* * * Zo súčasnosti * * *

Arcibiskup Vincenzo Paglia sa predminulý týždeň dostal na titulky správ, keď novinárom povedal, že zákon z roku 1978 dekriminalizujúci interrupcie je „pilierom“ talianskeho „spoločenského života“ a „vonkoncom“ nie predmetom spoločenskej diskusie v krajine.

Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Life Site News video zo švajčiarskej farnosti, ktoré ukazuje ženu stojacu vedľa kňaza, spolu s ďalšími zvláštnymi persónami, vrátane koncelebrantov prepásaných cez rameno dúhovou šerpou. Jeden z nich, s najkrajšou dúhovou šerpou, sa ukázal byť nakoniec diakonom. Pani v strednom veku slúži na videu s kňazom omšu v novom obrade a spolu s ním vyslovuje konsekračné slová. Na sebe má zvláštny liturgický úbor – svetrík banánovej farby a masívne korále na krku. Sekundujú im pri tom ďalší laici, mužského i ženského pohlavia, tak či onak odetí.

Súčasné európske vedenie a byrokracia čoraz jasnejšie dosvedčujú svoje antikresťanstvo, demokratický centralizmus a homologizujúcu  štandardizáciu. Nemecko sa prostredníctvom kancelára Scholza usiluje o zrušenie pravidla jednomyseľnosti v hlasovaní štátov, Macron chce rozšíriť byrokraciu. Sú to ďalšie kroky k unitárnemu štátu. 

Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný  zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.

Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty,  dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť do kuchyne, v ktorej sa pripravuje duchovná menáž pre ďalšie desaťročia slovenského katolicizmu. Pre tradičných katolíkov to nie je pohľad radostný, avšak zrejme nikto z nich od „synodálneho procesu“ príliš radostných zážitkov neočakával.

Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.

Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne vyžmýkaných fráz, v ktorých s urputnou pravidelnosťou rotujú okolo slnka beztvarosti, stokrát obžuté a zvetrané, bezobsažné a abstraktné planéty pojmov, ako „bratstvo“, „mier“, „jednota“, „solidarita“, „dialóg“, „kráčanie“, „sprevádzanie“, „zdieľanie“, a samozrejme „láska“, sa denne valí na pomaly a zodpovedne prežúvajúcich (a zaočkovaných) katolíkov. To všetko zabalené do atmosféry, podozrivo voňajúcej po revolučných kvetinkách z roku 1789.

Hovorí sa, že ľudia majú takú vládu, akú si zaslúžia. Zlý strom národa prináša zlú úrodu vo forme zlých vládcov. Takto funguje prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do sveta a ktorý nemožno zo stvorených vecí odstrániť. Boh do chodu sveta často a priamo zasahuje – teda aspoň tak kedysi katolícki biskupi verili. Keď sa Jozue riadil Božími pokynmi, zrútili sa hradby Jericha. Keď sa ale židia od Boha odvrátili a Áron im urobil zlaté teľa, ktorému sa klaňali, Boh zasiahol.

Vo viacerých katolíckych médiách sa posledný týždeň prepieralo možné, ba priam takmer isté odstránenie najvyššieho kríža v Španielsku (a k radosti všetkých milovníkov pokroku aj najvyššieho na svete), ktorý sa nachádza na cintoríne vo Valle de los Caídos (Údolí padlých), ako súčasť monumentálnej Baziliky Svätého Kríža . Podľa ľavicovo liberálneho premiéra Sanchéza, ktorý trpí nutkavou potrebou neustále olejovať zle fungujúcu „demokratickú pamäť“ svojich spoluobčanov, novými a novými „resignifikáciami“, (čo znamená v preklade z newspeaku – odstraňovanie symbolov spojených s pravicovo konzervatívnymi dejinami Španielska, počnúc symbolmi vlády generála Franca a končiac Božími mukami na námestiach), je tento kríž zrejme symbolom, ktorý brzdí zdarný rozvoj „demokratickej pamäti“ a drása nervy ľavicových občanov obzvlášť okatým spôsobom. Nečudo, veď meria 150 metrov a je pozorovateľný z veľkej diaľky.

Slovenský národ stojí, po viac ako štvrťstoročí dychtivého očakávania hospodárskeho a sociálneho zázraku, pred skutočnosťou nadchádzajúcej krízy, ktorá sa už dnes javí ako najhoršia z doterajších havárií nášho rozheganého národného rebriňáku, na ceste do pozemského raja konzumu. A pritom všetci (alebo teda skôr mnohí) tak usilovne verili, pracovali a uťahovali si opasky...

Z archívu:

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­