Pápež František a Novus Ordo časť Katolíckej cirkvi tvoria kľúčový prvok v šialenej nehumánnej tyranii, ktorá teraz ovláda takmer celý západný svet (tj. Európu, Severnú Ameriku a Austráliu). Rezignácia cirkevných autorít na úlohu opozície proti sociálnej revolúcii, ktorá zachvátila Západ od polovice 60. rokov 20. storočia, ponechala totiž voľný priestor pre pôsobenie najzvrátenejších protikresťanských ideológií a tie ovládli kultúrne bojisko. Naviac, tie isté ideológie teraz dominujú aj v seminároch a veľkej časti, ak nie  dokonca drvivej väčšine bývalých katolíckych inštitúcií. Na ilustráciu stačí pripomenúť systematické mlčanie Vatikánu a kazateľníc o otázkach zásadného významu pre akúkoľvek kresťanskú kultúru, menovite: rozpade rodiny, potratoch, LGBTQ, sexualizácii kultúry vo všeobecnosti a takmer úplnom vytlačení náboženstva z verejného života. A práve v tejto duchovnej pustatine sa za posledného dva a pol roka objavil nový a desivý prvok: technokratická tyrania v podobe masového väznenia miliárd ľudí a vynúteného podania dokázateľne nebezpečnej vakcíny. Nič z toho by nebolo možné, bez plnej spolupráce pápeža Františka. 

Dovoľte mi to vysvetliť.

Jedným zo základných kameňov COVID-ovej šarády a následných tyranských praktík je projekcia jediného dovoleného, konzistentného a nemenného naratívu, na ktorej sa spoločne podieľali všetky média a vládne orgány. Ani jeden veľký denník alebo televízny spravodajský kanál neposkytol priestor vedcom (a niektorí z nich boli nositeľmi Nobelovej ceny), ktorí sa nechceli podieľať na šírení strachu. Keď sa títo akademici a lekári uchýlili na Youtube a Facebook, boli tzv. „deplatformovaní“ – teda zablokovaní aj tam. Ich posolstvo sa šírilo veľmi obmedzene skrze webové stránky alternatívnych médií a po alternatívnych videokanáloch, ako je BitChute, ale len malá časť populácie o tom vedela. Prevažná väčšina, ktorá dôverovala „mainstreamovým“ autoritám prijala ich panický a hrôzu šíriaci naratív – aspoň na začiatku.

Vždy však existovala jedna platforma, ktorú veľké médiá a technologickí giganti nedokázali ovládať a určite ju v minulosti neovládali: kazateľnica. Cirkvi, a najmä Katolícka cirkev (ktorá je s prevahou najväčšia), mali moc ukončiť lockdownové šialenstvo a teroristickú COVID-kampaň, ak by chceli. Nebolo treba viac, než rozhodný príkaz z Ríma, ktorý by nariadil biskupom, aby nechali svoje kostoly otvorené a vzdorovali strachu, dňom i nocou šírenému dôležitými masmédiami. To sa samozrejme nestalo. Stala sa presne opačná vec: cirkvi, a najmä Katolícka cirkev, ukázali obrovskú iniciatívu pri rušení omší a zatváraní kostolov.

Vo väčšine prípadov to urobili ešte skôr, ako ich o to žiadali vlády; a v tomto zmysle podmínovali pokusy tých politikov, ktorí chápali ekonomickú a sociálnu devastáciu, ktorú lockdowny prinesú, a chceli vzdorovať mediálnemu tlaku. Prečo klérus, vrátane pápeža Františka a väčšina hierarchie, tak dychtili označiť omše a sviatosti za „neesenciálne“ aktivity a vyhlásiť absolútne a bezprecedentné zatváranie kostolov a rušenie bohoslužieb?

Na túto otázku existujú dve možné odpovede, z ktorých, diplomaticky povedané, ani jedna nevrhá na Františka a jeho biskupov priaznivé svetlo:

  1. buď verili mediálnej propagande, že v uliciach vyčíňa vražedný vírus, že epidémia sa podobá čiernemu moru a že jediný spôsob, ako zastaviť tento mor, je uväzniť miliardy ľudí v ich domovoch,

  2. alebo vedeli, že médiá hovoria nezmysly, ale nechceli, aby ich tie isté médiá vykresľovali ako bezcitných a ľahostajných.  

Ak bola dôvodom zamknutých kostolov druhá možnosť, a som si istý, že tak to bolo na niektorých miestach, potom to znamená, že tamojší biskupi sú zbabelci, ktorí sa viac zaujímajú o to ako na verejnosti vyzerajú a o to, aby ich ľudia mali radi a aby o nich dobre hovorili, než o pravdu a  ochranou svojich veriacich. Takíto biskupi si nezaslúžia ani svoje úrady a ani si nezaslúžia byť nazývaní kresťanmi.

Ak to bola ale prvá možnosť a ja sa domnievam že tak to vo veľkej väčšine prípadov bolo, potom to hovorí o ešte horšej nákaze, chorobe priamo v srdci Novus Ordo cirkvi. Lebo tu máme prelátov, ktorí prepožičiavajú svoje uši hluku „sveta“ a jeho výstrelkom a rozmarom. Vskutku, toto sú klerici, ktorých skutočná viera je „veda“ a všetko, čo si „veda“ žiada: lockdowny, masky, experimentálne a dokázateľne zbytočné očkovania. Toto sú ľudia, ktorí každý týždeň čítajú z kazateľníc slová ako „Nebojte sa toho, čo môže zabiť telo“ a „Kto si chce zachrániť život, stratí ho“. Toto sú muži, ktorí tvrdia, že nasledujú Toho, ktorý prijal strašnú smrť, aby naplnil vôľu Otca; Toho, ktorý svojim nasledovníkom povedal: „nebojte, lebo ja som s vami“;  ktorý prichádzal k malomocným, posadnutým a poškvrneným každého druhu. Čítajú tieto state z evanjelií deň čo deň, počas celého roka; no nič z toho nedokázali naozaj prijať. Ich posolstvo je naopak „zostať v bezpečí“, posolstvo, ktoré im na jazyk vložil hlas sveta.

Ako sme sa dostali do tohto bodu? Ako sme dospeli do štádia, keď sa kňazi a biskupi pred obyčajnou chrípkou chúlili v kúte ako vystrašené šteniatka, zatiaľ čo ich predchodcovia nebojácne slúžili medzi malomocnými, mrzákmi a obeťami týfusu, cholery, kiahní a čiernej smrti? Ako dokázala Cirkev, Katolícka cirkev, vychovať takých morálnych a duchovných trpaslíkov? Ako mohla splodiť generáciu prelátov, ktorí celkom spokojne predhodili svoje ovce vlkom?

Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme sa vrátiť o niekoľko generácií späť.

Počas 20. storočia sa v katolíckych seminároch a teologických vysokých školách presadzoval čoraz viac „liberálny“ alebo „modernistický“ spodný prúd. Tento prvok bol v skutočnosti prítomný už na začiatku a v prvej polovici 19. storočia, čo v tom čase spôsobilo také ťažkosti, že v roku 1864 pápež Pius IX. cítil nutnosť  vydať svoj slávny Sylabus omylov, ktorý identifikoval a odsúdil niektoré toxickejšie výplody modernistickej mentality. Medzi nimi bola najdôležitejšia myšlienka, že „pokrok“ v zmysle ľudského rozvoja, je jadrom kresťanstva. Podľa modernistov vtedy a i dnes je prvoradou  úlohou Cirkvi budovanie lepšej, či dokonca dokonalej spoločnosti na tomto svete, a nie príprava duší na večnosť. Modernistické hnutie bolo značne obmedzené rýchlym zásahom Pia IX. a ešte viac úsilím veľkého Pia X.; napriek tomu nebolo nikdy úplne odstránené. Modernisti prešli do ilegality, no nezmizli. Pokračovali vo svojej práci a  stále viac a viac svojich súdruhov dosadzovali na autoritatívne pozície v celej Cirkvi. Uskutočnili katolícku verziu plánu marxistického teoretika Gramsciho o „pochode inštitúciami“. Bolo len otázkou času, kedy zasadnú na sedadlo vodiča.

Ten čas nastal v roku 1958, zvolením Jána XXIII. Teraz mali modernisti po prvýkrát v pápežskom kresle sympatizanta. S cieľom presadiť svoju víziu cirkvi, ktorá viac zodpovedá modernému svetu, cirkvi, ktorá bude „zdnešnená“ (aggiornamento), v roku 1961 Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil, udalosť, ktorá mala zmeniť Katolícku cirkev na nepoznanie. Povedať, že „vietor zmeny“ sa prehnal Rímom, je hrubé nedocenenie udalosti. Rímskou cirkvou sa prehnal skutočný hurikán a reformátori (pretože to je jediné vhodné označenie) spustili radikálnu demoláciu prakticky každej oblasti katolíckej tradície a kultúry. Žiadny puritán alebo kalvín nešiel do práce s väčším nadšením.

Starobylá latinská - tridentská omša bola zrušená a nahradená omšami v ľudovom jazyku – niektoré z nich svojou banálnosťou dokázali myseľ človeka úplne otupiť. Pri oltároch sa objavili gitary, tamburíny a dokonca aj súpravy bicích. Ušetrené neboli ani cirkevné budovy. Staré oltáre, obrátené na východ (niektoré z nich boli vzácne umelecké diela), boli vyhodené a nahradené niečím, čo možno v lepšom prípade opísať len ako stoly, hoci  mnohé z nich nepripomínali nič iné než obrovské kusy mydla. Krásne staré kostoly boli zbúrané a nahradené tým, čo sa Amerike označuje ako cirkevné wigwamy: kruhové alebo polkruhové stodoly, zdobené modernistickým umením a bez akejkoľvek skutočnej krásy. Ani cirkevná náuka a teológia nezostali ušetrené. Starobylá disciplína zahŕňajúca pôst a modlitbu, ako aj prijímanie sviatostí, bola zrušená. A opustenie disciplíny bolo sprevádzané úplným oslabením viery. Kázne alebo „homílie“ prevzali jazyk popovej psychológie. Všetko, čo je potrebné ku spáse, je „milovať“. V súlade s tým sa zo spomenutia „viny“ (hriechu), stal nový hriech, ktorému sa treba vyhýbať. Reči o pekle, ba i o očistci boli potichu odsunuté a zabudnuté.

Opúšťanie disciplíny, ku ktorému klerici nabádali z kazateľnice, sa teraz praktizovalo aj v seminároch. Život sa tam stal jedným dlhým večierkom s chľastačkami a dokonca aj sexom, ktorý sa otvorene praktizoval. A bez duchovnej sily, ktorú modlitba a pôst poskytujú, boli duchovní, ktorí vyšli zo seminárov koncom 60. rokov 20. storočia, úplne svetskí ľudia, ktorí sa zaoberali úplne svetskými vecami. Ako takí boli zrelí na presmerovanie. Aby som citoval (alebo možno parafrázoval) Marka Twaina: „Je lepšie zmeniť svet, ako zmeniť seba a už na pohľad je to oveľa jednoduchšie.“ Kňazi a preláti teraz vo veľkom prijali socialistický svetonázor, ktorý je založený na lacnom morálnom kapitále. Človek môže mať zo seba dobrý pocit, ak neustále narieka nad „sociálnou nespravodlivosťou“, čo však na neho, ako na „signalizátora cnosti“ nekladie žiadne požiadavky, okrem toho, aby naďalej hovoril správne veci.

A je tu ešte jedna oblasť veľkých zmien. Kým predtým sa trvalo na tom, aby štát načúval Kristovmu hlasu a žiadalo sa, aby zákony krajiny vychádzali z učenia Krista, ktorý je ich Kráľom, teraz sa Cirkev dohodla na „oddelení Cirkvi a štátu,“ v tom zmysle, že ona sa už nebude snažiť ovplyvňovať alebo usmerňovať politikov v rámci občianskeho práva. Je však zvláštne, že toto nové pravidlo sa vzťahovalo len na otázky sexuálnej morálky; v súvislosti s otázkami „sociálnej spravodlivosti“ (vo všeobecnosti ide o záležitosti socialistického typu) sa teraz Cirkev stala veľmi hlasnou. V Latinskej Amerike to malo podobu „rozhodnutia pre chudobných“ a kňazi, ale aj biskupi sa zapojili do agitácie za lepšie pracovné podmienky pre chudobných; lepšie bývanie, lepšia lekárska starostlivosť atď. To bolo snáď všetko dobré a pekné. Cirkev predsa vždy prejavovala záujem o chudobných a biednych; predsa len do toho vstúpil nový prvok. Teraz duchovenstvo agitovalo nielen za chudobných, ale aj proti bohatým. Niektorí kňazi zašli tak ďaleko, že vyzvali na ozbrojený odpor a niektorí sa dokonca sami chopili zbraní. Vytvorili sa spojenectvá s marxistickými skupinami, z ktorých niektoré páchali strašné zverstvá.

Bolo to predovšetkým v Latinskej Amerike a do určitej miery v Afrike. V Európe a Severnej Amerike sa Druhý vatikánsky koncil stal niečím na spôsob socialisticko-liberálnej strany. „Nespravodlivosť“ v rôznych častiach sveta bola z kazateľnice dôrazne odsudzovaná. Čo sa týka „duchovnosti“, pastieri novej Cirkvi čoraz viac znejú  ako moderátori rozhlasových relácií, ktorí vo svojich „homíliách“ šíria dobré myšlienky. Ako už bolo spomenuté vyššie, veriacim bolo povedané, aby sa „milovali“, a varovali ich, že najhorší hriech, ktorý môžu spáchať, je hovoriť o „vine“.

Tento druh odpadu, hoci by sa to mohlo zdať neuveriteľné, je stále ponúkaný cirkvám (teraz značne zmenšeným) v celej Európe a Severnej Amerike. Pointa je v tom, že novej modernistickej cirkvi nešlo o zachraňovanie duší; jej záujmom je terapia; aby mal človek zo seba dobrý pocit. Modernistickí kňazi, ktorí nemali skutočný záujem o duchovné zdravie a duchovný pokrok, a ani tomu nerozumeli, majú jediné, čo mohli ponúknuť svojim zmenšujúcim sa kongregáciám, telesné zdravie a časný pokrok. Keď teda médiá a vlády vyzývali obyvateľov, aby „zostali v bezpečí“ a vyhýbali sa akémukoľvek kontaktu s inými ľudskými bytosťami, kňazi a biskupi boli až priveľmi spokojní na to aby nevyhoveli a nezopakovali túto výzvu. To bolo napokon jediné, čomu rozumeli. To, že sa nikdy nepozreli za hranice propagandy (ako to robili mnohí skeptickí laici) a nevideli ekonomickú a sociálnu devastáciu, ktorú takáto politika musela spôsobiť, je úplne v súlade s ich mentalitou. Klérus Novus Ordo verí každému slovu, ktoré počuje médiách, bez ohľadu na to, aké absurdné je. Prečo by to tak nebolo? Pochádzajú z rovnakého mentálneho a duchovného priestoru, ako mediálne hovoriace hlavy, ktorým dôverujú. Sú to muži úplne zbavení nadprirodzeného pohľadu, ktorí ani nechápu čo taký pohľad je.

A teraz, keď vstupujeme do toho, čo je určite najtemnejším obdobím čoraz temnejšieho veku, keď sa vlády v Európe a Amerike pripravujú na financovanie mrzačenia a sterilizácie detí; keď sú deti v školách vystavované tvrdej pornografii; keď sa čoraz menej detí rodí v manželstve, a preto sú počas svojho života zraniteľné voči zneužívaniu; keď sa zabíjanie nenarodených detí (produkt nekontrolovateľnej promiskuity) z roka na rok zvyšuje; keď šialenstvo spôsobené týmto všetkým a rozvrátené manželstvá a domovy vedie stále viac mladých ľudí k samovražde, kňazi nemajú čo povedať! A ich mlčanie nie je nič iné ako spoluúčasť.


Emmet Sweeney je autorom niekoľkých diel zaoberajúcich sa dejinami starovekého Blízkeho východu.

Súvisiace články:

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu
Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu 21. 12. 2021
Klamstvo počas vojny
Klamstvo počas vojny 06. 04. 2022
Čo nás naučili posledné roky kovidizmu a vojny na Ukrajine?
Čo nás naučili posledné roky kovidizmu a vojny na Ukrajine? 02. 05. 2022
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť)
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť) 27. 09. 2022
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť?
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť? 16. 09. 2022
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von...
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von... 15. 01. 2022
Aký je vlastne cieľ slovenskej spoločnosti?
Aký je vlastne cieľ slovenskej spoločnosti? 15. 08. 2022
Svetlo na konci Covidu
Svetlo na konci Covidu 30. 12. 2021
Kauza Bezák: Kameň uholný pre slovenských liberálov, murárov, ekumenov a tolerantov
Kauza Bezák: Kameň uholný pre slovenských liberálov, murárov, ekumenov a tolerantov 02. 07. 2012

Z archívu:

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­