Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, zdôraznil spojenie medzi slobodou a pravdou. E. Ruffini, kardinál, uviedol, že pravé náboženstvo môže byť len jediné, a len jemu patrí sloboda podľa práva. V opačnom prípade, koncil vzbudzoval by dojem, že žiada len to, čo Organizácia Spojených národov, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Článku 18.

Tradičná katolícka náuka a náboženská sloboda

Magistérium Cirkvi odsudzovalo vždy liberálny relativizmus a falošný princíp slobody náboženstva a svedomia. Pápež Gregor XVI., v encyklike Mirari vos, zo dňa 15. augusta 1832, pápež Pius IX., v encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864, a v priloženom dokumente Syllabus errorum, zo dňa 8. decembra 1864, a pápež Lev XIII., v encyklike Immortale Dei, zo dňa 1. novembra 1885, a v encyklike Libertas, zo dňa 20. júna 1888, potvrdili rovnako tento tradičný katolícky prístup.

Pápež Pius XII., vo svojom príhovore ku katolíckym právnikom, zo dňa 6. decembra 1953, konštatoval:

„To, čo nezodpovedá morálnemu zákonu a pravde, objektívne nemá žiadne právo na existenciu, na šírenie, ani na aktivitu.“.      

V zmysle tradičnej katolíckej náuky je potrebné rozlišovať medzi štátmi, v ktorých väčšina obyvateľstva vyznáva katolícku vieru, a štátmi, v ktorých situácia je odlišná. V prvom prípade platí, že povinnosťou štátu je hlásiť sa ku katolíckemu náboženstvu. V druhom prípade platí, že povinnosťou štátu je rešpektovať aspoň prirodzený zákon a plnú slobodu Cirkvi, aby mohla plniť svoje božské poslanie. (1).

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), vo veci  tradičného katolíckeho chápania náboženskej slobody, uvádza:

„Náboženská sloboda v ústach pápežov, kedykoľvek hovorili o nej, bola slobodou jedného, a nie mnohých náboženstiev, čo nie je to isté. Pápeži hlásali slobodu pravdy neustále, pravého náboženstva, katolíckeho náboženstva, ale nie všetkých náboženstiev a  bludu. Môže byť poskytnutá im tolerancia, ale bez toho, aby vlastnili rovnaké práva, ktoré patria Cirkvi.“. (2).

Diskusia o náboženskej slobode a znepokojení biskupi

Diskusia o schéme O náboženskej slobode začala prebiehať na treťom zasadaní koncilu, v období od 23. do 28. septembra 1964. Predmetná schéma bola podrobená najväčšiemu množstvu zmien a úprav, v porovnaní s ďalšími schémami.

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, predložil schému konštitúcie O Cirkvi, prípravnej komisii, obsahujúcu vo svojej 2. časti, 9. kapitolu, venovanú Vzťahom medzi Cirkvou a štátom a náboženskej tolerancii. V tomto dokumente bola zhrnutá tradičná katolícka náuka o vzťahoch medzi cirkevnou a občianskou mocou.

Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol predsedom novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov, (ďalej len „Sekretariát“). Sekretariát predložil nový návrh schémy konštitúcie O Cirkvi, koncilovým otcom, dňa 19. novembra 1963. Pôvodný návrh, predložený A. Ottavianim, kardinálom, bol odmietnutý, už na prvom zasadaní koncilu, v prospech návrhu, ktorý Sekretariát predložil. Zmienený návrh tvoril obsah 5. kapitoly schémy O Ekumenizme, v presvedčení, že náboženská sloboda bude predpokladom pre ekumenické vzťahy s ďalšími kresťanskými spoločenstvami.

Skupina 9 biskupov, prevažne z Latinskej Ameriky, napísala list pápežovi Pavlovi VI., zo dňa 16. septembra 1964, v ktorom vyjadrila svoje znepokojenie, v súvislosti s obsahom koncilových dokumentov, týkajúcich sa náboženskej slobody a ekumenizmu. Aníbal Muñoz Duque (1908 - 1987), kolumbijský arcibiskup, neskôr kardinál, bol prvým signatárom tohto dokumentu.

7768693 125876631984

Aníbal Muñoz Duque (1908 - 1987), kolumbijský arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Findagrave.com.

Mons. Geraldo De Proença Sigaud (1909 - 1999), brazílsky arcibiskup, a Antonio De Castro Mayer (1904 - 1991), brazílsky biskup, podporili tento dokument. Zmienení biskupi napísali v tomto liste:

„V niektorých schémach, najmä v schéme O Ekumenizme, spolu s Deklaráciou O Náboženskej slobode, používajú sa spokojne termíny vo významoch, ktoré, aj keď sú s nimi nie vždy v rozpore, protirečia formálne prinajmenšom učeniu, či už riadneho Magistéria, alebo vyhláseniam mimoriadneho Magistéria, učineným pred vyše 100 rokmi. Nespoznávame v nich už katolícku teológiu, ani zdravú filozofiu, ktorá má osvecovať cestu. A čo je ešte vážnejšie, táto nejednoznačnosť schém predstavuje riziko, že vďaka nej bude dochádzať k prenikaniu myšlienok a teórií v budúcnosti, pred ktorými Apoštolská stolica vystríhala nás vždy.“.

Kritika progresívneho chápania náboženskej slobody

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, v súvislosti s Deklaráciou O náboženskej slobode, konštatoval:

„Deklarácia vyjadruje princíp, ktorý bol uznávaný vždy, totiž, že nemožno nútiť nikoho vo veci náboženstva. Ale tvrdenie, že kto riadi sa vlastným svedomím, zasluhuje si úctu, je prehnané, bez spresnenia, že toto svedomie musí byť čisté, a nesmie byť v protiklade s božským právom. Princíp, podľa ktorého každý má právo riadiť sa svojím svedomím, musí predpokladať vopred, že svedomie nie je v protiklade s božským zákonom. ( ... ). V texte chýba explicitné a formálne potvrdenie prvého a ozajstného práva na náboženskú slobodu, ktoré patrí objektívne tým, čo vyznávajú pravé zjavené náboženstvo. ( ... ). Schéma nehovorí o slobode veriacich praktizovať pravé náboženstvo. ( ... ). Veď odvolávať treba sa nie len na prirodzené práva, ale aj na tie nadprirodzené, ktoré uschopňujú človeka, aby prekonával obmedzenia, ktoré ľudská spoločnosť môže klásť z dôvodu zachovania akejsi spoločenskej koexistencie.“.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, zdôraznil spojenie medzi slobodou a pravdou. E. Ruffini, kardinál, uviedol, že pravé náboženstvo môže byť len jediné, a len jemu patrí sloboda podľa práva. V opačnom prípade, koncil vzbudzoval by dojem, že žiada len to, čo Organizácia Spojených národov, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Článku 18.

Luis Alonso Muñoyerro (1888 - 1968), španielsky arcibiskup, zdôraznil, že nová náuka o náboženskej slobode predstavuje nebezpečenstvo pre konkordáty. Katolícki vládcovia museli by porušiť tieto konkordáty, podľa koncilu, a obetovať katolícku jednotu národa týmto spôsobom. Konkordát medzi Svätou stolicou a Španielskom, bol podpísaný dňa 27. augusta 1953. Konkordát začínal slovami „V mene Najsvätejšej Trojice“, a definoval „katolícke, apoštolské, rímske náboženstvo“, ako „jediné náboženstvo španielskeho národa“, v prvom článku.

alonso munoyerro luis

Luis Alonso Muñoyerro (1888 - 1968), arcibiskup. Zdroj: Aache.com.

Pápež Pavol VI. nemohol ignorovať kritické vyjadrenia mnohých významných biskupov v súvislosti s predloženým návrhom textu o náboženskej slobode. Pápež Pavol VI. požadoval stanovenie zmiešanej komisie, zloženej z členov Sekretariátu pre jednotu kresťanov a Teologickej komisie. Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, bol jedným z členov Teologickej komisie. Progresivisti boli znepokojení najmä menovaním Mons. M. Lefebvra, arcibiskupa, do tejto komisie.

Progresívne chápanie náboženskej slobody a víťazstvo na koncile

Progresivisti zaslali pápežovi Pavlovi VI. list, ktorý bol podpísaný 13 progresívnymi kardinálmi, dňa 11. októbra 1964. Zmienení kardináli uvádzajú v predmetnom liste, že 3 členovia zmiešanej komisie, ktorej mal byť predložený návrh Deklarácie O náboženskej slobode, formulujú stanoviská v rozpore s orientáciou koncilu v tejto veci.

Štátny sekretariát poznamenal, dňa 12. októbra 1964, že prípadné menovanie Mons. M. Lefebvra, arcibiskupa, za člena komisie pre revíziu schémy O náboženskej slobode, nevyhovuje francúzskemu episkopátu. Táto správa bola zverejnená a vzbudila veľký ohlas. Štátny sekretariát vydal následne nové pokyny, v zmysle ktorých konzervatívni biskupi nemali pôsobiť pri revízii schémy O náboženskej slobode, a pôsobenie zmiešanej komisie bolo prehodnotené.

John Courtney Murray (1904 - 1967), americký jezuitský teológ a kňaz, a Pietro Pavan (1903 - 1994), taliansky teológ, neskôr kardinál, boli hlavní „teoretici náboženskej slobody“, ktorí pristúpili k revízii textu schémy O náboženskej slobode.

John Courtney Murray

John Courtney Murray (1904 - 1967), americký jezuitský teológ a kňaz. Zdroj: Wikimedia Commons.

Zmienení progresívni teológovia boli koncilovými poradcami, resp. peritmi. P. Pavan považoval zásah pápeža Pavla VI. v predmetnom koncilovom dokumente za rozhodujúci. Títo teológovia použili „anglo-taliansky prístup“ politicko-právneho typu, namiesto teologického a morálneho prístupu, ktorý frankofónni teológovia požadovali.

225px Cardinal Pietro Pavan

Pietro Pavan (1903 - 1994), taliansky teológ, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

Štvrté zasadacie obdobie koncilu začalo sa dňa 14. septembra 1965. Avvenire, taliansky denník, v článku, zo dňa 12. septembra 1965, uviedol, že toto zasadanie koncilu bude venované „dialógu so svetom“. Pápež Pavol VI. nenosil pápežskú tiaru pri liturgických obradoch, a nepoužíval prenosný trón (sedes gestatoria).

Pápež Pavol VI. oznámil následne dve neočakávané skutočnosti: stanovenie synody biskupov (Synodus episcoporum), vybraných a schválených pápežom, najmä z biskupských konferencií, zvolanej pápežom na konzultáciu a spoluprácu podľa aktuálnych potrieb, a oznámenie návštevy pápeža Pavla VI. v Organizácii Spojených národov, pri príležitosti 20. výročia jej založenia.  

Štvrté zasadacie obdobie koncilu a konzervatívne postoje

Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. združenie konzervatívnych predstaviteľov Cirkvi, predložilo svoje kritické pripomienky k navrhovanej schéme O náboženskej slobode, dňa 23. júla 1965. Kardináli moderátori koncilu nezohľadnili tieto kritické pripomienky. J. C. Murray a P. Pavan, v spolupráci s Emile De Smedtom (1909 - 1995), belgickým biskupom, pracovali na 4. verzii schémy. Kardináli moderátori koncilu navrhli predmetnú verziu schémy ako základ pre záverečné vyhlásenie. E. D. Smedt, biskup, následne bol relátorom tejto verzie schémy, na prvej kongregácii štvrtého zasadacieho obdobia koncilu, dňa 15. septembra 1965.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, poukázal kriticky vo svojom prejave na možné dôsledky Deklarácie O náboženskej slobode v Taliansku, a na Lateránske zmluvy, začlenené do Ústavy Talianskej republiky, 7. Článku, a povedal:

„Zmluva medzi Svätou stolicou a Talianskom, podpísaná dňa 11. februára 1929, stanovuje, hneď na začiatku, že rímske katolícke a apoštolské náboženstvo je štátnym náboženstvom, a náboženstvom jediným. ( ... ). Ak naša deklarácia bola by schválená tak, ako je predložená dnes, naši nepriatelia mohli by spochybniť potom všetko toto, už len na jej základe, a nemuseli by sa ani veľmi namáhať, aby dosiahli svoje.“.

Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, poukázal na skutočnosť, že človek dostal slobodu od Boha, a môže páchať slobodne aj zlo: skutky, ktoré Boh neschvaľuje, ale jednoducho toleruje. G. Siri, kardinál, uviedol:

„Schéma chce obhajovať slobodu a vo všeobecnosti slobodu treba obhajovať všetkými spôsobmi. Ale pre nás, ktorí sme nástupcovia apoštolov, dôležitejšie je obhajovať božský poriadok, dôležitejšie je obhajovať božský zákon. ( ... ). Žiadam, aby väčšia pozornosť venovala sa tomu, čo teologické pramene hovoria o náboženskej slobode, a predovšetkým tomu, čo pápeži Lev XIII., Pius XI., a Pius XII. povedali. Ak zavedieme zmeny do ich náuky, a nebudeme diskutovať o pravom náboženstve, aspoň na základe prirodzeného práva, obávam sa potom, že znevážime hodnotu teologických prameňov, a oslabíme našu vlastnú autoritu.“.

Benjamín De Arriba Y Castro (1886 - 1973), španielsky kardinál,  bol hovorcom španielskych biskupov.

132002860 1404741764

Benjamín De Arriba Y Castro (1886 - 1973), kardinál. Zdroj: Findagrave.com.

B. D. A. Y. Castro, kardinál, konštatoval v diskusii o náboženskej slobode:

„Len Katolícka cirkev má povinnosť a právo ohlasovať evanjelium. A preto prozelytizmus nekatolíkov medzi katolíkmi je nezákonný, a v miere, v akej spoločné dobro to dovoľuje, nie len Cirkev musí zabraňovať mu, ale aj štát. ( ... ). Nech teda Druhý svätosvätý vatikánsky koncil dbá o to, aby nenariaďoval skazu katolíckeho náboženstva v národoch, v ktorých je prakticky jediným náboženstvom. Veď keď začalo sa diskutovať o náboženskej slobode, slovom a písmom, mnohí, najmä tí naivnejší, začali hovoriť: „Zdá sa, že všetky náboženstvá sú rovnaké.“. A nechýba veľa, aby povedali: „Preto žiadne nie je dôležité.“.“.

Progresívne postoje k náboženskej slobode z východnej Európy

Niektorí kardináli, pochádzajúci z východnej Európy, podporili progresívne chápanie náboženskej slobody na koncile. Títo kardináli videli v princípe náboženskej slobody obrannú líniu proti komunistickému totalitarizmu. Došlo však k zmiešaniu faktickej situácie, v ktorej katolíci mali právo odvolávať sa na náboženskú slobodu, proti prenasledovateľom, s principiálnou tézou, ktorá nariaďovala katolíckym štátom vyznávať pravé náboženstvo, v poslušnosti k prvému Božiemu prikázaniu.

Josef Beran (1888 - 1969), český kardinál, český prímas, bol prepustený z komunistického väzenia v roku 1963, a bol vymenovaný za kardinála pápežom Pavlom VI., v roku 1965.

Josef Beran cropped.tif 1

Josef Beran (1888 - 1969), český kardinál, český prímas. Zdroj: Wikimedia Commons.

J. Beran, kardinál, poukázal vo svojom prejave, zo dňa 20. septembra 1965, na proces proti Jánovi Husovi (1369 - 1415), českému heretikovi, a povedal o tomto procese:

„Bola to dráma, ktorá vytvorila veľkú prekážku pokroku v duchovnom živote. ( ... ). Dejiny napomínajú nás, aby sme navrhli princíp náboženskej slobody a slobody svedomia na tomto koncile, jasne, a bez akéhokoľvek obmedzenia, prameniaceho z oportunizmu.“.

Stefan Wyszyński (1901 - 1981), poľský kardinál, poľský prímas, Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, Josyf Slipyj (1892 - 1984), ukrajinský kardinál, podporili progresívne chápanie náboženskej slobody vo svojich prejavoch na koncile.

Schválenie dokumentu Dignitatis humanae a jeho dôsledky

Koncilovým otcom bola predložená 5. verzia schémy O náboženskej slobode, dňa 26. a 27. októbra 1965, a 6. verzia tejto schémy, dňa 17. novembra 1965. Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. združenie konzervatívnych predstaviteľov Cirkvi, rozdalo list 800 koncilovým otcom, v ktorom pripustilo určité zlepšenie textu. Združenie konštatovalo, že kritériom určujúcim hranice náboženskej slobody musí byť nie zachovávanie poriadku, alebo práva, ale spoločné dobro, ktorého poriadok a právo sú len súčasťou. Avšak základnou tézou Sekretariátu pre jednotu kresťanov bolo, že neutralitu štátu je potrebné považovať za normálny stav, a že spolupráca medzi Cirkvou a štátom pripadá do úvahy len za „osobitných okolností“. Bolo to stanovisko, ktoré menilo tradičnú náuku Cirkvi v tomto bode.

Dignitatis humanae, Deklarácia o náboženskej slobode, zo dňa 7. decembra 1965, bola schválená 2308 hlasmi za, a 70 hlasmi proti. Tento deň konalo sa posledné verejné zasadanie koncilu.

Dignitatis humanae uvádza, že ľudská osoba na základe svojej dôstojnosti má právo, aby nikto nebránil tejto osobe vykonávať vlastný náboženský kult, nech bol by akýkoľvek, na verejnosti, alebo v súkromí, pokiaľ nenarušuje verejnú morálku a pokoj. Predmetný dokument zrušil základné rozlišovanie medzi „vnútorným fórom“, ktoré týka sa večnej spásy jednotlivých veriacich, a „vonkajším fórom“, týkajúcim sa verejného dobra spoločenstva veriacich. Cirkev hlásala náboženskú slobodu na vnútornom fóre vždy, keďže žiadneho človeka nemožno nútiť, aby veril. Avšak táto vnútorná sloboda, ktorú žiadna vonkajšia sila nemôže vnucovať, nezahŕňa náboženskú slobodu na vonkajšom fóre, čiže právo praktizovať akýkoľvek kult verejne, a vyznávať akýkoľvek omyl. Dôsledkom tohto prístupu bola skutočnosť, že nepriatelia Katolíckej cirkvi, ktorí chceli zrušiť následne každú ochranu Katolíckej cirkvi zo strany štátov, odvolávali sa na chápanie náboženskej slobody, v zmysle Dignitatis humanae.

Občianska autorita odmietla uznať následne poslanie a úlohu Cirkvi a existenciu objektívneho prirodzeného zákona, ktorý treba chrániť, a otvorila cestu pre šírenie relativizmu a nepravých náboženstiev. Relativizmus presadzoval sa odmietaním akejkoľvek formy náboženskej a morálnej cenzúry zo strany štátu, voči šíriacemu sa zániku kresťanstva. Moslimské náboženstvo začalo dožadovať sa výstavby minaretov a mešít, v mene tejto náboženskej slobody. (3).

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, konštatoval v súvislosti s progresívnym chápaním náboženskej slobody:

„Bol som práve v Kolumbii, keď prezident republiky oznamoval ľudu, že na žiadosť Apoštolskej stolice bol odstránený prvý článok ústavy štátu, ktorý výslovne uvádza: Katolícke náboženstvo je jediným náboženstvom, uznaným Republikou Kolumbia.“. Prezident vyjadril smútok, nad tým, keď pochopil, že veľa katolíkov bude zaskočených tým, že kráľovstvo Nášho Pána Ježiša Krista bolo odstránené v ich krajine. ( ... ). Kladiete si otázku, ako konciloví otcovia mohli súhlasiť s niečím takým. Napriek tomu Vás uisťujem, že bolo nás 250 biskupov, ktorí pochopili obrovské nebezpečenstvo, hroziace všetkým katolíckym štátom, z dôvodu Deklarácie O náboženskej slobode. Spravili sme všetko, čo bolo možné, aby zabránili sme jej schváleniu. Lebo vo svojom súhrne vedie k tomu, že štát nemôže už patriť k pravému náboženstvu, ale naopak, je povinný dovoliť všetkým náboženstvám rozvíjať sa v úplnej slobode, bez zasahovania do nich. To je však absolútne v rozpore s vládou Nášho Pána Ježiša Krista, a v rozpore so záujmami samotnej Cirkvi.“. (4).

 

ZDROJ:

 

(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 239. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(2). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok Mons. Marcela Lefebvra, arcibiskupa, na tému súčasnej krízy v Cirkvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Ecône, v roku 1990. S. 60.

(3). MATTEI, Roberto de, s. 239 - 245, 283 - 288, 290 - 291, 316 - 317.

(4). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup, s. 61 - 62.

 

Súvisiace články:

Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14).
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14). 24. 08. 2023
Pápež Ján XXIII. a jeho dve tváre - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 5).
Pápež Ján XXIII. a jeho dve tváre - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 5). 21. 12. 2022
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13).
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13). 08. 08. 2023
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12).
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12). 26. 07. 2023
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16).
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16). 04. 10. 2023
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20).
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20). 22. 12. 2023
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17).
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17). 26. 10. 2023

Z archívu:

­