Liberáli a nacionalizmus? To je nemožné!

Tak bude zaiste reagovať väčšina roduverných čitateľov, s pevnou vierou, že nacionalizmus a liberalizmus, sa majú k sebe ako oheň a voda. Povzbudzovaní dichotómiou týchto údajne nezlučiteľných pojmov, budú následne neustále krútiť hlavou a čudovať sa, ako je možné, že v takom nacionálne uvedomelom štáte ako Ukrajina, kde sa nachádza toľko zapálených novopohanov klaňajúcich sa Národu, sa tak expresne presadil Istanbulský dohovor. Alebo ako je možné, že sú tam najnovšie na spadnutie „manželstvá“ homosexuálov, ktorých potrebnosť si uvedomuje aj sám nebojácny prezident (dovolávajúc sa, ako inak, dvoch najosvedčenejších nástrojov logického myslenia – modernej doby a 21. storočia), a len stanné právo bráni ich prijatiu. 

Budú tiež vypisovať čosi o tejto „strategickej chybe“ pána prezidenta, či krútiť hlavou nad akousi záhadnou nedôslednosťou ukrajinských rodoľubov, budú hľadať piesok v súkolí šťastlivého národného dobrobytu, a pritom ide všetko ako po masle a podľa najlepších liberálnych tradícií.

Revolúcia je totiž, zopakujme to pre tých, ktorí si na to stále nemôžu zvyknúť, proces. A to proces, sledujúci ako svoj primárny cieľ zničenie kresťanstva. No a keď ide o takú dôležitú vec akou je odpratanie kresťanského duchovného haraburdia, prekážajúceho pokroku v ceste, tak nie je dôvod na premýšľanie o výbere nástroja, či na prehnané citlivôstkárstvo. Všetko čo prispieva v zdarnému cieľu, je povolené.

Sledujme počiatky novovekej revolúcie proti katolíckej Cirkvi a čo vidíme: mrkvička prehnaných národných ambícií sa vysunie somárikovi – národu popred nozdry a on cupitá veselo k svetlejším zajtrajškom, zanechávajúc za sebou univerzálnu katolícku spoločnosť. Nemecký luteranizmus, hnaný aj výdatne živenou nacionálnou averziou k Rímu, cítiac sa ponížený a dožadujúci sa na ňom nezávislosti, nakoniec získava svoju kýženú nezávislosť, aby masám za odmenu sprostredkoval taký tuhý etatizmus, štátnu cirkev a dril, že pred nimi bledla aj sláva Byzancie. Náhradou za tieto drobné obmedzenia bolo aj to, že dobre vycvičení protestantskí občania nemuseli počúvať sv. omšu v latinčine, a dokonca sa ani spovedať, kvôli čomu sa občania v zaostalých katolíckych krajinách pravdepodobne neustále užierali závisťou.

Bubnovaním na podobne našponovaný „národný“ bubon, sa podarilo zaviesť protestantizmus aj v Anglicku a v Škandinávii. K všeobecnej jednotvárnosti prírodnej, pridala sa umelecká impotencia puritánstva, ktorá v kombinácii s dlhými zimnými večermi a hmlami, vytvorila onen rýdzi typ severského protestanta, ktorý zabíja svojou nudnosťou všetko živé na míle ďaleko.

Revolúcia však chváta ďalej a vo Francúzsku vyturuje nacionalizmus až na úroveň šovinizmu, ktorý zobral nie nadarmo svoj pôvod v mene legendárneho francúzskeho revolučného vojaka-granátnika, skalopevne presvedčeného o nadradenosti a spásonosnosti francúzskeho národa a jeho revolúcie pre svet. A to všetko v mene slobody (exportovanej na bodákoch do celej Európy), ktorá sa zase v latinčine zove libertas, čo nás opäť privádza do kráľovstva liberalizmu, v ktorom by podľa sľubov mala panovať bohyňa rovnakého mena. Avšak vec sa akosi vždy tak zavrtí, zaiste bez toho, aby exponenti liberalizmu niečo také chceli alebo čo i len tušili, že tá sľubovaná sladká slobodienka, sa čoskoro topí v krvi a drží, prepitujem, hubu.

A sme v 19. storočí a čo vidíme? Vidíme liberálov, karbonárov, slobodomurárov, dožadujúcich sa slobody a zbavenia sa cirkevnej kurately, ako s menom národa, národnej hrdosti a lásky k národu na perách, volajú po zvalení starých poriadkov. Celá prvá polovica 19. storočia sa v Európe nesie v znamení dojímavého sobáša liberalismu s nacionalismom, a v znamení ich očakávaných baculatých ratolestí – slobody a nezávislosti (na kresťanstve, na starých monarchiách, na Ríme). A láska to bola vrúcna a zdalo sa, že aj nehynúca. V mene národného zbratania sa volalo po náboženskom indiferentizme, požadovalo sa zrušnie cirkevných sobášov, štátne necirkevné školstvo v národnom duchu, pranierovali sa náboženské rozpory nahlodávajúce útroby národa, volalo sa po odovzdaní moci ľudu, po všeobecnom hlasovacom práve, po náboženskej pluralite a tak ďalej.

K prvým hádkam tohto zamilovaného páru, došlo až po I. svetovej vojne, a k rozvodu až po svetovej vojne druhej. Až odvtedy sa datuje údajná nezlučiteľnosť liberalizmu s nacionalizmom.

Ale ako vidno na Ukrajine, táto rozluka od koryta a od moci nebráni zložkám bývalému páru, aby spolu nevošli opäť do príležitostného intímneho vzťahu, ako to nakoniec môžeme často pozorovať aj u rozvedených párov antropomorfných. A tak sa rozhodol globány liberalizmus, znovu raz po čase privinúť na svoju hruď zašmodrchaný nacionalizmus, ktorý sa medzitým spúšťal so všelijakou reakčnou háveďou, v nádeji, že to poslúži, ako inak, dobrej veci.

Tí, čo sa ešte stále čudujú, ako môže hlásať nacionalizmus ten, čo zároveň podporuje inštitucionalizovaný homosexualizmus, ako na Ukrajine, nech si spomenie na veselých kamarátov Adolfa Hitlera z SA, Ernsta Rohma a jeho partiu, ktorí poňali výchovu v Hitlerjugend na skutočne starogrécky spôsob. Ako to bolo možné? Jednoducho. Nacionalizmus totiž nie je ani hlásateľom, ani garantom morálnej zachovalosti, a už vôbec nie kresťanskej viery, ako by ho radi niektorí videli v praxi.

Národné, etnické, či rodové cítenie, nech už sa nazve akokoľvek, je len súčasťou prirodzenej výbavy človeka, podobne ako pud hladu či sexuálny pud. Spriaznenosť s nejakou komunitou prichádza automaticky, pretože ako povedal už Aristoteles, človek je zoón politikón – živočích spoločenský. Je to teda danosť, ktorú si nijako špeciálne netreba osvojovať, pretože sa ozýva spontánne a nezaniká, len sa môže preorientovať v prospech dobrovoľnej alebo nanútenej identifikácie s inou komunitou, ktorá má suplovať pôvodný etnický pocit spolupatričnosti, spojený s prirodzeným narodením sa do nejakej spoločnosti. Každý sa totiž, či už chce alebo nie, (a snáď je to aj diskriminačné) musí narodiť do nejakej komunity. Inak to už na tom svete nejde. 

Pôvodné pocity spolupatričnosti sa môžu samozrejme časom otupiť, najmä pod vplyvom rôznych zistení, na základe ktorých vlastná národná komunita nemusí v očiach jej príslušníka, nakoniec vychádzať práve v najlepších farách. Ale aj pri veľmi intenzívnej snahe po potlačení pocitu spolupatričnosti, častkrát aj značné úsilie v tomto smere nakoniec neprinesie sladké ovocie novej identifikácie - imunitu, a celé telo aj duša kvičia o nepravdivosti novej identity. Stačí uvidieť po rokoch aj toho najhlúpejšieho krajana, duša sa chtiac nechtiac rozjarí, a pokiaľ sa aj tvár odvráti v hrdom odhodlaní, spomienky na susedovie chlapca, s ktorým si vzájomne kradli autíčka a na Aničku z vedľajšej ulice, ktorej copy nemali od nich ani jeden deň pokoja, vženú popieračovi národnej spolupatričnosti do kútikov očí horúcu slzičku. S pohnutím zatlačenú...

Žeby takýto neutrálny prirodzený nástroj, driemajúci v každej hrudi, ktorý na seba môže vziať pozitívnu aj negatívnu podobu, a bez regulácie rozumom často besnejúci, podobne ako pohlavný pud či konzumácia potravín, ostal bez povšimnutia revolucionárov, to si zaiste nikto rozumný nemyslí. Tak ako využívali a využívajú na podvrátenie kresťanskej spoločnosti sexuálnu zvrátenosť, maskovanú do rôznych vznešených masiek, tak ako využívajú na manipuláciu más konzumačnú obsesiu, tak ako pracujú aj s tou najvulgárnejšou ľudskou pýchou, tak rovnako dokázali liberáli použiť na dosiahnutie svojich cieľov aj narodné cítenie. No a potom ho samozrejme, na ceste ku globálnemu pokroku, ako nepotrebnú haraburdu veľkoryso odkopnúť.

Preto hľadiac na súčasnú Ukrajinu, v ktorej sa rozvíjal nacionalizmus mierne patologického strihu, bez toho aby svetový liberalizmus bil na poplach, skôr naopak, nemusíme byť prekvapení, že murín, ktorý vykonal svoju službu (a v počiatkoch sa aj v pocite vlastnej sily a dôležitosti, staval na zadné nohy voči liberálnym návrhom v oblasti sexuálnej morálky), teraz potichu odíde na dôchodok. Ale predtým za všetky pokrokové návrhy pekne zahlasuje, aby dostal zbrane. Ide predsa o Národ! Nejaká morálka v takej chvíli nepadá na váhu. Akú na seba vezme taký národ potom tvárnosť, a čo by na ňom malo kresťana priťahovať, tým sa už rodoľuby príliš netrápia. A liberáli už vôbec nie.

Tvár ukrajinskej reality, spestrená za posledné desaťročia bujnejúcou prostitúciou, obchodom s bielym mäsom či surogátnym materstvom, bude čoskoro obohatená o feminizmus západnej proveniencie a štátom podporovaný homosexualizmus. To všetko na pozadí nacionalistických výkrikov a sentimentu, ktoré mali prezieravo priviesť Ukrajincov do spoločného ideovo-liberálneho košiara s ostatnými pokrokovými Európanmi.

Ten kto neverí, že keď to bude nutné, poslúžia si nacionalizmom aj ti nejväčší liberáli zo Slovenska a okolitých krajín, tak nech sleduje najnovšie hemlesenie slovenských liberálov v médiách. Tí nielenže nikdy neprotestovali proti nacionalistickým výstrelkom na Ukrajine, ale čo je ešte lepšie: začínajú šokujúco vyťahovať maďarskú kartu (ako inak keď je u susedov pri vesle „putlerovec“ Orbán), žonglujú s náhle objavenými slovami „vlasť“ či „národ“, vyhrážajú sa dokonca „vlastizradcom“ a strašia anexiou Felvidéku!

Čujme a učme sa! Tí, pre ktorých bol slovenský národ donedávna len znôška tupých bačo-mužíkov, tí, ktorí si pri slovách vlasť a národ vždy dôkladne a opakovane odpľuli, tí, ktorí častovali každého vlastenca guľometnou paľbou liberálnych fráz, našprtaných na školeniach v západných mimovládkach a nasadzovali mu prasačiu hlavu, tí sa odrazu, keď to vyžadujú záujmy globálneho liberalizmu, stali slovenskými vlastencami a rodoľubmi.

A obávam sa, že sa nájdu aj takí národne uvedomelí Slováci konzervatívnejšieho strihu, ktorí v tom budú vidieť zázračné duchovné precitnutie liberálnych intelektuálov, a budú chcieť týchto znenazdajky sa navrátivších stratených synov vlasti, privinúť na svoju podtatranskú hruď. V nádeji, že to poslúži dobrej veci národného povedomia, či prinajmenšom to posilní strach z Maďarska.

Keď s nimi však pôjdete mávať zástavami, nezabudnite si vziať dve zdravotnícke pomôcky - plienku a rúško. Je to praktické. Pokiaľ sa chystáte s liberálmi demonštrovať v zime za „národ“ (najmä pokiaľ nebudete mať od jesene doma príliš zakúrené), nemusíte s plienkou odbiehať z námestia na záchod a rúško vás zase zahreje pri vykrikovaní. No a keď vás liberáli kopnú po splnení vašej truhlíkovskej úlohy do zadku, bude to menej bolieť, a keď pritom padnete tvárou do mláky, tak vás rúško, tak ako vždy počas predchádzajúcich rokov, ochráni.

Súvisiace články:

„Podporujem aktuálnu vec...“
„Podporujem aktuálnu vec...“ 09. 04. 2022
Klamstvo počas vojny
Klamstvo počas vojny 06. 04. 2022
Ukrajinská brána 1914-2014: Pojmy stratili svoj význam a zostala len čistá nietzscheovská vôľa k moci
Ukrajinská brána 1914-2014: Pojmy stratili svoj význam a zostala len čistá nietzscheovská vôľa k moci 18. 05. 2014
Nové hry globalistov a pozícia katolíkov v nich
Nové hry globalistov a pozícia katolíkov v nich 28. 07. 2022
Škola pokroková vychováva apačov a zločincov a bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu
Škola pokroková vychováva apačov a zločincov a bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu 03. 02. 2013
Atmosféra bratstva a slobody: Oslava homosexuality a uľahčenie prístupu k sviatostiam rozvedeným
Atmosféra bratstva a slobody: Oslava homosexuality a uľahčenie prístupu k sviatostiam rozvedeným 26. 10. 2014
Pápež František: „Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!“ Naozaj?
Pápež František: „Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!“ Naozaj? 23. 03. 2022
Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie
Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie 06. 01. 2020
Sväté HDP, oroduj za nás? Súdruh: „Nám ty církevní svátky brzdí dvouletku!“
Sväté HDP, oroduj za nás? Súdruh: „Nám ty církevní svátky brzdí dvouletku!“ 25. 06. 2012
Katolík je najlepším vlastencom a najštátotvornejším občanom, verným synom a vernou dcérou svojho národa
Katolík je najlepším vlastencom a najštátotvornejším občanom, verným synom a vernou dcérou svojho národa 28. 11. 1942

Tipy z archívu:

­