Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, O ekumenickom hnutí, zo dňa 20. decembra 1949. V predmetnom dokumente odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ... ), že plnosť katolíckej náuky by tým utrpela, a jej spoľahlivý a pravý význam bol by zatemnený.“.
Cirkev bojujúca podľa tradičnej katolíckej náuky
Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 - 1563). Nasledujúci text, prevzatý z tohto diela, poukazuje na významné skutočnosti, ktoré mnohí predstavitelia Cirkvi nehlásajú svetu v súčasnosti.
Cirkev bojujúca je spoločnosť všetkých veriacich, ktorí žijú doposiaľ na zemi. Bojujúcou sa nazýva preto, lebo vedie ustavičnú vojnu s najkrutejšími nepriateľmi, so svetom, s telom, s diablom. Nemôžeme sa však domnievať, že existujú dve Cirkvi, ale že jedna a tá istá Cirkev skladá sa z dvoch častí. Z nich jedna časť nás už predišla, a prebýva teraz v nebeskej vlasti, a druhá časť postupuje deň po dni, až kým nebude zjednotená s naším Spasiteľom, a bude odpočívať vo večnej blaženosti.
Do Cirkvi bojujúcej nepatria tri skupiny osôb: 1. Neveriaci, 2. Heretici a schizmatici, a 3. Ľudia exkomunikovaní.
Pohania nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže neboli nikdy v Cirkvi, bez toho, aby ju niekedy poznali, a bez toho, aby stali sa účastnými na nejakej sviatosti spoločnosti kresťanského ľudu.
Heretici a schizmatici nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže odpadli od Cirkvi. Títo ľudia nepatria do Cirkvi podobne, ako zbehovia nepatria k armáde, z ktorej ušli. Avšak nie je možné popierať, že zostávajú pod mocou Cirkvi tým, že sú ňou volaní pred súd, trestaní, a môžu byť aj exkomunikovaní. Exkomunikovaní sú preto, že rozhodnutím Cirkvi sú z nej vylúčení, a nepatria do jej spoločenstva, až kým nezmúdrejú.
Zvyšní ľudia patria stále do Cirkvi bojujúcej, hoci boli by akokoľvek bezbožní, a oddaní neprávostiam. Aj keby život cirkevných predstavených bol hriešny, zostávajú stále v Cirkvi, a nestrácajú nič zo svojej moci. (1).
Pápež Pius XI. a postoj k nekatolíkom
Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium Animos, O náboženskej jednote, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“. (Bod 10).
Pápež Pius XI., v encyklike Mortalium Animos, uvádza:
„V tejto jednej Kristovej Cirkvi nie je a nezostáva nik, kto sa poslušne nepodriaďuje autorite Petrovej a jeho právoplatným nástupcom a neuznáva takto ich moc. Či predkovia tých, ktorí dnes zostávajú v bludoch Fotiových, a reformátorov, nevzdávali hold rímskemu biskupovi ako najvyššiemu pastierovi duší? Synovia bohužiaľ opustili otcovský dom. Ten dom však preto nezahynul a ani sa nerozpadol, pretože je neustále pod ochranou Božou. Nech sa preto márnotratní synovia vrátia k spoločnému Otcovi, ktorý ich s láskou objíme, nepripomínajúc im bezprávie, ktorého sa tak dopustili proti Apoštolskému Stolcu. Ak sa chcú, ako stále hovoria, opäť zjednotiť s Nami a s Našimi, prečo sa rýchlo nevrátia do Cirkvi, k „matke a učiteľke všetkých veriacich v Krista?“ Nech si vypočujú, čo hovorí Lactancius: „Iba Katolícka cirkev zachováva pravý kult. Ona je prameňom Pravdy, domovom viery a chrámom Božím. Kto do nej nevstúpi alebo kto ju opustí, zostáva vzdialený od nádeje na život a na spásu. Nech sa nikto nepokúša tvrdošijne klamať sám seba. Jedná sa o život a spásu. Kto sa jej horlivo a starostlivo neujme, tomu sa vytratí a pohasne.“. (Bod 11). (2).
Pápež Pius XII. a jeho chápanie Cirkvi
Pápež Pius XII. vydal encykliku Mystici Corporis Christi, O tajomnom tele Kristovom, zo dňa 29. júna 1943. Nasledujúci text predstavuje pápeža Pia XII. a jeho chápanie Cirkvi, ktoré predstavuje postoj v značnej miere odlišný, v porovnaní s postojmi mnohých predstaviteľov Cirkvi v súčasnosti.
„Sväté knihy často hlásajú, že Cirkev je telo. Apoštol hovorí: „Kristus je hlavou tela Cirkvi.“. No ak Cirkev je telo, je potrebné, aby telo bolo jedno a nerozdielne, podľa slov svätého Pavla: „Mnohí sme jedným telom v Kristu.“. Ale musí byť nie len jedno a nerozdielne, lež aj konkrétne (skutočné) a viditeľné, ako tvrdí náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII., v okružnom liste Satis Cognitum: „Pretože Cirkev je telom, je viditeľná.“.Preto sú ďaleko od pravdy )božej tí, ktorí si predstavujú Cirkev tak, že ju nemožno ani dosiahnuť, ani vidieť, takže je, ako hovoria, iba čímsi „duchovným“, čo mnohé kresťanské spoločnosti, aj keď sa navzájom líšia vierou, medzi sebou spája neviditeľným putom.“. (Bod 14).
„Veď nie každý priestupok, aj keby to bol ťažký zločin, je taký, aby ako rozkol alebo blud alebo odpadlíctvo svojou prirodzenosťou odlúčil človeka od tela Cirkvi.“. (Bod 23).
„Nech teda všetci s hrôzou odvracajú sa od hriechu, ktorý poškvrňuje mystické údy Vykupiteľove. Kto sa však biedne prehrešil, ale nestal sa nehodným spoločnosti veriacich svojou zatvrdlivosťou, ten nech je prijatý s najväčšou láskou, a nech všetci vidia v ňom chorý úd Ježiša Krista a preukazujú mu účinnú lásku. Je totiž lepšie, ako poznamenáva hipponský biskup, uzdraviť sa vo zväzku Cirkvi, ako byť od jej tela odseknutý ako neuzdraviteľný úd. „Dokiaľ niektorá čiastka je spojená s telom, netreba zúfať nad jej uzdravením, čo však je už odseknuté, to už nie je možné ani liečiť, ani uzdraviť.“. (Bod 24). (3).
Svätý Pavol, apoštol, je ľudským pôvodcom náuky o tajomnom tele Kristovom. Kristus, Hlava tajomného tela, ktorého sme aj my čiastkou, stane sa Kráľom celého sveta, bez ohľadu na to, či to ľudia chcú, alebo nie. Jeho kráľovstvo bude uskutočnené aj bez nášho pričinenia. Avšak Kristus nás potrebuje. Kristus ako Hlava tajomného tela svoju činnosť môže vyvíjať len skrze jednotlivé údy. Ak sú tieto údy neduživé, ochromené, trpí celé Kristovo telo. Ak niektorý úd je nečinný, sústava a rovnováha celého tela je porušená. Svätosvätou povinnosťou každej čiastky Kristovho tela je, aby plne učinila zadosť svojim úlohám, inak ju božský Lekár vyreže a odhodí. (4).
Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, O ekumenickom hnutí, zo dňa 20. decembra 1949. V predmetnom dokumente odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ... ), že plnosť katolíckej náuky by tým utrpela, a jej spoľahlivý a pravý význam bol by zatemnený.“. (5).
Dokument Ecclesia Catholica konštatuje:
„Katolícka náuka musí byť prednášaná a vykladaná neskrátená a celá. V žiadnom prípade nesmie sa prejsť mlčaním alebo viacznačnými slovami zastrieť to, čo katolícka náuka hovorí o pravej podstate a stupňoch ospravedlnenia, o ústave Cirkvi, o prvenstve právomoci rímskeho pápeža, a o návrate odlúčených k pravej Cirkvi Kristovej, ako jedinej ceste k jednote. Môžeme však povedať im, že pre nich sa ich návratom k Cirkvi žiadnym spôsobom nestratí to dobré, čo skrze milosť Božiu bolo poskytnuté im až doteraz, ale návratom bude ešte len zdokonalené a dokončené. V každom prípade je potrebné vyhnúť sa hovoriť o tom tak, aby nevznikol v nich názor, ako by svojim návratom priniesli Cirkvi niečo podstatné, čo jej chýbalo doteraz. To musí byť povedané skutočne jasnými a nedvojznačnými slovami: za prvé preto, že hľadajú pravdu, a potom, že pravá jednota nemôže byť uskutočnená mimo pravdy nikdy.“. (Bod 2). (6).
Koncilový dokument Lumen gentium a ekumenické nadšenie
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) prijal dokument Lumen gentium, dogmatickú konštitúciu o Cirkvi, zo dňa 21. novembra 1964, (ďalej len „LG“). Tento dokument je zložený z 8 kapitol: Tajomstvo Cirkvi, Boží ľud, Hierarchické zriadenie Cirkvi, Laici, O všeobecnom povolaní k svätosti v Cirkvi, Rehoľníci, Eschatologický charakter Cirkvi putujúcej po zemi, Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi.
LG bol nazývaný aj ako Magna charta koncilu (Poznámka: Magna charta libertatum, resp. Veľká listina slobôd, je anglický dokument, z roku 1215, ktorý obmedzoval suverénnu právomoc kráľa v prospech šľachty a mešťanov, a predstavoval zárodok anglického parlamentu).
Koncilový dokument Unitatis redintegratio, dekrét o ekumenizme, zo dňa 21. novembra 1964, bol schválený v rovnaký deň, ako dokument LG.
Mons. Brunero Gherardini (1925 - 2017), bol taliansky profesor a významný odborník v oblasti ekleziológie, ktorý kritizoval koncilový dokument Unitatis redintegratio, najmä pre jeho otvorenosť synkretizmu. (Poznámka: náboženský synkretizmus predstavuje zmiešanie, splývanie, náboženských systémov viery do nového systému).
Mons. Brunero Gherardini (1925 - 2017). Zdroj: Religionenlibertad.com.
Progresívni teológovia prijímali dokument Unitatis redintegratio spolu s dokumentom LG s veľkým nadšením. Najmä dokument Unitatis redintegratio bol echom „anonymných kresťanov“ Karla Rahnera (1904 - 1984), nemeckého teológa, a taktiež aj „implicitných kresťanov“ Edwarda Schillebeeckxa (1914 - 2009), belgického teológa. (7).
Problém formulácie „subsistit in“
Zdrojom znepokojenia a rôznych protichodných interpretácií bol dokument LG, ktorý uvádza:
„Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Kristovej Cirkvi, pobádajú do katolíckej jednoty.“. (Bod 8). (8).
Donald William Wuerl (* 1940), americký kardinál a Tändzin Gjamccho (* 1935), 14. Dalajláma, tibetský budhistický duchovný vodca, pri stretnutí v Spojených štátoch amerických, vo Washingtone, dňa 14. júla 2011. Zdroj: Wikimedia Commons.
Koncilový dokument Unitatis redintegratio, v bode 3, konštatuje:
„Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého a viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi. U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy. Preto tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel a význam, lebo Kristov Duch nezdráha sa používať ich ako nástroje spásy, ktorých účinnosť odvodzuje sa z plnosti milosti a pravdy, zverenej Katolíckej cirkvi.“. (Bod 3). (9).
Davide Pagliarani (* 1970), taliansky katolícky kňaz, generálny predstavený Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), vo veci dokumentu LG a jeho zmieneného bodu 8, povedal:
„Cirkev učila v období pred Druhým vatikánskym koncilom, že nekatolícke kresťanské vyznania sú mimo ovčinca pravej Cirkvi, a preto nie sú súčasťou Cirkvi Ježiša Krista. Doktrína dogmatickej konštitúcie o Cirkvi, Lumen gentium, bod 8, otvára cestu, ako majú byť uznané za čiastkové realizácie Kristovej Cirkvi. Dôsledky týchto chýb sú nevyčísliteľné a sú stále v plnom vývoji.“. (10).
Nekompromisná Tradícia a pokoncilné pokusy o kompromis
Kongregácia pre náuku viery vydala dokument Dominus Iesus, O jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi, zo dňa 6 augusta 2000. Dokument podpísal Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký kardinál, neskorší pápež Benedikt XVI., prefekt kongregácie, a Tarcisio Bertone (* 1934), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, sekretár kongregácie.
Dokument Dominus Iesus uvádza:
„Je teda v protiklade s vierou Cirkvi tvrdenie, že zjavenie Ježiša Krista je obmedzené, neúplné a nedokonalé, a že ho dopĺňa to, čo je prítomné v iných náboženstvách.“. (Bod 6).
„Preto v spojitosti s jedinečnosťou a všeobecnosťou spásonosného prostredníctva Ježiša Krista treba pevne veriť ako pravdu katolíckej viery jedinečnosť Cirkvi, ktorú on založil. Tak, ako je len jeden Kristus, tak je len jedno jeho telo, jedna jeho nevesta: jediná katolícka a apoštolská Cirkev. ( ... ). Výrazom „subsistit in“ chcel Druhý vatikánsky koncil zladiť dva náukové výroky: na jednej strane, že Kristova Cirkev, napriek rozdeleniam kresťanov, pokračuje plne len v Katolíckej cirkvi, na druhej strane, že „viaceré prvky posväcovania a pravdy nachádzajú sa aj mimo jej zväzku“, čiže v cirkvách a cirkevných spoločenstvách, ktoré nie sú ešte v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Vzhľadom na tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá treba povedať, že „ich účinnosť odvodzuje sa z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi“. (Bod 16).
„Veriaci nemôžu predstavovať si Kristovu Cirkev ako dajaký diferencovaný, ale súčasne určitým spôsobom aj jednotný súhrn cirkví a cirkevných spoločenstiev. A nemôžu si ani myslieť, že Kristova Cirkev dnes už nikde neexistuje, ale má byť len predmetom hľadania zo strany všetkých cirkví a spoločenstiev“. „Prvky tejto Cirkvi už existujú vo svojej plnosti v Katolíckej cirkvi, a bez tejto plnosti aj v iných spoločenstvách“. „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Kristov Duch nezdráha sa používať ich ako nástroje spásy, ktorých účinnosť odvodzuje sa z plnosti milosti a pravdy, zverenej Katolíckej cirkvi“. (Bod 17). (11).
Dokument Dominus Iesus má 3 základné nedostatky:
1. Nejednoznačný jazyk Druhého vatikánskeho koncilu a snaha zladiť zjavné rozpory: potvrdenie tradičnej katolíckej náuky a súčasne pozitívny postoj k iným náboženstvám, ktoré majú údajne spásonosné prvky, niektoré z nich nazýva dokonca skutočnými „partikulárnymi cirkvami“.
2. Neexistencia sankcií poskytuje možnosť ekumenistom na nerešpektovanie pravoverných tvrdení.
3. Napriek niektorým pozitívnym vyhláseniam, prínos dokumentu je sporný, keďže nezabraňuje šíreniu škodlivých ekumenických praktík.
Príkladom týchto tendencií je Balamandská deklarácia, z roku 1993, podporujúca dialóg Katolíckej cirkvi a východných schizmatikov, považovaných za „sesterské cirkvi“, a dokument Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov, Direktórium na aplikáciu zásad a noriem v ekumenizme, z roku 1993. Direktórium zavádza ekumenizmus do všetkých oblastí života Cirkvi a podporuje mnohé praktiky, ktoré Cirkev odsúdila ako ťažké hriechy proti viere v predchádzajúcom období. (12).
ZDROJ:
(1). KATECHIZMUS PRE DUCHOVNÝCH PASTIEROV VYDANÝ Z NARIADENIA TRIDENTSKÉHO KONCILU A Z PRÍKAZU PÁPEŽA SV. PIA V. V ROKU 1566. (Text preložený z: Katechismus z nařízení sněmu Tridentského k pastýřům duchovním a z rozkazu Pia V. papeže římského na světlo vydaný. Nákladem dědictví sv. Prokopa. Číslo IV. V Praze. Tiskem kníž. Arcib. knihtiskárny. 1867. Prvá časť, Hlava X., Otázka V., Otázka VIII.. S. 93 - 94.
(2). PÁPEŽ PIUS XI.: Encyklika Mortalium Animos. Bod 10, 11.
(3). PÁPEŽ PIUS XII.: Encyklika Mystici Corporis Christi. Bod 14, 23, 24.
(4). ŠURJANSKÝ, Anton: Predhovor. In: Pápež Pius XII: O tajomnom tele Kristovom. II. vydanie. Trenčín: ÚSKŠ v dominikánskej edícii Veritas, 1945, s. 5 - 13.
(5). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 45. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(6). POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA SVÄTÉHO OFÍCIA: Inštrukcia Ecclesia Catholica, zo dňa 20. decembra 1949. Bod 2.
(7). MATTEI, Roberto de, s. 274 - 277.
(8). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen gentium, dogmatická konštitúcia o Cirkvi. Bod 8.
(9). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Unitatis redintegratio, dekrét o ekumenizme. Bod 3.
(10). SOCIETY OF SAINT PIUS X., FSSPX NEWS: Transmitting What We Have Received: An Interview with the SSPX Superior General. 16.09.2019. [online]. [citované: 12.03.2024]. Dostupné na internete:
https://sspx.org/en/church-its-head-50632.
(11). KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vyhlásenie Dominus Iesus, zo dňa 6. augusta 2000. Bod 6, 16, 17.
(12). STEHLIN, Karol: Dlaczego Dominus Iesus nie jest dokumentem katolickiej Tradycji? In: Zawsze Wierni, 2000, Nr 6, Bractwo Kapłańskie Świętego Piusa X.. [online]. [citované: 12.03.2024]. Dostupné na internete:
https://www.piusx.org.pl/zawsze_wierni/artykul/327.
