Treba si živo sprítomniť všetky tie roky úzkosti a mučenia prvých troch storočí, aby sme mohli plne zhodnotiť význam reškriptov Konštantína Veľkého, ktorými zaručil kresťanstvu slobodu jestvovania, kultu a rovnoprávnosť s pohanstvom. Tak sa zdá, že ani najmenší tieň nezakalil radosť kresťanov nad týmto epochálnym činom Konštantínovým, verejne po prvé prejavujúcim priazeň, predtým ukrivdovaným a osočovaným kresťanom. A predsa bedlivému oku neujde, že prevzatie ochrany nad kresťanstvom skrýva v sebe aj určité nebezpečenstvo, ktoré sa časom stane akútnym: cezaropapizmus. Už Konštantín vykonal niektoré zásahy do čisto cirkevných záležitostí.

Socha bohyne (!) Demokracie v San Franciscu

Náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus vymedzil jediný spoľahlivý smer vedúci do Jeho večného kráľovstva, ktorý Jeho Cirkev musí strážiť. Významné miesto v tomto katolíckom učení má náuka o kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista. Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi je príkladom tragických dôsledkov šialeného povstania človeka proti Božskému Kráľovi, ktorý vládne celému vesmíru, a človek nemôže Ho zvrhnúť z Jeho trónu nikdy.

Ľudská snaha o zbavovanie Spasiteľa Jeho kráľovských práv vo vzťahu k pozemskému svetu je proces prebiehajúci najmä v posledných desaťročiach, a zasahujúci negatívne nie len spoločnosť, ale aj Cirkev. Súčasné časté prejavy návratu človeka do bahna hriešneho pohanstva vedú tohto človeka nevyhnutne aj k strácaniu posledných zvyškov zdravého rozumu, ktorému pravá viera v pravého Boha nemôže odporovať. Tieto smutné obrazy sú prirodzeným dôsledkom všeobecného povstania ľudstva proti Ježišovi Kristovi Kráľovi, a proti Jeho kráľovskej vláde.

S blížiacim sa sviatkom Krista Kráľa vyvstáva opäť zásadná otázka, na ktorú ak odpovieme kladne, tak spochybníme celú liberálno demokratickú ideológiu, na ktorej stojí a padá moderná sekulárna viera: má katolícka Cirkev právo a povinnosť vyžadovať od svetskej moci, aby prijala učenie Cirkvi za základ vládnutia? Obrazne povedané: má sa svetská moc podriadiť vláde Krista Kráľa? Bohužiaľ, na túto otázku odpovedajú aj tzv. „konzervatívni“ katolíci negatívne. Súc nasiaknutí duchom liberalizmu a demokratizmu skrz naskrz, odkojení od detstva pravidelným prikladaním k sekulárnemu propagandistickému prsníku Matky Demokracie, nedokážu odpovedať inak, ba akákoľvek iná predstava než je pluralitný náboženský veľtrh, s indiferentnou vládou na čele, im pripadá chybná a zastaralá.

Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.

Po úmrtí anglickej kráľovnej Alžbety II., sa otvorili dokorán stavidlá aj na slovenských potokoch, riekach a rezervoároch gýčovitej sentimentality, ktorá následne zaplavila média a im pridružený zábavný priemysel, vrátane toho parlamentného. Podobne ako pri úmrtí Alžbetinej nevesty Diany, sa celebrity, politickí nádenníci a hlodavce zo žurnalistických odtokových rúr, blažene kúpali v pozlátku falošnej a umelo udržiavanej tradície, nesúcej všetky znaky účelového mámenia zmodernizovaných más lacnou zábavou v operetnom štýle, ktorá má dodať davom pocit kontinuity s minulosťou, zbohatlíkom pocit aristokratickej výnimočnosti a veriacim zdanie náboženskej kontinuity.

Nie je nič melancholickejšie, ako počuť bláznov, ktorí stále dávajú slovu demokracia jeho starý význam. Blázni! Ako preboha môžete očakávať, že Technika bude tolerovať postup, v ktorom by bol technik menovaný hlasovaním, teda nie podľa jeho technických skúseností garantovaných diplomami, ale podľa miery sympatií, ktoré dokáže vzbudiť? Hlasovanie? Moderná spoločnosť je teraz súborom technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Aké miesto v tom môže mať prefíkaný politik, podobne ako idealistický volič?

Súčasné európske vedenie a byrokracia čoraz jasnejšie dosvedčujú svoje antikresťanstvo, demokratický centralizmus a homologizujúcu  štandardizáciu. Nemecko sa prostredníctvom kancelára Scholza usiluje o zrušenie pravidla jednomyseľnosti v hlasovaní štátov, Macron chce rozšíriť byrokraciu. Sú to ďalšie kroky k unitárnemu štátu. 


Diskusie o morálnosti boxu sa väčšinou odohrávajú v emocionálnej rovine. Tí, ktorí majú radi bojové športy a zápasenie, si myslia, že box je v poriadku; tí, ktorí nie, majú tendenciu považovať box za mravne zlý. Len veľmi málo teológov diskutuje túto vec na teologickej úrovni a spomedzi nich ani jeden nepriniesol naozaj vedecké pojednanie. Spomenuli princípy, vyjadrili pocity a uviedli niektoré veľmi definitívne závery, podľa toho, ku ktorej strane sa pocitovo klonili. Tieto názory boli dobre zmapované frátrom Geraldom Kellym v marcovom vydaní Theological Studies[1].

Keď som v roku 2014 publikoval v Dielni svätého Jozefa článok nazvaný Ukrajinská brána, v ktorom som naznačoval, že udalosti na Ukrajine budú mať pre Európu podobný význam ako prelom, ktorý nastal v jej dejinách po I. svetovej vojne (odohrávajúcej sa presne sto rokov predtým), sám som v duchu krútil hlavou nad vlastnou opovážlivosťou. Avšak nebolo pomoci, celkový kontext udalostí a nastanuvšieho ideového chaosu smeroval nutne a logicky k záveru, že sa pravdepodobne blíži určité rozuzlenie zamotaného 20. storočia, ktoré by podľa všetkého mohlo zmietnuť z povrchu zemského viaceré mýty európskeho liberalizmu, pokrokárstva a osvietenstva, osvetľujúc udalosťami ich finálnu vyprázdnenosť.

Vďaka moderným masovokomunikačným prostriedkom máme možnosť sledovať priebeh niektorých veľkých a svetom hýbucich udalostí priamo z gauča. Pandémie, vzbury, protesty, vojny, hladomory a revolúcie to všetko s náležitým ideovým komentárom dostávame priamo, bez námahy ako na striebornom podnose. Pre pivo a čipsy treba zájsť do kuchyne.

Z archívu:

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­