo akceptovať aj Nemecko, ktoré nepokúšalo sa presadzovať niekoho iného na túto funkciu, keďže nemecké tajné služby poznali presvedčenie väčšiny slovenského obyvateľstva.

Dr. Jozef Tiso a slovenskí biskupi po vzájomnej dohode rozhodli obrátiť sa na pápeža Pia XII., vo veci jeho postoja k možnosti výkonu funkcie prezidenta zo strany Dr. Jozefa Tisa, katolíckeho kňaza. Dr. Michal Buzalka (1885 - 1961), pomocný biskup Trnavskej apoštolskej administratúry, bol vyslaný do Ríma, a odovzdal pápežovi Piovi XII. osobný list Dr. Jozefa Tisa, dňa 8. septembra 1939.

492

Dr. Michal Buzalka (1885 - 1961), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.

Pápež Pius XII. nezakazoval Dr. Jozefovi Tisovi prevzatie funkcie hlavy štátu, ale nedal mu ani výslovný súhlas. Pápež Pius XII. prejavil svoju obavu, či to bude dobre, ak „náš kňaz Jozef Tiso“ prevezme funkciu hlavy štátu v týchto pohnutých časoch. Lebo, ak nepodarilo by sa mu zabezpečiť svojmu ľudu blahobyt a šťastie, ako aj v prípade nepriaznivej zmeny režimu, ľud mohol by preniesť zodpovednosť za to na kňazov vo všeobecnosti a na Cirkev. (5).

Prítomnosť katolíckych kňazov v politike na konci 19. a začiatkom 20. storočia existovala vo viacerých európskych štátoch. Ignaz Seipel (1876 - 1932), rakúsky prelát, univerzitný profesor morálnej teológie, bol dlhoročným predsedom rakúskej Kresťansko-sociálnej strany, a bol rakúskym spolkovým kancelárom, celkovo až 5-krát, v rokoch 1922 až 1924, a v rokoch 1926 až 1929. Ludwig Kaas (1881 - 1952), nemecký prelát a cirkevný právnik, bol predsedom nemeckej katolíckej strany Zentrum. Anton Korošec (1872 - 1940), slovinský katolícky kňaz, bol predsedom parlamentu Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, v jeseni 1918, zastupujúcim ministerským predsedom, v roku 1919, ministerským predsedom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, v rokoch 1928 až 1929, a ministrom vnútra vo vláde Juhoslovanského kráľovstva, v rokoch 1935 až 1938. Ján Šrámek (1870 - 1956), český katolícky kňaz, bol dlhoročným predsedom Československej strany ľudovej, a ministrom v pražskej vláde v medzivojnovom období.

Snem Slovenskej republiky zvolil Dr. Jozefa Tisa za prezidenta, jednohlasne, dňa 26. októbra 1939. Vatikánsky denník L'Osservatore Romano zverejnil následne rozsiahly výber z posolstva Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, k slovenskému národu, v talianskom preklade, dňa 12. novembra 1939. (6).

Apoštolská nunciatúra v Bratislave

Vatikán uznal formálne naplno Slovenskú republiku, avšak nemal dôveru v jej dlhé trvanie, počítal aj s možnosťou obnovenia Česko-Slovenska, a pokúsil sa presunúť svojho nuncia z Prahy do Bratislavy, aby pokračoval v tejto svojej funkcii. Predmetný postup bol však pre Slovensko neprijateľný z hľadiska medzinárodného práva. F. Ďurčanský mal nie len právo, ale aj povinnosť upozorniť Vatikán na tento nedostatok, a žiadať o jasné akreditovanie nuncia. Neprítomnosť vatikánskeho diplomatického reprezentanta v Bratislave odňala Slovákom možnosť argumentovať tradičnou diplomatickou normou.

Mons. Giuseppe Burzio (1901 - 1966), diplomatický zástupca Svätej stolice, prišiel do Bratislavy, dňa 9. júna 1940. Mons. G. Burzio pôsobil ako radca na nunciatúre v Prahe, v rokoch 1935 až 1938, a zastával funkciu chargé d'affaires (vedúceho diplomatickej misie) v Litve, od roku 1938. Jeho príchodom bola otázka zastúpenia Svätej stolice v Bratislave vyriešená, avšak vo vládnych kruhoch nevyvolala nadšenie.

oscadnica vatikan velvyslanec navsteva

Mons. Giuseppe Burzio (1901 - 1966). Zdroj: Wikimedia Commons.

Jeho úrad mal označenie Apoštolská nunciatúra, avšak diplomatická hodnosť chargé d'affaires je najnižšou, a poukazujúcou na to, že úrad nezastáva plnoprávne reprezentatívna osobnosť, akú vyžaduje charakter nunciatúry. Predmetným titulom v diplomatickej službe sú označení diplomatickí funkcionári, dočasne poverení vedením úradu, počas neprítomnosti jeho oficiálneho šéfa. Motívy Vatikánu pre takéto riešenie svojho zástupcu v Bratislave vyplývali pravdepodobne z nestabilnej medzinárodnej situácie z dôvodu vojny, v ktorej Vatikán nevykonáva spravidla žiadne vážnejšie zmeny v priestore vojenského konfliktu.

Dr. Jozef Tiso, prezident, rešpektoval ústavné kompetencie a nezasahoval do vecí, ktoré mali vykonávať iné štátne orgány. Vzťahovalo sa to aj na vzťahy s Vatikánom, kde obmedzil sa na protokolárne telegramy a príležitostné gestá. Bol to napríklad dar 120 reprezentatívnych slovenských kníh, viazaných v bielej koži, pre pápeža Pia XII., z príležitosti jeho 25 ročného biskupského jubilea.

Luigi Maglione (1877 - 1944), taliansky kardinál a štátny sekretár, zaslal K. Sidorovi, slovenskému vyslancovi vo Vatikáne, poďakovanie pápeža Pia XII., dňa 24. júla 1942, v ktorom zdôraznil:

„Umelecká zbierka kníh, ktoré J. E. prezident Slovenskej republiky poslal Svätému Otcovi, z príležitosti jeho biskupského jubilea, je prejavom zvláštneho holdu, ktorého význam a cenu Svätý Otec vysoko hodnotí. Prijmúc tento dar s veľkým zadosťučinením, Svätý Otec poveril ma vysloviť šľachetnému darcovi prejav živého a otcovského uznania, ako aj ubezpečenia o svojej dobroprajnosti.“.

Vzťah k Vatikánu v čase protižidovských opatrení

Dr. Jozef Tiso, prezident, prežíval jedno z najnáročnejších období v čase protižidovských opatrení, v roku 1942, ktoré vyplývali z nátlaku Veľkonemeckej ríše, presadzujúcej tieto opatrenia vo všetkých štátoch pod jej vplyvom. Násilné presuny desaťtisícov slovenských občanov židovskej národnosti zo Slovenska do nemeckého Generálneho gubernátu v Poľsku, zanechalo čiernu škvrnu na čistom politicko-etickom štíte Slovenskej republiky. Dr. Jozef Tiso dostával z Vatikánu správy a výzvy, aby zamedzoval nespravodlivému zaobchádzaniu s občanmi na základe rasového pôvodu alebo náboženskej príslušnosti. (7).

Mons. G. Burzio neudomácnil sa na Slovensku nikdy takým spôsobom, ako pápežovi zástupcovia v Československu, Mons. Clemente Micara (1879 - 1965), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, Mons. Francesco Marmaggi (1870 - 1949), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, Mons. Pietro Ciriaci (1885 - 1966), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál. Mons. G. Burzio zasielal správy pre Svätú stolicu relatívne zriedka, niekedy až po niekoľkých mesiacoch, na rozdiel od iných pápežských zástupcov, ktorí zasielali pravidelné, početné a spoľahlivé správy o situácii. V jeho správach vyskytovali sa aj neoverené informácie, ktoré následne ukázali sa ako nepravdivé.

Mons. G. Burzio bol audítorom pražskej nunciatúry v rokoch 1935 až 1938, a nadobudol veľké sympatie k československému štátu, od ktorého dostal aj vysoké štátne vyznamenanie, Rad Bieleho leva. Bol poznačený svojou predchádzajúcou neúspešnou misiou na Litve, kde podporoval stranu poľského arcibiskupa vo Vilne, proti národným požiadavkám Litovcov, a musel opustiť krajinu. Pestoval spoločenské styky na Slovensku s osobnosťami, s ktorými zoznámil sa v Prahe, a ktoré boli v opozícii voči slovenskej štátnosti a slovenskej vláde. Boli to napríklad Augustín Pozdech (1895 - 1960), farár blumentálskej farnosti v Bratislave, Aristid Jamnický (1910 - 2000), slovenský advokát, Peter Zaťko (1903 - 1978), slovenský národohospodár a politik, Ján Ursíny (1896 - 1972), slovenský politik, a pod.). Stál teda skôr na strane slovenskej politickej opozície, podobne ako značná časť slovenských luteránov.

Mons. G. Burzio nebol nunciom, bol jednoduchým kňazom, bez biskupskej vysviacky, avšak pri absencii nuncia, považoval sa za najvyššieho pápežovho zástupcu, „menšieho pápeža“, čo vytváralo napätie vo vzťahu k episkopátu, avšak aj vo vzťahu k prezidentovi. Dr. Jozef Tiso, prezident, rozlišoval svoj kňazský stav a svoju politickú funkciu najvyššieho reprezentanta štátu, v ktorej necítil sa byť podriadený Mons. G. Burzia, a ani povinný rešpektovať jeho politické názory.

Mons. G. Burzio angažoval sa aktívne v prospech prenasledovaných ľudí na Slovensku, v spolupráci s rozličnými katolíckymi inštitúciami, a poskytoval mnoho materiálnej a morálnej pomoci. Dr. Jozef Tiso, prezident, snažil sa vykonať všetko, čo bolo možné, na zmiernenie dôsledkov protižidovských opatrení na Slovensku. Vatikán protestoval proti protižidovským opatreniam na Slovensku a vyzýval slovenskú vládu, aby odvolala všetky nariadenia, ktoré protirečili Božiemu zákonu a prirodzenému zákonu. Ak by to nebolo možné, predmetné nariadenia mali byť aplikované spôsobom, aby čo najmenej urážali katolícke princípy.

Pápež Pius XII. zaslal telegram Dr. Jozefovi Tisovi, prezidentovi, v ktorom konštatoval, že: „Neprávosti, ktoré konajú sa pod jeho vládou, škodia prestíži jeho vlasti, a protivníci ich využívajú, aby diskreditovali Cirkev a klérus na celom svete.“. (8).

Mons. G. Burzio zaslal správu Vatikánu, dňa 4. augusta 1944, že na Slovensku je asi 4 000 Židov sústredených v táboroch, kde sa s nimi zaobchádza ľudsky, a práca, ktorú vykonávajú, je primeraná schopnostiam jednotlivcov. Mons. G. Burzio hlásil do Ríma, dňa 15. septembra 1944, t. j. po vypuknutí povstania na Slovensku, že nemecké Gestapo chytá Židov, hlavne na povstaleckom území. Mons. G. Burzio navrhoval Svätej stolici, aby zakročila u slovenskej vlády v prospech týchto Židov. Avšak po vypuknutí povstania, Dr. Jozef Tiso, prezident, a slovenská vláda, nemali možnosť zasiahnuť proti nemeckej vojenskej reakcii zameranej proti povstalcom. Títo povstalci začali zabíjať nemeckých vojakov a každého, kto nesúhlasil s týmto povstaním. Nemecké vojsko obsadilo územie Slovenska.

Mons. G. Burzio, ako nuncius vo výslužbe, konštatoval pri jednom rozhovore, v roku 1965:

„Po časovom odstupe vidím, že prezident Tiso nachádzal sa vo veľmi ťažkej situácii, a robil všetko, čo bolo v jeho možnostiach.“.

Svätá stolica ako svetová autorita a duchovná veľmoc musela zvažovať každé slovo, aby nepodráždila Nemecko. Dr. Jozef Tiso, prezident, postupoval podobne ako pápež Pius XII., t. j. snažil sa zmierňovať zlo, ale súčasne nedráždiť pôvodcu zla, čo by mohlo vyvolať rozmnoženie ľudského utrpenia. Bol ochotný aj vzdať sa úradu hlavy štátu, ak by to prispelo k potláčaniu zla. Svätá stolica a ani predstavitelia slovenských politických strán, vrátane komunistov, nesúhlasili s takýmto riešením. Nahradenie Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, akoukoľvek inou osobou v jeho úrade, považovali za veľmi riskantné a zhoršujúce situáciu ohrozených ľudí. (9).

Rudolf Mikuš (1884 - 1972), provinciál slovenských jezuitov, poskytol svedectvo, v zmysle ktorého pápež Pius XII. povzbudzoval Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, aby zotrval vo svojom úrade. (10).

Vymenovanie slovenského arcibiskupa

Slovenská vláda naliehala na K. Sidora, slovenského vyslanca vo Vatikáne, aby dosiahol zriadenie slovenskej cirkevnej provincie. Realita druhej svetovej vojny (1939 - 1945) znemožňovala túto slovenskú túžbu. Svätá stolica neuskutočňuje žiadne teritoriálne zmeny v cirkevnej správe vo vojnových časoch.

K. Sidor žiadal pápeža Pia XII., na súkromnej audiencii, dňa 17. júna 1943, aby povýšil Nitrianske biskupstvo na arcibiskupstvo. Pápež Pius XII. bol naklonený tejto myšlienke, keďže ako Eugenio Pacelli, kardinál, štátny sekretár, napísal, v roku 1937, že na Slovensku je potrebné zriadiť arcibiskupstvo v najkratšom čase.

Pápež Pius XII. vymenoval Dr. Karola Kmeťka (1875 - 1948), nitrianskeho biskupa, za arcibiskupa, „ad personam“, dňa 11. mája 1944. Stal sa druhým biskupom na Slovensku, ktorý získal titul arcibiskupa, od čias svätého Metoda.

Karol Kmeťko 1875 1948

Dr. Karol Kmeťko (1875 - 1948), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.

K. Sidor počas svojej ďakovnej audiencie u pápeža Pia XII., daroval pápežovi Piovi XII. svoje dvojzväzkové dielo, Slovenská politika na pôde pražského snemu, z roku 1943, a práve vydanú striebornú pamätnú mincu Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, s jeho heslom: „Verní sebe, svorne napred!“. (11).

Pápež Pius XII. vymenovaním Dr. K. Kmeťka, biskupa, za arcibiskupa, „ad personam“, t. j. predbežne, bez zásahu do cirkevnej organizácie, videl spôsob, ako prejaviť svoju lásku k slovenskému národu aj vo vojnových časoch. Pápež Pius XII. potvrdil súčasne symbolicky týmto spôsobom svoj prísľub, že uskutoční vytúžené osamostatnenie slovenskej cirkevnej provincie vo vhodnejšom čase. Dr. Jozef Tiso, prezident, bol prvým gratulantom, ktorý prišiel blahoželať Dr. K. Kmeťkovi, biskupovi, k vymenovaniu za arcibiskupa. (12).

 

ZDROJ:

 

(1). ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 491. ISBN: 978-80-7114-958-3.

(2). HRABOVEC, Emília: Jozef Tiso a Svätá stolica. In: HRABOVEC, Emília, (ed.): Jozef Tiso - kňaz a prezident. Prvé vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Post Scriptum, s. r. o., 2017, 216 s., s. 88 - 90. ISBN: 978-80-89567-75-1.

(3). ĎURICA, M. S., s. 492 - 494.

(4). HRABOVEC, E., s. 96 - 98.

(5). ĎURICA, M. S., s. 500.

(6). HRABOVEC, E., s. 99 - 100, 102.

(7). ĎURICA, M. S., s. 506 - 507, 511 - 513.

(8). HRABOVEC, E., s. 112 - 116,

(9). ĎURICA, M. S., s. 518, 520, 533.

(10). HRABOVEC, E., s. 119.

(11). ĎURICA, M. S., s. 531 - 532.

(12). HRABOVEC, E., s. 106.

 

Súvisiace články:

Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Židom. (Časť 4).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Židom. (Časť 4). 04. 05. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Justičná vražda. (Časť 6).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Justičná vražda. (Časť 6). 06. 07. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Hlava štátu. (Časť 2).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Hlava štátu. (Časť 2). 08. 03. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Cesta k povolaniu. (Časť 1).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Cesta k povolaniu. (Časť 1). 08. 02. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Povstanie a klamstvo. (Časť 3).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Povstanie a klamstvo. (Časť 3). 04. 04. 2023
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Je Vatikán skutočne proti „extrémom“ na Synodálnej ceste? Metóda zahmlievania v referovaní o synodálnom procese
Je Vatikán skutočne proti „extrémom“ na Synodálnej ceste? Metóda zahmlievania v referovaní o synodálnom procese 30. 09. 2022
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 2).
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 2). 27. 09. 2022
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10).
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10). 22. 05. 2023
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024

Z archívu:

Existuje existencia?

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­