* * * Strata identity * * *

Drahí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu vidíme, ako Ježiš vyučuje. Čo je na jeho učení zaujímavé, že reaguje na to, čo je aktuálne pre ľudí v jeho čase. Robí to dokonca aj takým spôsobom, že riskuje, že si znepriatelí autority náboženského a spoločenského života, keď farizejov a zákonníkov nazýva pokrytcami. Počas týždňa sme v evanjeliu čítali, že sú akoby „vybielenými hrobmi“, totiž že nápisy na hroboch sú také vyblednuté, že už nie je vidno, čo je na nich napísané, nemožno z nich vyčítať identitu ľudí. Inými slovami – Ježiš kritizuje farizejov a zákonníkov, pretože sú pokrytcami, pretože stratili svoju autentickosť, svoju pravdivosť a hoci vedia možno naspamäť Písmo, tak nedokážu jeho hodnoty pretaviť do každodenného života. Inými slovami, chýba im opravdivá životná múdrosť.

Starší občania sa snáď pamätajú ako súdruh Zápotocký už v roku 1947, teda rok pred komunistickým prevratom, nariekal v parlamente aj v novinách ako „nám ty církevní svátky brzdí dvouletku“ a „co všechno bychom mohli hezkého udělat, kdyby nebylo těch komedií se svátkama.“ Podobný budovateľský bes zachvátil aj súčasnú slovenskú kryptoboľševickú vládu. Tie predchádzajúce kryptoboľševické, a to boli všetky, čo si budeme nahovárať, mali zase svoje besy. Nad všetkým tým kompostom vznáša sa bezuzdný pegas modloslužobného ekonomizmu, či už liberálneho, socialistického alebo komunistického plemena, ktorý všetky zákruty, škárky, zákutia a diery životabehu podriaďuje fetišu ekonomiky. Jedna imbeciloidná floskula strieda druhú a novodobí euromandaríni sa učia do omdlenia páliť kadidlo za bôžikov „rastu“, „trvalo udržateľného rastu“, „stability“, „konkurencieschopnosti“, „sociálnych istôt“, „trhu“, „prosperity“ a mnohých ďalších, domácich i zahraničných zmokov, utľapkaných v pekle burzových, úradníckych a univerzitných pelechov filisterstva. Trojuholníkom ekonomiky a uhlomerom prosperity sú pomeriavané, sčítavané, plánované, projektované a zjednocované všetky záchvevy súcna, nevynímajúc detské prdúchy.

Výsostne zaujímavý úkaz bolo možné pozorovať počas tohto týždňa vo francúzskom meste Toulouse.

Neznámy muž sa tam dopustil štvornásobnej vraždy v areáli židovskej školy. Novinári spolu s politikmi, alebo skôr naopak, aby sme dodržali časovú postupnosť, okamžite vedeli, kto je páchateľom. Ako už býva pri podobných zločinoch dobrým zvykom, za páchateľa bola označená bytosť z plemena neonacistov. Len na okraj treba podotknúť, že je už takmer dokázaná ona vedecká teória, podľa ktorej na odvrátenej strane Marsu číha flotila neonacistov, (sú tam všetci vrátane Hitlera a majú lietajúce taniere; plus elixír života, aby nezomreli, to bez debaty) aby už čoskoro zaútočila na Zem a všetkých zotročila.

Leto je za nami. A opäť sme videli všetko. Prsia, stehná, zadnice, bicepsy, chlpy, žily krčové i bodybuildingové, minimalizované handričky zarezané do všetkých možných otvorov, hroziace pretrhnutím pri každom pohybe, lýtka vyšmirglované ako aj tie zanedbané, skrátka, oživené obrázky zo Zdravovedy v pohybe. Úchvatné. A zároveň veľmi namáhavé. Ten kto sa chce vyvliecť zo spárov pokušenia a uchovať si akú-takú čistotu v tomto „krásnom novom svete“, sa musí oháňať ako Obi van Kenobi s laserovým mečom. Ešte ani nestihnete odvrátiť pohľad od sporo odetých tahitských domorodiek slovenského pôvodu, inak takto žiačok cirkevného gymnázia a už sa na vás valia kypré pädesiatničky v negližé a v dobrej viere, že sú živým dokladom existencie elixíru mladosti. Po nich nasledujú mamičky v odedzi, za ktorú by ich pán inšpektor pred cca 80 rokmi narýchlo vtlačil do antona, odviezol ku „dvom levom“ a súčinne a súcitne by pohľadkal ich detičky, vzdychajúc nad ťažkým údeľom dietok žien predajných. V zápätí zvodná sedemdesiatnička, vyudená na samotný prah pigmetálnych možností, ladne preklopí vreteno vrások jednej nôžky cez druhú. Jej rozkošná vnučka, rozďavená na lavičke autobusovej zastávky v polohe čerstvej rodičky, si s gráciou šimpanzice šúcha rozčaptanou obuvou šlapkovitého typu svoje dokonale vyvinuté hnáty, by zahnala kýs svrab, či čo.

Keď som v roku 2014 publikoval v Dielni svätého Jozefa článok nazvaný Ukrajinská brána, v ktorom som naznačoval, že udalosti na Ukrajine budú mať pre Európu podobný význam ako prelom, ktorý nastal v jej dejinách po I. svetovej vojne (odohrávajúcej sa presne sto rokov predtým), sám som v duchu krútil hlavou nad vlastnou opovážlivosťou. Avšak nebolo pomoci, celkový kontext udalostí a nastanuvšieho ideového chaosu smeroval nutne a logicky k záveru, že sa pravdepodobne blíži určité rozuzlenie zamotaného 20. storočia, ktoré by podľa všetkého mohlo zmietnuť z povrchu zemského viaceré mýty európskeho liberalizmu, pokrokárstva a osvietenstva, osvetľujúc udalosťami ich finálnu vyprázdnenosť.

Na tej veľkej a hrôzostrašnej pevnosti, na 20. storočí, ktoré vzbudilo toľko falošných nádejí a prinieslo toľko nezmerného fyzického aj duševného utrpenia, sa otvorila v tomto roku brána. Sto rokov od začiatku Veľkej vojny, znamenajúcej konečnú skazu starého sveta. Doputovali sme až sem, na prah nových hrôz, pravdepodobne, aby sme zatvorili za sebou definitívne jednu kapitolu európskeho úpadku a rozkladu, ktorá začala v roku 1914 a končí, zdá sa, symbolicky až teraz, v roku 2014. A otvorili novú.

Keď sa zavŕšila „ostblocková“ séria ľudových povstaní, ktorých ľudovosť vznikla cestou z ústredia KGB do centrál tajných služieb v satelitných štátoch tábora mieru, tak by nikoho ani vo sne nenapadlo, že slovanský sen o mocnom ruskom dubisku na východe vstane do štvrťstoročia z mŕtvych. Pojem „Rusko“ bol dokonale zdiskreditovaný. Čo sa však zdalo v roku 1989 nemožným, to sa dnes stáva realitou.

Tipy z archívu:

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­