(Článok je prepis rozhovoru s E.M. Jonesom, nepatrne skrátené prekladateľom).

Profesor Jones, chcel by som s Vami dnes hovoriť o knihe, ktorú ste napísali pred štvrť storočím, menom Dionýzov návrat: Ako hudba zrodila kultúrnu revolúciu. Chcem sa rozprávať nie len o knihe, ale aj o tom, čo ste sa za tie roky naučili o hudbe a o jej premene v zbraň. Pôvodne ste tvrdili, že moderná hudba začala so Schoenbergom, ale potom ste svoj názor poopravili, a za pôvodcu označujete Richarda Wagnera.

S nástupom lacného a rýchleho internetu a s rozvojom mobilných telefónov, z ktorých sa stali univerzálne a všade prítomné multimediálne prehrávače, sa pornografia stala nie len dostupnejšou, ale je po ruke prakticky všade. Významný podiel internetovej prevádzky tvoria návštevy pornografických webov a štatistiky ukazujú, že sledovanosť porna medzi dospelými a neplnoletými je na vzostupe. Kedysi som videl inzerát: „Predám celý internet napálený na DVDčkach. Bez porna sú to len tri DVD.“ Podľa štatistík tvorí sťahovanie porna približne 35 % všetkých stiahnutí z internetu. Keďže objem obsahu na internete exponenciálne rastie, zvyšuje sa aj množstvo porna. Množstvo dostupnej pornografie však je menší problém, než jednoduchosť prístupu k nej. Tá spôsobuje, že úmyselné i neúmyselné vystavenie pornu medzi maloletými stále narastá. Internet ale nie je jediným zdrojom pornografie na trhu. Štúdia vykonaná v roku 2006 v USA – pred lacným a masovo dostupným internetom - zistila, že približne 84 % ľudí vo veku od 18 do 49 rokov sledovalo pornografické filmy, vypožičané i v televízii. Ďalších 82 % čítalo pornografické časopisy. Rovnako aj „štandardná“ filmová a seriálová produkcia, vysielaná v hlavných vysielacích časoch v TV, dnes obsahuje významné množstvo nahoty a sexu a od pornografie sa líši iba minimálne. Nehovorím už vôbec o modernom „umení“, ktoré je z časti ohavné a z časti pornografické. Aj z porna sa dá spraviť „art“, stačí ho natočiť čiernobielo.

Hobbes charakterizoval svoj leviathanský štát ako smrteľného boha. Napadla ma teologická analógia, alebo súbor analógií, ktoré by mohli osvetliť všeobecné rozdiely medzi rôznymi druhmi politických a ekonomických systémov - a najmä rozdiely medzi socializmom, libertarianizmom a chápaním štátu podľa prirodzeného zákona, ktoré leží niekde medzi nimi.

Niektorí ľudia, a po hriechu i katolíci, veria, že medzi kapitalizmom a marxizmom je priepastný rozdiel. Človek, ktorému sa ušlo zdravého rozumu však vidí, že tu nebeží o nič iné, len o dve rôzne podoby tej istej veci. Kapitalistická spoločnosť sa kedysi zakladala na istom chápaní človeka, na jeho neprestajnom vývoji, alebo presnejšie povedané, na jeho mechanisticky koncipovanom pokroku. Liberálni ekonómovia, rovnako ako marxisti, považovali za celkom prirodzené obetovať človeka pre tento pokrok.  

 

Ľudia menia svoje idey oveľa zriedkavejšie, ako idey menia svoje masky. V priebehu storočí sa ozývajú stále rovnaké nápady.

Je ľahké veriť, že zdieľame rovnaké cnosti, keď zdieľame neresti, ktoré sú k týmto cnostiam protikladné.

Duchovná dospelosť začína, keď prestaneme cítiť potrebu zachraňovať svet.

Sloboda je prostriedok, nie cieľ. Kto ju považuje za cieľ, nevie čo robiť, keď ju náhodou získa.

Naša posledná nádej je, že Boh k nám nebude spravodlivý.

Každý iný cieľ ako Boh nás zneucťuje.

Treba si živo sprítomniť všetky tie roky úzkosti a mučenia prvých troch storočí, aby sme mohli plne zhodnotiť význam reškriptov Konštantína Veľkého, ktorými zaručil kresťanstvu slobodu jestvovania, kultu a rovnoprávnosť s pohanstvom. Tak sa zdá, že ani najmenší tieň nezakalil radosť kresťanov nad týmto epochálnym činom Konštantínovým, verejne po prvé prejavujúcim priazeň, predtým ukrivdovaným a osočovaným kresťanom. A predsa bedlivému oku neujde, že prevzatie ochrany nad kresťanstvom skrýva v sebe aj určité nebezpečenstvo, ktoré sa časom stane akútnym: cezaropapizmus. Už Konštantín vykonal niektoré zásahy do čisto cirkevných záležitostí.

Socha bohyne (!) Demokracie v San Franciscu

Náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus vymedzil jediný spoľahlivý smer vedúci do Jeho večného kráľovstva, ktorý Jeho Cirkev musí strážiť. Významné miesto v tomto katolíckom učení má náuka o kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista. Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi je príkladom tragických dôsledkov šialeného povstania človeka proti Božskému Kráľovi, ktorý vládne celému vesmíru, a človek nemôže Ho zvrhnúť z Jeho trónu nikdy.

Ľudská snaha o zbavovanie Spasiteľa Jeho kráľovských práv vo vzťahu k pozemskému svetu je proces prebiehajúci najmä v posledných desaťročiach, a zasahujúci negatívne nie len spoločnosť, ale aj Cirkev. Súčasné časté prejavy návratu človeka do bahna hriešneho pohanstva vedú tohto človeka nevyhnutne aj k strácaniu posledných zvyškov zdravého rozumu, ktorému pravá viera v pravého Boha nemôže odporovať. Tieto smutné obrazy sú prirodzeným dôsledkom všeobecného povstania ľudstva proti Ježišovi Kristovi Kráľovi, a proti Jeho kráľovskej vláde.

S blížiacim sa sviatkom Krista Kráľa vyvstáva opäť zásadná otázka, na ktorú ak odpovieme kladne, tak spochybníme celú liberálno demokratickú ideológiu, na ktorej stojí a padá moderná sekulárna viera: má katolícka Cirkev právo a povinnosť vyžadovať od svetskej moci, aby prijala učenie Cirkvi za základ vládnutia? Obrazne povedané: má sa svetská moc podriadiť vláde Krista Kráľa? Bohužiaľ, na túto otázku odpovedajú aj tzv. „konzervatívni“ katolíci negatívne. Súc nasiaknutí duchom liberalizmu a demokratizmu skrz naskrz, odkojení od detstva pravidelným prikladaním k sekulárnemu propagandistickému prsníku Matky Demokracie, nedokážu odpovedať inak, ba akákoľvek iná predstava než je pluralitný náboženský veľtrh, s indiferentnou vládou na čele, im pripadá chybná a zastaralá.

Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.

Po úmrtí anglickej kráľovnej Alžbety II., sa otvorili dokorán stavidlá aj na slovenských potokoch, riekach a rezervoároch gýčovitej sentimentality, ktorá následne zaplavila média a im pridružený zábavný priemysel, vrátane toho parlamentného. Podobne ako pri úmrtí Alžbetinej nevesty Diany, sa celebrity, politickí nádenníci a hlodavce zo žurnalistických odtokových rúr, blažene kúpali v pozlátku falošnej a umelo udržiavanej tradície, nesúcej všetky znaky účelového mámenia zmodernizovaných más lacnou zábavou v operetnom štýle, ktorá má dodať davom pocit kontinuity s minulosťou, zbohatlíkom pocit aristokratickej výnimočnosti a veriacim zdanie náboženskej kontinuity.

Z archívu:

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Úvaha o latinskom jazyku

z dňa 02. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­