Pápež Pavol VI. stretol sa s Albertom Cavallarim (1927 - 1998), talianskym novinárom, z talianskeho denníka Corriere della Sera, vo Vatikáne, dňa 24. septembra 1965, aby vysvetlil význam koncilového odkazu. Pápež Pavol VI. zdôraznil nutnosť, aby Cirkev otvorila sa svetu, a videl v tom podstatu dialógu, a poprel súčasne existenciu krízy v Cirkvi. Podľa neho, práve koncil ukazuje, že napriek kríze viery vo svete, v Cirkvi, našťastie, kríza nie je.

G. Lercaro, kardinál, vystúpil k tejto schéme na koncile, dňa 4. novembra 1965, a povedal, že Cirkev musí ukázať otvorenejší postoj voči svetu, pokiaľ ide o chudobu, a v prípade potreby, musí vedieť zriecť sa niektorých „bohatstiev“ z minulosti, ako je scholastický systém, vo filozofickej a teologickej oblasti, a určité akademické a vzdelávacie inštitúcie. Vyjadril želanie, v rámci svojej vízie, aby postava laika - teológa, stála po boku biskupa v budúcnosti.

Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Podľa neho, čiastočnú zodpovednosť za moderný ateizmus treba pripísať tým kresťanom, ktorí obhajovali tvrdošijne stanovený poriadok a nemennosť spoločenských štruktúr.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, zdôraznil spojenie medzi slobodou a pravdou. E. Ruffini, kardinál, uviedol, že pravé náboženstvo môže byť len jediné, a len jemu patrí sloboda podľa práva. V opačnom prípade, koncil vzbudzoval by dojem, že žiada len to, čo Organizácia Spojených národov, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Článku 18.

Hans Urs von Balthasar (1905 - 1988), švajčiarsky teológ, Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), belgický teológ, Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, patrili k mnohým teológom, ktorí zredukovali peklo na mytologický obraz, alebo považovali ho za „prázdne“. Táto tendencia pôsobila v období koncilu a následne aj po skončení koncilu. Prehodnotenie a popretie pekla bolo aj dôsledkom neustáleho zdôrazňovania Božieho milosrdenstva, ktoré malo tendenciu prehliadať význam Božej spravodlivosti. Dôsledky na osobnú zodpovednosť ľudí voči viere a morálke Cirkvi museli byť nevyhnutne katastrofálne.

(Boh) ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. (1 Tim 2:4).
Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. (Mt 28:19).
A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd. (Heb 9:27).

Vnútorná logika týchto troch citácií z Nového zákona je neprehliadnuteľná. Boh túži po spasení každého človeka. To sa musí stihnúť počas jeho krátkeho pozemského života skrze obrátenie a krst. Kristus poveril Cirkev splnením tejto úlohy, ktorá dá sa uskutočniť len vynaložením úsilia dostatočného na konverziu každého neveriaceho človeka, kým je ešte nažive. Kristov mandát obrátiť všetkých jednotlivcov je teda univerzálny a vždy aktuálny.

Postoj tých, ktorých neokatolíci volajú “radikálni tradicionalisti” nie je nič iné, ako večné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi. Magazín The Month and Catholic Review už v roku 1881 publikoval článok otca Michaela Gavina, s odpoveďou na rozsiahly útok na pápežskú neomylnosť, ktorý podnikol protestant menom Dr. Littledale. Ukázalo sa, že Littledale bol o neomylnosti informovaný rovnako dobre, ako väčšina neokatolíckych apologétov. Otec Gavin bod za bodom odkryl slabé miesta Littledalovej tézy, čo by dnes mohlo byť veľmi poučné aj pre našich neokatolíckych priateľov. Uvediem tu pár najväčších neokatolíckych bludov s príslušnými reakciami pátra Gavina.

Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“.

Progresivisti kritizovali represívnu moc Svätého ofícia, dediča Svätej rímskej inkvizície, avšak represia, ktorú sami vykonávali, prostredníctvom nového mediálneho tribunálu, bola agresívnejšia. Tlač zobrazovala strážcov ortodoxie ako nevľúdnych, zastaralých a netolerantných ľudí, zatiaľ čo všetko heterodoxné bolo prezentované ako „konštruktívne“, „stimulujúce“, a „otvorené“. Konflikt prebiehal viac v novinách, než v koncilovej aule.

Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 - 1973), francúzskeho kardinála, aby Panne Márii nebol udelený titul „Prostrednica“, ktorý označil ako „nevhodný, ba dokonca škodlivý“.

Z archívu:

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­