Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? S touto otázkou vstúpil materializmus do literatúry. Bola to reakcia poškodenej prirodzenosti na úspešný pokus katolíckej Cirkvi pozdvihnúť ju a priblížiť sa k pôvodnému stavu. A keďže sa všetci rodíme s porušenou prirodzenosťou, je pre nás „prirodzené“ brániť sa zmene a zotrvávať v porušenom stave. Nedá sa to povedať ani jasnejšie, ani stručnejšie. Aby človek mohol vyznávať dogmy materializmu musí rezolútne odvrhnúť kresťanstvo. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Je to náuka o večnom Bohu, ktorý stvoril nesmrteľnú ľudskú dušu a následne, keď človek naplno uplatnil schopnosti svojej duše – rozum a slobodnú vôľu – padnutú ľudskú dušu opäť zachránil. Kresťanská viera oslobodzuje ľudskú dušu od bremena zmyselného tela a sveta a pozdvihuje ju k nadprirodzenému príbuzenstvu s Pánom Bohom. A to je hlavný, ba vlastne jediný cieľ kresťanstva. Preto hovorím, že Kristus zachránil Dušu pred Telom. Ale kto oslobodí Telo od Duše? O to sa usiloval materializmus.

Ten popiera existenciu večného Boha a za fundament všetkých veci považuje hmotu, premenlivú a nestálu. Rozhodne odmieta existenciu nesmrteľnej duše, veď mimo matérie nič nie je a myslenie, uvažovanie i cit považuje za výsledok elektrochemických procesov v mozgu. Ľudské vedomie zrazil z výšin náboženského života a odstránil hranice, ktoré odlišujú človeka od zvieraťa, kameňa či rastliny. Uvoľnil pudy, prízemné a telesné, z pút zákonov, náboženstva i rozumu a vehementne hlása slobodu stať sa zvieraťom. Kresťanstvo a materializmus sú oheň a voda. To čo je pre jedného vytúžené vykúpenie, to je pre druhého beznádejné otroctvo. Apoštoli kresťanského náboženstva a apoštoli materializmu zviedli v poslednom storočí neľútostný boj o vládu nad ľudstvom. A kresťania prehrali. Boli vytlačení na perifériu a v úpornej snahe nevyzerať hlúpo a nemoderne si kresťania začali vnútorne osvojovať útlak a tyraniu svojich premožiteľov. Nie len že prestali útočiť, prestali sa aj brániť.

V akademických kontroverziách sa apoštoli materializmu už dlho nevenujú vedeckým ani filozofickým problémom. Urobili síce z vedy nové náboženstvo, ustanovili si kňazov, dogmy a obrady, ale vedu ako takú zásadne obrezali na čisto materialistickú empíriu a ponechali ju napospas „robotníkom“ v bielych plášťoch ozdobených akademickými titulmi z prestížnych univerzít. Apoštoli materializmu sa však zaoberajú takmer výlučne kresťanstvom, ktoré je najdôležitejšou záležitosťou ľudského rodu. Nenávidia ho celou svojou dušou, pretože materializmus, napriek tomu, že učí neexistenciu duchovného sveta, má nehmotného pôvodcu. Po celom svete materializmus preberá moc a sprevádza to niečo, čo možno na fyzikálnej rovine prirovnať k eliminácií gravitácie, zotrvačnosti a elektromagnetickej sily. Kompletný rozpad všetkého. S víťazstvom materializmu zhasína svetlo katolíckej viery, ktorá žiarila nad svetom a urobila z neho miesto, kde sa dalo slušne žiť. Zomiera civilizácia, ktorá bola zbudovaná Katolíckou Cirkvou a celým svetom otriasa revolúcia, politická, spoločenská aj morálna.

Aby sa dala z vedomia ľudskej spoločnosti odstrániť viera v Boha, bolo treba najskôr odstrániť mravouku, ponímanie spravodlivosti a práva, ideu spoločenského poriadku a v konečnom dôsledku aj zdravý rozum. Ale funguje to aj naopak. Aby sa dala zo sveta odstrániť mravouka, spravodlivosť a právo, je treba odstrániť vieru v Boha. A tak sa dá vrátiť na úroveň šeliem a zvierat a priznať pudom a telesnej žiadostivosti zvrchovaná moc. Z prvého radu pozorujeme, ako nekontrolované vášne vedú k explózii divokej pudovosti, ktorá odjakživa vládla ríši zvierat a dnes vládne i v ríši rozumných tvorov. Evanjelium oslobodenia od Boha a duše sa s úspechom hlása medzi najširšími vrstvami. Už to nie je maniera kde-tu sa vyskytnuvších filozofujúcich špekulantov, ktorí majú zaľúbenie v rúhaní a vyvolávaní pohoršenia. Dnes sú duše všetkých, ktorí utrpeli nejakú formu štátom kontrolovaného vzdelania, dôkladne a hlboko formované tak, aby sa neprestávali chvieť v pochybnostiach a aby tieto zasievali a rozširovali skrz na skrz spoločnosťou. Čo je bez chvenia nie je pevné, napísal Tomáš Halík. Chvenia a pochybnosti je dosť, ale pevnosti je stále menej. Drzosť v rúhaní sa proti viere v Boha sa nedá ničím zastaviť. Popieranie Božej existencie vychádza z najvyšších univerzitných kruhov a zostupuje dolu medzi najnižšie vrstvy ľudu, v nekonečnom množstve spisov, pamfletov, románov a učebníc. I kuchárske knihy sú príručkami materializmu a dokonca aj na pohreboch počúvame reči, proti nesmrteľnosti duše. Čo však dalo materializmu takú moc nad národmi, ktoré po viac než tisíc rokov žili v kresťanstve? Materializmus je idea, nehmotná, nehmatateľná, pochádzajúca zo sveta rovnako nehmotného a nehmatateľného. Pôvodca materializmu vie z vlastnej skúsenosti, že Boha nemožno poraziť. Babylonská veža sa zrútila, Sodoma bola zničená, Jeruzalemský chrám spálený. Boha si však možno nevšímať.

Kto má silu postaviť sa tomu a obnoviť slávu spirituality?

Odpoveď na túto otázku nám nie je známa. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Katolícka cirkev sa rúca pod vedením prelátov, ktorí systematicky rozvracajú katolícku náuku i morálku, ba stavajú sa i proti dnes toľko oceňovanému zdravému rozumu. Kto pozoruje posledné udalosti v cirkvi, má oprávnenú obavu, že cirkev robí všetko preto, aby v expresne krátkom čase nasledovala osud dnes už mŕtvych protestantských siekt.

Materialistická teória by nikdy neovládla svet, keby sa neobliekla do nádherných šiat, skrývajúcich jej skutočnú tvár. Moderní materialisti veľmi dobre vedia, aký kostým si obliecť. Svoje doktríny prezentujú ako výsledky vedeckého pokroku. Vedia, že v súčasnosti sa vedecký pokrok teší priam božskej úcte a obdivu a jeho ctitelia zbožne padajú na kolená a spínajú ruky vždy, keď sa vytiahne slovko „veda“. Tiež to vieme. Pod názvom "pokrok" možno zozbierať všetky fajnové teórie posledných dvoch storočí a utopiť ich v tej bažine, z ktorej v mene "vedy" vyliezli.

Pri hľadaní zdrojov moderného materializmu musíme zostúpiť až k základom ľudskej zloby. Čím viac pátrame a skúmame starých historikov, tým viac dôkazov máme, že aj tie najstaršie národy vždy preukazovali úctu nesmrteľným bytostiam. Dnes sa to zvyčajne prehliada, prípadne sa to považuje za prejav nevzdelanosti a zaostalosti. Je to však vynikajúco zdokumentované v svätých knihách najstarších náboženstiev Indie, Mezopotámie a Egypta. Táto úcta bola tak silná, že zduchovnila dokonca aj prírodné sily, ktoré pokladala za prejav božskej moci. Ešte prvé tisícročie po potope bolo hlboko preniknuté svetlom Všemohúceho Boha, ktorý sa zjavil prvým ľuďom a zároveň bolo preniknuté bolestnou spomienkou na čisté a hriechom nepoškodené spoločenstvo s Bohom, ktorú si odniesla ľudská duša z Edenu. Aby ľudia uverili tvrdeniu, že všetko bytie povstalo evolúciou a že causa efficiens ľudského života je náhodne sa zhluknutá kôpka atómov neživých atómov, ktorá začal žiť a myslieť, na to musia byť ľudské bytosti okradnuté o všetok rozum a celú svoju životodarnú silu.

Zárodky materializmu musíme hľadať v predkresťanskej ére a nachádzame v ich Indii 6. storočia pred Kristom, medzi takzvanými budhistami. Tu prvý raz pozorujeme obludnú a tragickú teóriu, že nejestvuje žiadne večné a absolútne Bytie, ktoré stvorilo všetky veci, že každý človek, ba každá vec nutne musí dospieť k totálnej anihilácii a že ničota je začiatkom aj koncom. Nie je náhoda, že táto zhubná teória bola na kresťanský západ importovaná v 60. rokoch, v batožine sfetovaných a morálne spustnutých hviezd popmusic, ktoré chodievali do Indie fajčiť trávu a „meditovať“. Rozplynutie v ničote pôsobí na papuľujúce svedomie, ktoré človeku všeličo vyčíta a trápi ho, ako eutanázna injekcia, ktorú svojim otravným rodičom objednávajú dnešní pokrokoví Európania.

Iný prameň moderného materializmu nachádzame v Grécku. Originálny grécky génius ale materializmus nepoznal. Starovekí Gréci boli priveľmi nábožní a neuspokojili sa len s úctou k bohom ako duchovným bytostiam a prísľubom večného života pre ľudskú dušu, ale dôkladne spiritualizovali a deifikovali svet prírody, vrátane riek a stromov. Všetko prekypovalo duchmi a duchovnými inteligentnými bytosťami, nymfami, dryádami a podobne. Ani najstarší filozofovia Grécka materializmus nepoznali, všade nachádzali bohov a duchov. Velikáni klasickej filozofie, Pythagoras, Parmenides, Platón a Aristoteles sa s veľkou námahou pokúšali pozdvihnúť svoj zrak vysoko ponad hmotný svet. Ctihodný Anaxagoras, možno najmúdrejší s pomedzi gréckych fyzikov, skúmal a porovnával všetky teórie svojej doby a úprimne vyznal, že svet nemožno vysvetliť bez duchovna a že práve duchovná sféra je zdrojom poriadku a života. Pokusy odhaliť základný stavebný prvok sveta a jeho príčiny vždy končili v metafyzike. I oheň, i voda i vzduch, ona povestná arché, boli chápané ako nemateriálne princípy, pretože vysvetľovať vznik materiálneho sveta inak nemožno. Každé vysvetlenie, ktoré neuvažuje so Stvoriteľom je rozporné, ergo mylné. Svet nestvoril sám seba z ničoho, alebo z niečoho veľmi malého, ako povedal moderný „filozof“ Daniel Denett.

Otcom gréckeho materializmu je Demokritos z Abdéry, veselý filozof. Našťastie sa väčšina z jeho spisov stratila. A v čom spočívala údajná filozofická múdrosť tohto muža? Mala síce povahu skôr žartovnej rozprávky než vážnej teórie, ale napriek tomu sformoval dogmu, na ktorej, s malými úpravami, spočíva celá náuka materializmu. Demokritos učil, že všetko je vytvorené z nespočetného množstva neviditeľných, homogénnych a priestorovo rozložených atómov, ktoré sú základnými prvkami všetkých vecí. Sú zložené z ničoty, nezničiteľné, nedeliteľné, nestvorené a večne sa pohybujú. Nejestvuje žiadny dôvod ani plán, prečo má telo takú podobu, akú má. Náhoda ho vyformovala a je na náhode, či z atómov urobí osla, kamenný kváder, perlu alebo žabu. Slávny filozof Bertrand Russell pozdvihol túto teóriu na kvalitatívne vyššiu úroveň, keď učil, že aj to či je človek šťastný alebo nešťastný, či má pravdu alebo sa mýli, či sa rozhodne tak alebo naopak, za všetko môžu atómy a ich náhodný pohyb a vzájomné kolízie. Je pozoruhodné, hoci pochopiteľné, že títo, prepytujem, filozofovia si nevšimli, v akom hlbokom rozpore trčia. Asi náhodne sa pohybujúce a do seba narážajúce atómy tentokrát neboli priaznivo naklonené elementárnej logike.

Teória, že atómy (alebo iné elementárne častice) sú primerané základné prvky reality je sama o sebe neudržateľná. Meno atóm značí nedeliteľný. To, čo už nie je ďalej deliteľné, musí byť absolútne jednoduché. Ale to čo je absolútne jednoduché, nemôže samé od seba expandovať, rozšíriť sa ani nadobudnúť vyššiu komplexitu. Ba nemôže dôjsť ku expanzii a nárastu zložitosti ani skrze kompozíciu s iným absolútne jednoduchým, veď dve absolútne jednoduché veci budú stále absolútne jednoduché, takže aký je tu možný progres, aká evolúcia? Atómová teória v Demokritovom podaní je preto absurdná sama o sebe a odporuje každej slušnej filozofii. A najabsurdnejšia časť Demokritovej náuky je viera, že mimoriadne komplikované a predsa účelné usporiadanie sveta je dielom náhody! Náhody! Na vzdelaného človeka to pôsobí ako úder kladivom do hlavy. Ale práve tieto údery, dostatočne často a razantne opakované, sú zdrojom najväčšej príťažlivosti materialistickej filozofie. Demokritos nás svojím kladivom prinútil veriť, že existencia Boha je len dôsledok strachu a nevedomosti a že ľudské telo nie je viac, ako hromada náhodne zoskupených atómov.

Grécka filozofia piateho storočia pred Kristom bola ešte priveľmi zbožná, aby bez výhrad akceptovala takúto frivolnosť. Za Demokritom a pod jeho vlajkou sa však čoskoro zošikovala armáda mudrlantov, takzvaných sofistov, filozofických skrachovancov, ktorí zmenili filozofiu v certifikovanú vedu. Namiesto hľadania pravdy, vyhľadávali márnomyseľné argumentačné strety a plytké mudrovanie. Sofisti sa objavili v časoch vrcholnej gréckej slávy a moci, v Periklovej dobe a ich cieľom bolo zničiť dušu a výnimočnosť Grécka, urobiť z popierania pravdy cnosť a z vrtochov jednotlivca mieru všetkých vecí. Sofizmus je i dôsledok i komplic materializmu. Spojenectvo, ktoré vzniklo medzi nimi v Grécku sa opäť obnovilo na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a úplne ovládlo pole v storočí dvadsiatom.

Kresťania vedia, že to boli politické autority Grécka, ktoré chránili úctu k bohom pred pochabosťou sofistov. A hoci bohovia Grékov sú démoni, ich obrana, ktorú so vznešenou dôstojnosťou grécke kňazstvo podniklo, je obrana elementárnej pravdy, že mimo hmoty jestvuje spirituálny svet a mimo zákonov prírodných je aj zákon mravný. Platón sa postavil proti sofistom a pokúsil sa vydobyť vo vesmíre miesto pre Boha. Aristoteles Platónovu teóriu rozpracoval a dokázal že Boh - známy ako nezapríčinená príčina, alebo nehybný hýbateľ, transcendentný, nemateriálny a všemocný musí nutne existovať. Aristoteles však príliš zdôraznil transcendenciu a jeho Boh, hoci absolútna príčina a najpodstatnejší dôvod existencie sveta, zostal od sveta úplne oddelený, svet ho nezaujímal a ani On nebol zaujímavý pre svet. Preto sa filozofia vrátila na čas k Platónovi a neskôr, v zúfalej snahe ukázať, že Boh sa o svet zaujíma, sa zaplietla s mágiou. Bol to však prirodzenosťou a zdravým rozumom hnaný pokus, ukázať, že Boh je nie len transcendentný, ale aj osobný. Gréci to v tej dobe samozrejme nedokázali vyriešiť sami, lebo odpoveďou, že transcendentný Boh sa o svet zaujíma naozaj veľmi živo, bol až o 400 rokov neskôr Kristus. A práve v tom medziobdobí zohral tragickú úlohu slávny rímsky ľud. Na výsosť pragmatickí Rimania uchopili náboženstvo brutálne utilitaristicky. A hoci bol rímsky verejný život preplnený bohmi, sviatkami a náboženskými udalosťami, boli Rimania skrz na skrz materialisti. Nečudo, že dnes, sú starí Rimania a všetko súvisiace s Rímom opäť mimoriadne populárni.

Akým bol teda svet, keď sa materializmus dostal k najvyššej moci?

Krvilačnosť prenikala všetky vrstvy spoločnosti, od najmladších po najstarších, od jemných matrón až po ušľachtilé vestálky, od vážnych filozofov až po naničhodných spustlíkov. Všetci jasali nad smrťou Pokrstených, v ohavnom šialenstve, v ktorom sa gladiátori navzájom trhali na kusy, a odsúdencov predhadzovali ako potravu šelmám. Všetci cítili rozkoš z ľudskej krvi. Najlepšou ilustráciou praktickej stránky materializmu sú práve hry v rímskych amfiteátroch. Arény odrážali vnútorné rozpoloženie rímskeho ľudu. Napriek viditeľnému luxusu, v každej vile žili desiatky otrokov. Všetci, deti nevynímajúc, zomierali z rozmaru ich pánov a ich mŕtvoly hádzali do jám pozdĺž Appiovej cesty. Imperiálny Rím prijal vo všetkých sférach súkromného aj verejného života materialistický názor a opovrhoval duchovnom a vierou v posmrtný život. A to všetko, čomu Rimania ešte verili, ich priviedlo k úplnému odpadu od duchovna. Materializmus získal vládu nad svetom a nadobro vykorenil "duchovno" najneskôr, keď vládol Nero a keď Domitianus zasadol na trón rímskych cézarov.

Kresťanstvo materializmus na čas premohlo. Povedali sme vyššie, že kresťanská viera oslobodzuje ľudskú dušu od bremena zmyselného tela a sveta a pozdvihuje ju k nadprirodzenému príbuzenstvu s Pánom Bohom. Lenže táto sloboda neprichádza bez ľudskej spolupráce. Poznanie, že jestvuje transcendentný všemohúci Stvoriteľ a človek na ňom bezpodmienečne závisí po každej stránke, že človek, ba celé univerzum je v existencii udržiavané nepretržitým stvoriteľským aktom Božej prozreteľnosti, prináša so sebou aj poznanie, že človek Bohu dlží chválu, vďaku, úctu a poslušnosť. Sloboda od zmyselného tela a sveta je možná iba skrze poslušnosť morálnemu zákonu. A tu sa od konca stredoveku počala kresťanstvom „ujarmená“ porušená prirodzenosť búriť. Začala žiadať svoje práva. Svoju dôstojnosť. Svoju sebarealizáciu. Svoje „non serviam“. Tí, čo nechceli rešpektovať prirodzený morálny zákon, začali spochybňovať existenciu Toho, ktorý tento svet stvoril a prirodzený zákon do neho vložil. Katolícka Cirkev sa tomuto šialenstvu istý čas smiala ako detinskej hlúposti, potom sa pred ním začala brániť, ako pred smrteľným nepriateľom. A potom ho skrze svojich pokrokových prelátov, ktorí chceli otvárať brány svetu a zdnešňovať stredoveké móresy, akceptovala. Čas kresťanstva už skončil a materializmus sa vrátil. Ako sa to prejavuje?

Krvilačnosť dnes preniká všetky vrstvy spoločnosti. Od najmladších po najstarších, jemné dámy i slušne vychovaní muži radi pozorujú krvilačné zábavy v televízií, kde sa televízni gladiátori trhajú na kusy. Zatiaľ iba fiktívne. Rímsky zvyk „suscipe pater“ sa vrátil v oveľa krvavejšej forme. Dobre vychovaní moderní občania jasajú nad vraždením bezbranných nenarodených, ktorých boli obetované za tie roky už stovky miliónov. Ich telá sa ako telá zdochnutých psov vyvážajú do kafilérií a ich nesmrteľné duše, zbavené možnosti podstúpiť očistný kúpeľ v krstnej vode, sú zbavené blaženej vízie. Deti, ktorým sa podarilo vyhnúť smrti v matkinom lone, zachvátené krvavým šialenstvom nechávajú priemyselne vraždiť svoji rodičov a volajú to dobrá smrť. Z potratených plodov, sa berie materiál na vývoj a výrobu liekov, ktoré potom so súhlasom morálnych teológov vnucujú všetkým. Na Západe sa žije v materiálnej hojnosti, akú dejiny nepamätajú a pritom je všade duchovná smrť a pustatina. Zdravý rozum, v ktorom sa ozýva svedomie a skrze svedomie Stvoriteľ sveta, bol spolu so Stvoriteľom vykázaný zo slušnej spoločnosti. Poklona sa vzdáva mužom, čo o sebe tvrdia že sú ženy a ženám, ktoré si nahovárajú, že sú muži. Zvrhlí rodičia mrzačia svoje deti, dávajú im odrezávať genitálie, otravujú ich hormonálnymi kokteilmi a krivia duše, v mene lásky a tolerancie k inakosti. Zvrátenosť a perverzia je dobrá a správna a tí ktorí ju kritizujú sú netolerantní a rigídni. Katolíci a ich kňazi, ktorí by mali stáť v čele boja proti tejto krvilačnej a iracionálnej besnote, zatúžili páčiť sa svetu a pod dúhovými vlajkami sa obrátili v občianskej vojne proti svojim súkmeňovcom, ktorí ten boj ešte nevzdali. Civilizácia založená na morálnom zákone, teda na láske k Bohu a blížnemu zahynula a nahradila ju civilizácia založená na nenávisti, lakomstve a smrti. Materializmus naozaj zvíťazil.

Kedysi by som tento text zakončil tvrdením, že keď materializmus zvíťazí, tak sa ešte sa do arén vrátime. Dnes už o tom pochybujem. Dnes si myslím, že arény už nebude treba. Už nebude nikoho, kto by v nich bojoval.

 

 

Súvisiace články:

Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov?
Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov? 17. 08. 2022
Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela
Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela 21. 03. 2022
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique 16. 12. 2020
Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech?
Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech? 20. 12. 2021
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy?
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy? 01. 03. 2022
Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti Oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit
Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti Oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit 26. 05. 2022
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk 14. 03. 2022

Z archívu:

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­