Portál Catholic Herald zverejnil text, v ktorom opisuje stretnutie pápeža Františka so seminaristami v Barcelone. Udialo sa to za prítomnosti pomocného biskupa Javiera Vilanovu Pelisa. Pápež mal bez prípravy seminaristom adresovať neprimerane hrubé poznámky a napomenutia. Medzi iným mal im povedať, aby „neboli klerikálni a v  spovedelnici odpúšťali všetko“ a dodal, že ... a toto je skutočne citlivý bod, „aj keď vidia, že neexistuje úmysel činiť pokánie, musia všetkým odpustiť“. „Nikdy nemôžeme odmietnuť rozhrešenie, pretože tak stávame sa  nástrojom zlého, nespravodlivého a moralistického súdu.“, povedal údajne František seminaristom. Podľa webovej stránky Church Militant dodal, že kňazi, ktorí odopierajú kajúcnikom rozhrešenie, sú „delikventi“.

Nie, s tým nemožno súhlasiť. Usporiadajme si to v niekoľkých krátkych bodoch.

1. Odmietnutie rozhrešenia je vec sama o sebe veľmi zriedkavá.

2. Ak spovedník vidí, že na strane penitenta nie je alebo ľútosť, alebo úmysel prestať páchať hriech, ktorý on sám ako hriech uznáva a vyznáva, spovedník nemá na výber, rozhrešenie odmietnuť musí.

3. Spovedník rozhrešenie niekomu, kto

a) nemá nad hriechom žiadnu ľútosť,

b) nemá v úmysle prestať hrešiť,

dať nemôže, lebo vyslúženie sviatosti by len predstieral. Vedome by dal neplatné rozhrešenie. To je simulácia sviatosti a taký skutok je prísne stíhaný cirkevnými trestami a cenzúrami.

4. Tu by skôr platilo, že kňaz, ktorý v takýchto prípadoch rozhrešenie neodmietne, je delikvent.

5. Odmietnutím rozhrešenia tu nechápeme svojvoľnú a na vyššie uvedených princípoch nezaloženú reakciu kňaza v štýle: "Choď von a nevracaj sa, kým nebudeš naozaj poriadne ľutovať!" Myslí si snáď František, že v spovedelniciach sedávajú najmä takíto kňazi? Ak áno, je to ďalšia, v jeho dlhej sérii urážok, na adresu už aj tak ním poriadne bitých kňazov.

6. Odmietnutie rozhrešenia je treba (ne)kajúcnikovi dôkladne a slušne vysvetliť. Treba ho poučiť, že týmto mu spovedník neubližuje, ale naopak, chce ho zachrániť. Že neplatné rozhrešenie by mu nijako neprospelo, ba ešte mu priťažilo, a že dvere na spovedelnici sú pre neho vždy otvorené. Že sa nie len môže, ale že by sa mal vrátiť. Je dobré dotyčnému veci dôverne ale dôkladne vysvetliť, mimo spovedelnicu.

7. Takáto situácia, síce zriedkavá, ale možná, podčiarkuje potrebu dobrej formácie kňazov v morálnej teológii, dobrej znalosti kánonického práva a schopnosť vysvetliť, prečo je niečo hriešne. Je dosť možné, že (ne)kajúcnik bol o hriešnosti niektorých skutkov zavedený do omylu inými veriacimi, či dokonca kňazmi. Nie vlastnou vinou je zmätený.

8. Už v detskom katechizme sú vymenované kritériá pre platné rozhrešenie. Teraz hovorím o normálnych okolnostiach (nehrozí nebezpečenstvo okamžitej smrti, človek je príčetný, svojprávny, atď.).

Spytovanie svedomia - nie je podmienkou zo zákona, ale z nevyhnutnosti. Matériou spovede sú hriechy a aby človek hriechy mohol vyznať, musí vedieť, ktoré spáchal, a pokiaľ si ich priebežne nezapisuje, toto je spôsob, ako sa k nim dopátrať, ako získať matériu.

Ľútosť (bolesť/smútok nad hriechmi) - Ľudia niekedy nevedia, ako dobre vyjadriť svoj smútok nad hriechom. Skutočný smútok si nevyžaduje potoky sĺz a obliekanie sa do vrecoviny. Ľútosť je úkon rozumu a vôle a citové prejavy ju môžu sprevádzať, ale nie sú nutné. Ak ľudia znejú formálne a stroho, to neznamená, že ich to naozaj nemrzí. Ľútosť stačí nadprirodzená a nedokonalá

Úmysel polepšiť sa (nehrešiť znova)
 - Tu niekedy je ťažké rozlíšiť, či taký úmysel kajúcnik má, ale otázka, či dve, to pomôžu spovedníkovi zistiť. Ak ale ľútosť a úmysel činiť polepšiť sa chýba, rozhrešenie nemôže byť udelené.

Vyznanie hriechov - spoveď - Úprimné vyznanie všetkých spáchaných smrteľných hriechov (ktoré ešte neboli sviatostne odpustené), o ktorých penitent vie, vrátane ich počtu a okolností, ktore môžu meniť ich závažnosť.

Úmysel vykonať uloženú pokutu - Spovedníci mali by dávať pokutu, ktorá je vykonateľná, pokiaľ možno rýchlo, a tak, aby bolo s istotou jasné, že je vykonaná. Ak to kajúcnik bez vlastnej viny zabudne/nedokáže urobiť, nevracia ho to do stavu smrteľného hriechu.

Tu treba vyzdvihnúť kvalitu starej, tradičnej formulky ľútosti, ktorá sa používala pri sv. spovedi pred koncilom: „Pane a Bože môj, z celého srdca ľutujem všetky svoje hriechy a v nenávisti ich mám, nie len preto, že zhrešiac zaslúžil som si od Teba spravodlivý trest, ale predovšetkým preto, že som urazil Teba, najvyššie Dobro, hodné byť nadovšetko milované. A preto si pevne zaumieňujem, že s pomocou Tvojej milosti viac nezhreším a blízkym príležitostiam k hriechu sa budem vyhýbať. Amen.“ Pokiaľ kajúcnik úmyselne neklame, spovedník má istotu, že rozhrešuje platne a kajúcnik, že ľutuje a chce sa polepšiť, a kajúcnik má istotu, že ľutuje správne a rozhrešenie dostáva. Odmietnutie rozhrešenia, rovnako ako cirkevné cenzúry, ktoré človek na seba zvoláva svojimi úmyselnými skutkami, je viac liečivé ako represívne. Veríme, že dokáže priviesť ho k skutočnej ľútosti (hoci aj nedokonalej). Spovedník nesmie odmietnuť rozhrešenie príkrym a trestajúcim spôsobom, ale musí veľmi citlivo a starostlivo vysvetliť, že túži a chce rozhrešenie udeliť čo najskôr, ale vec objektívne vyžaduje si správny postoj aj od kajúcnika. Naši nekatolícki nepriatelia, najmä na Slovensku, radi poukazujú na pokrytectvo katolíkov, ktorí žijú a hrešia ako kadejakí neverci, ba aj horšie, ale potom idú do spovedelnice, kde si za tri Zdravasy kúpia čisté svedomie a právo beztrestne hrešiť ďalej. To, čo František povedal, podčiarkuje toto ich presvedčenie. Pomáhajú takéto poznámky pápeža Františka tomu, aby obnovilo sa správne chápanie, láska a vážnosť sviatosti pokánia medzi katolíckym ľudom? Pomáhajú takéto poznámky k tomu, aby vyvrátili falošné a rúhavé výpady proti tejto vzácnej sviatosti?

Takže ak sa vrátime k tomu, čo František povedal, a vzhľadom na prítomný počet svedkov dá sa veriť tomu, že to naozaj povedal, tak odpoveď je NIE, ak kajúcnik nemá ľútosť, úmysel polepšiť sa a činiť pokánie, nemôže dostať rozhrešenie.

Pre poučenie, čo o tejto veci hovorí Cirkev, pripomeňme si niekoľko dôležitých dokumentov:

Kódex kánonického práva:

Kán. 987 Na prijatie spásonosného lieku sviatosti pokánia má byť veriaci tak pripravený, aby zavrhol hriechy, ktoré spáchal a s predsavzatím polepšiť sa, obrátil sa k Bohu.

V Rímskom katechizme stojí:

To, že smútok nad hriechom a pevný zámer sa hriechu v budúcnosti vyhnúť, sú dve podmienky nevyhnutné pre ľútosť, jasne ukazujú prirodzenosť aj rozum. Ten, kto by sa chcel zmieriť s priateľom, ktorému ublížil, musí ľutovať, že ho zranil a urazil, a jeho budúce správanie musí byť také, aby sa vyvarovalo všetkého, čo ubližuje tomu priateľstvu. ( ... ). Podobne, ak slovom, alebo skutkom poškodil česť alebo povesť svojho blížneho, je povinný toto zranenie napraviť tým, že mu poskytne nejakú výhodu, alebo mu poskytne nejakú službu. Všetkým je dobre známa zásada svätého Augustína: Hriech nech sa neodpúšťa, kým sa neobnoví, čo bolo odňaté.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí:

KKC 1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom (431) a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.

KKC 1490 Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.

KKC 1491 Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosť učinenie a skutky zadostučinenia.

Dogmatický manuál L. Otta hovorí:

Tridentský koncil definuje ľútosť (contritio, compunctio) ako: „Smútok duše nad spáchanými hriechmi a odpor k nim, s úmyslom v budúcnosti nehrešiť “: animi dolor ac detestatio de peccato commisso, aim proposito non peccandi de cetero. Denzinger 897. Akt ľútosti sa teda skladá z troch aktov vôle, ktoré sa spájajú do jedného celku: smútok duše, odpor, úmysel. Nie je potrebné ani vždy možné, aby sa smútok, ktorý je slobodným aktom vôle, prejavil v zmyslových prejavoch smútku. Úmysel už viac nehrešiť je prakticky zahrnutý v skutočnom smútku nad spáchanými hriechmi. Ľútosť, ako to vyplýva z povahy ospravedlnenia, je prvou a najpotrebnejšou súčasťou sviatosti pokánia, a bola nevyhnutným predpokladom odpustenia hriechov vo všetkých dobách (Denzinger 897). Po ustanovení sviatosti pokánia musí táto ľútosť zahŕňať aj úmysel spovede a zmierenia. Keďže ľútosť je podstatnou súčasťou sviatostného znamenia, musí sa výslovne vzbudiť pri prijímaní sviatosti pokánia (contritio formalis).

Dr. Alexander Spez [Sviatosti, 1950] hovorí :

ďalej musí sa spovedník presvedčiť o dispozícii kajúcnika, to jest o tom, či má potrebnú ľútosť, predsavzatie, vôľu zadosťučiniť, bez čoho rozhrešenie by nebolo platné. Vec nie je ľahká, lebo sú to vnútorné veci, ktoré navonok sa prezrádzajú iba jemne. Ponajprv i tu platí zásada, že kajúcnikovi treba veriť. Ak teda tvrdí, že to všetko má, treba ho rozhrešiť. Autori okrem toho udávajú i niektoré priznaky, na základe ktorých môžu odporúčať rozhrešenie. Také príznaky sú: ak nie z donútenia (zo zvyku, príkazu rodičov, predstavených), ale od seba, ba prinášajúc obete, príde na spoveď, ak spôsobenú škodu, alebo pohoršenie, už čiastočne napravil a hriešnu príležitosť zanechal, ak z priležitosti ťažkej straty (smrti rodiča, priateľa) príde na spoveď, ak v spovednici sa správa skrúšene, a pod.. Negatívne príznaky: ak sa vôbec v ničom nepolepšil, ak neužíval predpísané prostriedky, ak sa usiluje ťažké hriechy skrášliť, ospravedlniť, ak nerád prijíma uloženú pokutu, ak sa v spovednici povýšene správa, a pod. Skúsený spovedník ináč už pudove vycíti, či kajúcnik je disponovaný alebo nie. Na absolúciu stačí morálna istota v širšom smysIe slova. Keby ostala vážna pochybnosť, absolúciu treba udeliť podmienečne.

Ak kajúcnik nie je disponovaný, nemôže sa udeliť mu rozhrešenie, a to ani vo chvíli smrti, lebo absolúcia bola by neplatná a spovedník v nijakom pripade nemôže ju udeliť. Kajúcnik nie je disponovaný, ak nechce sa vyspovedať úplne, ak nemá ľútosť; to sa prejavuje tým, že nechce prijať spravodlivú a rozumnú pokutu, splniť ťažký záväzok (náhradu škody). Nie je disponovaný ani ten, ktorý nechce sa vyhýbať ťažkej dobrovoľnej príležitosti k hriechu, lebo tým, že príležitosť je dobrovoľná, nie nutná, dokazuje, že dobrovoľne chce ťažký hriech.

Tridentský koncil hovorí (Sess. XIV., c. 4): 

Ľútosť, ktorá má prvé miesto medzi úkonmi kajúcnika, je smútok srdca a odpor k spáchanému hriechu, spolu s odhodlaním už viac nehrešiť.“ 

Text čiastočne čerpá z blogu o. J. Zhulsdorfa, je doplnený a upravený.

 

Z archívu:

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Úvaha o latinskom jazyku

z dňa 02. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­