Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 25. septembra pripomíname sviatok sv. Pacificia zo San Severina /1.3.1653 - 24.9.1721/, muža pravej kresťanskej viery a pokory. Sv. Pacificius zo San Severina počas svojho života vážne ochorel, stratil sluch i zrak, čo mu však nebránilo neustále ďakovať Bohu, chváliť ho a pomáhať ľuďom vo svojom okolí. Dnešný svet často vníma pokoru ako znak zotročilosti, pravá pokora je však vlastnosou pravých a šľachetných duchovných velikánov. Len ľudia povrchní a do seba zamilovaní, ktorí sa detinsky sami obdivujú pohŕdajú pravou pokorou, pretože nedokážu pochopiť jej podstatu.

Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).

Dňa 22. septembra si podľa tradičného katolíckeho kalendára pripomíname sviatok sv. Tomáša z Villanovy (1486 – 1555), augustiniánskeho mnícha a rovesníka odpadlého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera (1483 – 1546). Tak ako sa od seba líšili v biblickej histórii dvaja bratia Ábel a Kain, tak sa líšili od seba aj sv. Tomáš z Villanovy a Martin Luther, ktorý opantaný pýchou zapálil požiar náboženských vojen 16.storočia v Európe. Tieto vojny priniesli so sebou smrť, násilie nenávisť a biedu pre státisíce ľudí. Sv. Tomáša z Villanovy charakterizovala rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť a mohutná mravná sila – vlastnosti, ktoré Martinovi Lutherovi vždy chýbali. Sv. Tomáš z Villanovi ostal ako augustiniánsky mních verný Bohu a svojej prísahe, Martin Luther z augustiniánskeho rádu na svoju škodu utiekol.

Francúzsky portál Paix liturgique priniesol 12. septembra 2022 rozhovor s Mons. Carlo Maria Viganòm, v ktorom bývalý nuncius Svätej stolice v USA, odpovedal redakcii na otázky ohľadom súčasného postavenia tradičnej liturgie, jej možnej budúcnosti, ohľadom problémov, ktorým musí čeliť a zamýšľa sa aj nad celkovou situáciou a stavom súčasnej katolíckej liturgie, po II. vatikánskom koncile. Rozhovor, prinášajúci množstvo podnetov k zamysleniu, nakoniec logicky vyúsťuje do otázky ohľadom celkovej situácie, v dnes tak ťažko skúšanej Cirkvi a jej možnej budúcnosti. Náš spolupracovník preložil tento zaujímavý rozhovor pre redakciu ABC Tradície a my ho ponúkame našim čitateľom. 

Pápež František a Novus Ordo časť Katolíckej cirkvi tvoria kľúčový prvok v šialenej nehumánnej tyranii, ktorá teraz ovláda takmer celý západný svet (tj. Európu, Severnú Ameriku a Austráliu). Rezignácia cirkevných autorít na úlohu opozície proti sociálnej revolúcii, ktorá zachvátila Západ od polovice 60. rokov 20. storočia, ponechala totiž voľný priestor pre pôsobenie najzvrátenejších protikresťanských ideológií a tie ovládli kultúrne bojisko. Naviac, tie isté ideológie teraz dominujú aj v seminároch a veľkej časti, ak nie  dokonca drvivej väčšine bývalých katolíckych inštitúcií. Na ilustráciu stačí pripomenúť systematické mlčanie Vatikánu a kazateľníc o otázkach zásadného významu pre akúkoľvek kresťanskú kultúru, menovite: rozpade rodiny, potratoch, LGBTQ, sexualizácii kultúry vo všeobecnosti a takmer úplnom vytlačení náboženstva z verejného života. A práve v tejto duchovnej pustatine sa za posledného dva a pol roka objavil nový a desivý prvok: technokratická tyrania v podobe masového väznenia miliárd ľudí a vynúteného podania dokázateľne nebezpečnej vakcíny. Nič z toho by nebolo možné, bez plnej spolupráce pápeža Františka. 

Kríza, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene kormidluje svoju bárku na vlne liberálneho bláznovstva v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej - agnostickej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a odmieta všetko, čo prišlo po smrti Pia XII., iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný  svoje zväzky z Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú, nadobro preruší. Takých asi je väčšina. Časť z nich, tá „slobodne zmýšľajúca“ nechce mať nič  spoločné s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a peniazoch prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie.

Mieru ideového zmätku, ktorý vyvolal od roku 2020 slovenský katolícky klérus náhlym a účelovým adorovaním svätého prijímania na ruku, nič nedokumentuje lepšie, ako staršie dokumenty, kde sa v protiklade k súčasnej, narýchlo zavedenej praxi, obhajuje prijímanie do úst. Argumenty, ktoré sú v dokumentoch použité, v podstate kopírujú argumenty súčasných odporcov prijímania na ruku. Ako je možné, že to čo platilo ešte v roku 2016, teraz už neplatí?

Balkánsky polostrov je tak posiaty pamätníkmi zašlých čias, že aj v odľahlejších a z historického hľadiska menej významných lokalitách, môžu návštevníci nájsť architektonické a historické poklady, s akými sa na severe Európy stretávame v takom počte a hustote len zriedka. Hanlivé používanie slova "balkánsky" často ignoruje fakt, že kolíska európskej a aj kresťanskej civilizácie, sa pred stáročiami nachádzala práve na týchto miestach, ktoré dnes tvoria z pohľadu multikultúrneho kozmopolitizmu perifériu sveta. Jedným z pamätníkov zašlej slávy rannostredovekého kresťanstva, je aj bulharský Nessebar, ktorý v sebe ukrýva pozostatky viac ako 40 starodávnych chrámov a kostolov.

Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­