Keď som v roku 2014 publikoval v Dielni svätého Jozefa článok nazvaný Ukrajinská brána, v ktorom som naznačoval, že udalosti na Ukrajine budú mať pre Európu podobný význam ako prelom, ktorý nastal v jej dejinách po I. svetovej vojne (odohrávajúcej sa presne sto rokov predtým), sám som v duchu krútil hlavou nad vlastnou opovážlivosťou. Avšak nebolo pomoci, celkový kontext udalostí a nastanuvšieho ideového chaosu smeroval nutne a logicky k záveru, že sa pravdepodobne blíži určité rozuzlenie zamotaného 20. storočia, ktoré by podľa všetkého mohlo zmietnuť z povrchu zemského viaceré mýty európskeho liberalizmu, pokrokárstva a osvietenstva, osvetľujúc udalosťami ich finálnu vyprázdnenosť.

Vďaka moderným masovokomunikačným prostriedkom máme možnosť sledovať priebeh niektorých veľkých a svetom hýbucich udalostí priamo z gauča. Pandémie, vzbury, protesty, vojny, hladomory a revolúcie to všetko s náležitým ideovým komentárom dostávame priamo, bez námahy ako na striebornom podnose. Pre pivo a čipsy treba zájsť do kuchyne.

Epištola z tejto nedele sa končila nasledujúcim veršom: „Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach,“ (1Pt 3:14-15a). Slová prvého z Kristových námestníkov, ktoré ma povzbudili, sú slová, ktoré by sme mali dobre premeditovať, aby sme uzreli našu cestu cez ťažkosti týchto dní. Veď žijeme pod vládou strachu a strach môže byť rukách našich nepriateľov mocným nástrojom manipulácie. Výsledkom je, že mnohí ľudia sú strašne „vyľakaní“.

Pornokracia. Tento výraz vznikol na označenie obdobia, ktoré kardinál Baronius nazval „dobou temna“ (saeculum obscurum): pápežstva desiateho storočia. Protestanti sa pokúsili použiť tento výraz, aby zdiskreditovali Cirkev ako úplne skazenú, ale neuvedomili si, že Duch Svätý použil rovnaké obvinenie už proti Cirkvi Starej zmluvy, Izraelu:

Tak či onak, pandémia v Spojených štátoch končí. V Európe to bude ešte chvíľu trvať. Nenechajte sa zmiasť nárastom počtu prípadov. Z kultúrneho a politického hľadiska sa zdá, že Spojené štáty nechávajú Covid za sebou a pozorujú ho v spätnom zrkadle. A keďže Covid bol vždy oveľa viac kultúrnym a politickým problémom než existenčnou či dokonca medicínskou hrozbou, pre takmer každého, kto má ako tak slušný zdravotný stav – prichádza jar. 

Na tému covidových lockdownov sa už premrhalo za posledných 19 mesiacov veľa atramentu. Tieto  mesiace patrili tým najčudesnejším v modernej histórii. Pre mnohých boli mimoriadne ťažké, najmä pre tých, ktorých vlastné podniky, prípadne prevádzky ich zamestnávateľov boli nespravodlivo zatvorené na vopred neurčený čas. Narastajúci rozpor medzi protikladnými tábormi v spoločnosti viedol k nepríjemným - a možno aj neodvolateľným - dôsledkom v živote rodín a komunít.

Na tej veľkej a hrôzostrašnej pevnosti, na 20. storočí, ktoré vzbudilo toľko falošných nádejí a prinieslo toľko nezmerného fyzického aj duševného utrpenia, sa otvorila v tomto roku brána. Sto rokov od začiatku Veľkej vojny, znamenajúcej konečnú skazu starého sveta. Doputovali sme až sem, na prah nových hrôz, pravdepodobne, aby sme zatvorili za sebou definitívne jednu kapitolu európskeho úpadku a rozkladu, ktorá začala v roku 1914 a končí, zdá sa, symbolicky až teraz, v roku 2014. A otvorili novú.

Slovensko sa podobalo kvitnúcej záhrade a zátišnej oáze uprostred burácajúceho uragánu druhej svetovej vojny. A hoci Slovenská republika mala svojich nepriateľov, čelné miesto medzi nimi zaujal bývalý československý prezident dr. Eduard Beneš, osobitne nenávistne zameraný voči slovenskému národu a jeho snahám po zvrchovanom živote, ale i doma to boli intelektuálne kruhy marxistov a predstavitelia evanjelikov, ktorí za Masarykovej republiky, ako hlásatelia čechoslováckej úradnej politiky, dostali od Prahy všade výnosné postavenia a za Slovenského štátu sa stali nezmieriteľnými nepriateľmi katolíckych predstaviteľov slovenskej politiky, jednako o osude rozhodla medzinárodná situácia. Na sklonku vojny bolo jasné, že Sovietsky zväz, komunistická veľmoc, bude rozhodovať ako jeden z víťazov, práve nad štátmi strednej Európy. Keď sa dostali jeho vojská na hranice Slovenska v Karpatoch, vtedy podzemné sily zjednotených marxistických a protestantských intelektuálov inscenovali v Banskej Bystrici štátny puč a zahrali tragickú hru aká je ojedinelá v dejinách sveta; vyhlásili zrušenie samostatného Slovenského štátu a obnovenie starej Československej republiky. O tejto masarykovskej a benešovskej republike napísal v roku 1968 spisovateľ, evanjelik, Vlado Mináč toto:

Cirkev je ustanovizeň božská nie pre politiku, ani nie v prvom rade pre vedu a umelectvo, ale pre večnú spásu duší ľudských.

Tipy z archívu:

­