* * * Zo súčasnosti * * *

Nie je nič melancholickejšie, ako počuť bláznov, ktorí stále dávajú slovu demokracia jeho starý význam. Blázni! Ako preboha môžete očakávať, že Technika bude tolerovať postup, v ktorom by bol technik menovaný hlasovaním, teda nie podľa jeho technických skúseností garantovaných diplomami, ale podľa miery sympatií, ktoré dokáže vzbudiť? Hlasovanie? Moderná spoločnosť je teraz súborom technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Aké miesto v tom môže mať prefíkaný politik, podobne ako idealistický volič?

Ako sme písali pred niekoľkými dňami ohľadom kauzy koncelebrácie sv. omše laičkou Monikou Schmiedovou, celý problém nebol zrejme v tom, že by k takémuto porušeniu kanonického práva došlo medzi vyznávačmi liturgického pokroku po prvý krát, ale v tom, že celý obrad bol zaznamenaný na kameru a unikol na verejnosť. To donútilo miestneho biskupa Bonnemaina, vyjadriť sa ku kauze. Vzhľadom na fakt, že sa dlhodobo angažuje na veľmi progresívnom krídle Cirkvi, čo sa prejavuje jeho ochotou rozdávať sv. prijímanie protestantom a podporou homosexuálnych aktivít, dalo sa predpokladať, že sa celú kauzu pokúsi zamiesť pod koberec. Nakoniec sa pravda ukázala byť ešte desivejšou. 

Nie je vždy zrejmé, prečo sú určité čítania z Písma, zahrnuté v jeden deň vedľa seba. Niekedy sa nám môže zdať tento výber úplne náhodným. Jedna nedávna omša však bola v tomto výnimkou. 20. nedeľa v Cezročnom období priniesla známy príbeh o prorokovi Jeremiášovi, ktorý bol hodený do cisterny za to, že sa postavil proti márnemu vojenskému odporu Izraelitov voči Babylončanom. Druhé čítanie bolo zo svätého Pavla, ktorý vyzýval kresťanov, aby sa pevne držali svojich zásad a vytrvalo odporovali hriešnikom, keďže aj Kristus stál pevne pred hrozbou kríža. Čítanie z Evanjelia bolo zase Ježišovým varovaním, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenie, dokonca aj v rodinách: „Prišiel som zapáliť oheň na zemi.“ Všetky tri čítania zdôrazňujú cenu vernosti, pri obrane pravdy.

Arcibiskup Vincenzo Paglia sa predminulý týždeň dostal na titulky správ, keď novinárom povedal, že zákon z roku 1978 dekriminalizujúci interrupcie je „pilierom“ talianskeho „spoločenského života“ a „vonkoncom“ nie predmetom spoločenskej diskusie v krajine.

Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Life Site News video zo švajčiarskej farnosti, ktoré ukazuje ženu stojacu vedľa kňaza, spolu s ďalšími zvláštnymi persónami, vrátane koncelebrantov prepásaných cez rameno dúhovou šerpou. Jeden z nich, s najkrajšou dúhovou šerpou, sa ukázal byť nakoniec diakonom. Pani v strednom veku slúži na videu s kňazom omšu v novom obrade a spolu s ním vyslovuje konsekračné slová. Na sebe má zvláštny liturgický úbor – svetrík banánovej farby a masívne korále na krku. Sekundujú im pri tom ďalší laici, mužského i ženského pohlavia, tak či onak odetí.

Súčasné európske vedenie a byrokracia čoraz jasnejšie dosvedčujú svoje antikresťanstvo, demokratický centralizmus a homologizujúcu  štandardizáciu. Nemecko sa prostredníctvom kancelára Scholza usiluje o zrušenie pravidla jednomyseľnosti v hlasovaní štátov, Macron chce rozšíriť byrokraciu. Sú to ďalšie kroky k unitárnemu štátu. 

Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný  zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.

Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty,  dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť do kuchyne, v ktorej sa pripravuje duchovná menáž pre ďalšie desaťročia slovenského katolicizmu. Pre tradičných katolíkov to nie je pohľad radostný, avšak zrejme nikto z nich od „synodálneho procesu“ príliš radostných zážitkov neočakával.

Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.

Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne vyžmýkaných fráz, v ktorých s urputnou pravidelnosťou rotujú okolo slnka beztvarosti, stokrát obžuté a zvetrané, bezobsažné a abstraktné planéty pojmov, ako „bratstvo“, „mier“, „jednota“, „solidarita“, „dialóg“, „kráčanie“, „sprevádzanie“, „zdieľanie“, a samozrejme „láska“, sa denne valí na pomaly a zodpovedne prežúvajúcich (a zaočkovaných) katolíkov. To všetko zabalené do atmosféry, podozrivo voňajúcej po revolučných kvetinkách z roku 1789.

Z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Omyly neokatolicizmu

z dňa 30. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dialóg

z dňa 02. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­