* * * Zo súčasnosti * * *

Hovorí sa, že ľudia majú takú vládu, akú si zaslúžia. Zlý strom národa prináša zlú úrodu vo forme zlých vládcov. Takto funguje prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do sveta a ktorý nemožno zo stvorených vecí odstrániť. Boh do chodu sveta často a priamo zasahuje – teda aspoň tak kedysi katolícki biskupi verili. Keď sa Jozue riadil Božími pokynmi, zrútili sa hradby Jericha. Keď sa ale židia od Boha odvrátili a Áron im urobil zlaté teľa, ktorému sa klaňali, Boh zasiahol.

Vo viacerých katolíckych médiách sa posledný týždeň prepieralo možné, ba priam takmer isté odstránenie najvyššieho kríža v Španielsku (a k radosti všetkých milovníkov pokroku aj najvyššieho na svete), ktorý sa nachádza na cintoríne vo Valle de los Caídos (Údolí padlých), ako súčasť monumentálnej Baziliky Svätého Kríža . Podľa ľavicovo liberálneho premiéra Sanchéza, ktorý trpí nutkavou potrebou neustále olejovať zle fungujúcu „demokratickú pamäť“ svojich spoluobčanov, novými a novými „resignifikáciami“, (čo znamená v preklade z newspeaku – odstraňovanie symbolov spojených s pravicovo konzervatívnymi dejinami Španielska, počnúc symbolmi vlády generála Franca a končiac Božími mukami na námestiach), je tento kríž zrejme symbolom, ktorý brzdí zdarný rozvoj „demokratickej pamäti“ a drása nervy ľavicových občanov obzvlášť okatým spôsobom. Nečudo, veď meria 150 metrov a je pozorovateľný z veľkej diaľky.

Slovenský národ stojí, po viac ako štvrťstoročí dychtivého očakávania hospodárskeho a sociálneho zázraku, pred skutočnosťou nadchádzajúcej krízy, ktorá sa už dnes javí ako najhoršia z doterajších havárií nášho rozheganého národného rebriňáku, na ceste do pozemského raja konzumu. A pritom všetci (alebo teda skôr mnohí) tak usilovne verili, pracovali a uťahovali si opasky...

Nedávno sa mi dostal, snáď šťastnou náhodou, do rúk odkaz na debatu štyroch najvýznačnejších ateistických – prepytujem – mysliteľov dneška. Richard Dawkins, Christopher Hitchens, Sam Harris a Daniel Dennett. Pozrel som záznam debaty na internete.

Liberáli a nacionalizmus? To je nemožné!

Tak bude zaiste reagovať väčšina roduverných čitateľov, s pevnou vierou, že nacionalizmus a liberalizmus, sa majú k sebe ako oheň a voda. Povzbudzovaní dichotómiou týchto údajne nezlučiteľných pojmov, budú následne neustále krútiť hlavou a čudovať sa, ako je možné, že v takom nacionálne uvedomelom štáte ako Ukrajina, kde sa nachádza toľko zapálených novopohanov klaňajúcich sa Národu, sa tak expresne presadil Istanbulský dohovor. Alebo ako je možné, že sú tam najnovšie na spadnutie „manželstvá“ homosexuálov, ktorých potrebnosť si uvedomuje aj sám nebojácny prezident (dovolávajúc sa, ako inak, dvoch najosvedčenejších nástrojov logického myslenia – modernej doby a 21. storočia), a len stanné právo bráni ich prijatiu. 

Dnes, keď katolícke spoločenstvo pociťuje výraznú krízu povolaní, by som chcel predstaviť tradicionalistické benediktínske opátstvo, ktoré týmto problémom netrpí, práve naopak –povolaní má viac ako dostatok. Opátstvo Sainte Madeleine du Barroux je tradicionalistické benediktínske opátstvo v oblasti Vaucluse (Avignon) vo Francúzsku a Všemohúci Boh činnosť tohto opátstva požehnáva a drží nad ním svoju ochrannú ruku.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Jednou z nosných tém poslednej liturgickej reformy je aktívna účasť veriacich. Stará omša sa označovala ako strnulé a sebastredné konanie kňaza, ktorého od veriacich oddeľuje nezrozumiteľnosť jazyka, obrátenie k východu, množstvo ticho recitovaných modlitieb a celkovo sa to, čo kňaz koná, zahaľovalo a skrývalo pred zrakom zhromaždeného ľudu. Takýto prístup sa začal považovať za prežitý a nemoderný, vylučujúci a  pre katolícky ľud neprospešný.

Keď som v roku 2014 publikoval v Dielni svätého Jozefa článok nazvaný Ukrajinská brána, v ktorom som naznačoval, že udalosti na Ukrajine budú mať pre Európu podobný význam ako prelom, ktorý nastal v jej dejinách po I. svetovej vojne (odohrávajúcej sa presne sto rokov predtým), sám som v duchu krútil hlavou nad vlastnou opovážlivosťou. Avšak nebolo pomoci, celkový kontext udalostí a nastanuvšieho ideového chaosu smeroval nutne a logicky k záveru, že sa pravdepodobne blíži určité rozuzlenie zamotaného 20. storočia, ktoré by podľa všetkého mohlo zmietnuť z povrchu zemského viaceré mýty európskeho liberalizmu, pokrokárstva a osvietenstva, osvetľujúc udalosťami ich finálnu vyprázdnenosť.

Z archívu:

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­