Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje náuku evanjelia o nevyhnutnosti umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9:27). Podobne hovorí Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5,24).

Svätý Pavol nielen potvrdzuje nevyhnutnosť umŕtvovania, ale uvádza aj dôvody, ktoré možno zredukovať na štyri; sú to práve tie, ktoré praktický naturalizmus ignoruje. Umŕtvovanie všetkého, čo je v nás neprimerané, je nevyhnutné:

  1. kvôli následkom dedičného hriechu;
  2. kvôli dôsledkom našich osobných hriechov;
  3. kvôli nekonečnému pozdvihnutiu nášho nadprirodzeného cieľa;
  4. pretože musíme napodobňovať nášho ukrižovaného Pána;

Keď vezmeme do úvahy tieto rôzne motívy, uvidíme, čo je pre svätého Pavla vnútorné a vonkajšie umŕtvovanie. Je spojené s mnohými cnosťami a každá cnosť vylučuje opačné neresti, najmä s cnosťou pokánia, ktorá by mala byť inšpirovaná láskou k Bohu a ktorá má za cieľ zničiť v nás následky hriechu. ako urážky Boha.[1]

Následky dedičného hriechu

Svätý Pavol v prvom rade uvádza paralelu medzi Kristom, Pôvodcom našej spásy a Adamom, pôvodcom našej skazy a poukazuje na následky dedičného hriechu. Rimanom hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5:12). A opäť: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnikmi. . . . Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť. . . skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Tamže 19-21). Pri slabostiach a chorobách je jedným z následkov dedičného hriechu smrť, ale je tu aj žiadostivosť, o ktorej hovorí svätý Pavol, keď hovorí: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo žiada proti duchu“ (Gal 5:16).

Podľa Apoštola je to stav „starého človeka“, teda človeka, aký sa narodil z Adama, s padlým a zraneným charakterom. V liste Efezanom čítame: „ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“ (Ef 4,21-24). Svätý Pavol v tom istom duchu píše Kolosanom: „Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.“ (Kol 3:9).

Opäť píše Rimanom: Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rim 7:22-24).[2]

Starý človek, tak ako sa narodil z Adama, má vo svojej zranenej prirodzenosti istý nedostatok rovnováhy. To sa ozrejmí, keď si pripomenieme povahu pôvodnej spravodlivosti. V nej bola dokonalá harmónia medzi Bohom a dušou, stvorenou aby Ho poznala, milovala a slúžila Mu; a tiež medzi dušou a telom. V skutočnosti, pokiaľ bola duša podriadená Bohu, vášne alebo zmyselné hnutia boli poslušné správnemu rozumu osvietenému vierou a vôli oživovanej láskou. Samotné telo sa naj tejto harmónií podieľalo privilégiom, teda tým že nepodliehalo chorobe ani smrti.

Prvotný hriech zničil túto harmóniu. Prvý človek svojím hriechom, ako hovorí Tridentský koncil, „stratil pre seba aj pre nás svätosť a pôvodnú spravodlivosť“ a odovzdal nám padlú prirodzenosť, zbavenú milosti a zranenú.[3] Bez toho, aby sme upadli do jansenitského preháňania, musíme so svätým Tomášom uznať, že sa rodíme so vôľou odvrátenou od Boha, naklonení k zlu, slabí v dobre,[4] s rozumom náchylným k omylu,[5] naše zmyslové žiadosti sú silno zamerané k nezriadeným rozkošiam a hnevu, zdroju každého druhu nespravodlivosti.[6] Odtiaľ pochádza pýcha, zabudnutie na Boha, egoizmus vo všetkých jeho podobách, často hrubý, takmer nevedomý egoizmus, ktorý chce za každú cenu nájsť šťastie na zemi bez toho, aby túžil po niečom vyššom. V tomto zmysle môžeme skutočne povedať: „Prirodzenosť za cieľ stavia sama seba, ale milosť robí všetko čisto iba lásky k Bohu.“[7] Svätý Tomáš hovorí rovnakým spôsobom: „Neprimeraná láska k sebe je príčinou každého hriechu.“[8]

Otcovia, najmä ctihodný Beda, vo svojom výklade podobenstva o milosrdnom Samaritánovi uvádzajú, že padlý človek je nielen zbavený milosti a výsad pôvodného stavu spravodlivosti, ale je dokonca zranený i vo svojej prirodzenosti. "Hriechom prvého rodiča bol človek zbavený milosti a zranený vo svojej prirodzenosti." Vysvetľuje sa to najmä tým, že sa rodíme s vôľou odvrátenou od Boha, teda odvrátení od nášho nadprirodzeného posledného cieľa a nepriamo od nášho prirodzeného posledného cieľa; lebo každý hriech proti nadprirodzenému zákonu je nepriamo v rozpore s prirodzeným zákonom, ktorý nás zaväzuje poslúchať všetko, čo nám Boh prikáže.[9]

Táto nezriadenosť a slabosť vôle u padlého človeka sa prejavuje tým, že bez uzdravujúcej milosti nemôže milovať Boha, Pôvodcu našej prirodzenosti, účinnejšie a viac ako seba samých.[10] Existuje aj neresť žiadostivosti, ktorá je dostatočne viditeľná na to, aby v nej svätý Tomáš videl „veľmi pravdepodobný znak dedičného hriechu“, znak, potvrdzuje to, čo zjavenie hovorí o hriechu prvého človeka.[11] Namiesto pôvodnej trojitej harmónie (medzi Bohom a dušou, medzi dušou a telom, medzi telom a vonkajšími vecami) sa objavuje trojitý neporiadok, o ktorom hovorí svätý Ján, keď píše: Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. (1 Jn. 2:16).

Krst nás nepochybne očisťuje od prvotného hriechu tým, že na nás aplikuje Kristove zásluhy, dáva nám posväcujúcu milosť a vliate cnosti. Takže mocou viery je náš rozum nadprirodzene osvietený a vďaka cnostiam nádeje a lásky je naša vôľa obrátená k Bohu. Dostávame tiež vliate cnosti, ktoré napravujú zmyslovú žiadostivosť. V pokrstených, ktorí pokračujú v stave milosti, však zostáva pôvodná slabosť, rany v procese uzdravovania, ktoré nám niekedy spôsobujú utrpenie sú nám ponechané, hovorí svätý Tomáš, ako príležitosť na boj a zásluhy.[12]

Toto hovorí svätý Pavol Rimanom: „Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. . . . Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6:6). Tento „starý človek“ musí byť nielen umiernený, regulovaný; musí byť umŕtvený alebo prinútený umrieť. Inak sa nám nikdy nepodarí ovládnuť naše vášne a zostaneme viac-menej ich otrokmi. To znamená protiklad, neustály boj medzi prirodzenosťou a milosťou. Ak neumŕtvené duše nevnímajú tento boj, je to preto, že milosť v nich sotva žije; egoistická prirodzenosť ich zavádza až do tej miery, že niektoré prirodzené cnosti ľudskej povahy, temperamentu, prirodzené dobré náklonnosti, začnú považovať za skutočné cnosti.

Umŕtvovanie je na nás teda uvalené pre následky prvotného hriechu, ktoré aj u pokrstených pretrvávajú ako príležitosť k boju a ten boj je nevyhnutný na to, aby neupadli do skutočného a osobného hriechu. Nečiníme pokánie z prvotného hriechu, ktorý je „hriechom prirodzenosti“, ktorý bol dobrovoľný iba u prvého človeka; ale musíme sa snažiť zbaviť sa ničivých účinkov dedičného hriechu, najmä žiadostivosti, ktorá nás pokúša k osobnému hriechu. Tým sa rany, o ktorých sme hovorili vyššie, hoja stále viac s pribúdajúcou milosťou, ktorá lieči a ktorá nás zároveň pozdvihuje k novému životu (gratia sanans et elevans). Milosť teda praxou umŕtvovania prirodzenosť vonkoncom neničí, ale obnovuje ju, uzdravuje a robí ju čoraz poddajnejšou a poslušnejšou v rukách Božích.


[1] Svätý Tomáš, v IlIa, q. 85, a. 2 f. hovorí, že pokánie je zvláštna čnosť, ktorá sa snaží zmazať hriech a jeho následky, keďže hriech je urážkou Boha. Preto je pokánie súčasťou spravodlivosti a, inšpirované láskou, riadi ďalšie podriadené cnosti, najmä zdržanlivosť, ktorej príkladom je pôst, abstinencia a bdenie. Možno rozlišovať medzi umŕtvovaním, správne tak nazývaným, ktoré závisí od cnosti pokánia, a umŕtvovaním v širšom zmysle, ktoré závisí od každej cnosti, keďže každá z nich odmieta neresti, ktoré sú s ňou v rozpore. Správne povedané, nemôžeme činiť pokánie z prvotného hriechu, ale mali by sme pracovať na zmiernení tých jeho následkov, ktoré nás nakláňajú k osobnému hriechu.

[2] Význam je: kto ma vyslobodí zo zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch, a následne aj z duchovnej alebo večnej smrti. Ako sa často zdôrazňovalo, myšlienka vyslobodenia fyzickou smrťou je kontextu cudzia.

[3] Tridentský koncil (Denzinger, č. 789): „Adam acceptam a Deo sanctatem et jusam non sibi soli sed eam nobis perdidit.“

[4] Svätý Tomáš, Ia IIae, q.83, a.3: „Pri nákaze dedičným hriechom treba brať do úvahy dve veci. Po prvé, jeho inherencia k predmetu; a v tomto ohľade ide v prvom rade o podstatu duše. . . . V druhom rade musíme zvážiť jeho sklon k činu; a týmto spôsobom ide o sily duše. Musí teda brať ohľad predovšetkým na tú moc, v ktorej je založený prvý sklon páchať hriech, a to je vôľa.“ Ia IIae, q.85, a.3: „Pokiaľ je vôľa zbavená svojho usporiadania k dobru, je tu rana zlovoľnosti.“ Ibid, ad 2um: „Zlovoľnosť sa tu nemá brať ako hriech, ale ako určitá náchylnosť vôle k zlu, podľa 1M 8:21: ‚ Zmysly človeka sú náchylné na zlo už od mladosti.‘“ (Vulg.: Predstavy a myšlienky ľudského srdca sú od mladosti náchylné na zlo.)

[5] Tamže: „Pokiaľ je teda rozum zbavený svojho usporiadania k pravde, je tu rana nevedomosti.“

[6] Tamže: „Pokiaľ sú vznetlivý (appetitívne zložky vôle) zbavené svojho usporiadania k námahe, je tu rana slabosti; a pokiaľ je žiadostivosť zbavená svojho usporiadania k lahodnému, a miernenia rozumom, je tu rana žiadostivosti. Teda v dôsledku hriechu nášho prarodiča.“ sú tu štyri rany, ktoré zasiahli celú ľudskú prirodzenosti.“

[7] The Imitation, Bk. III, kap. 54.

[8] Pozri Ia IIae, q.77, a.4: „Nezriadená láska k sebe je príčinou každého hriechu.“

[9] Ak by bol človek stvorený v čisto prirodzenom stave (alebo čistej prirodzenosti), narodil by sa s vôľou, ktorá by sa neodvrátila od Boha, ale bola by schopná slobodne sa k Nemu obrátiť (Autorovi našej prirodzenosti a prirodzeného mravného zákona) alebo odvrátenia sa od Neho. Medzi týmto stavom a stavom, v ktorom sa človek skutočne rodí, je teda výrazný rozdiel. V dôsledku dedičného hriechu sú naše schopnosti dodržiavať prirodzený morálny zákon menšie, ako by boli v stave čistej prirodzenosti. To je dôvod, prečo bez pomoci uzdravujúcej milosti nemôžeme úspešne milovať Boha, Pôvodcu našej prirodzenosti, viac ako seba samých.

[10] Svätý Tomáš, Ia IIae, q.109, a. 3: „V stave skazenej prirodzenosti sa toho človeku nedostáva (účinnej lásky k Bohu, Pôvodcovi prirodzenosti) v apetitívnej zložke jeho rozumnej vôle, ktorá, pokiaľ nie je vyliečená Božou milosťou, sleduje svoje súkromné ​​dobro, kvôli skazenosti vlastnej prirodzenosti“. Pozri tiež De malo, q.4, a.2; q.5, a.2; De veritate, q.24, a.I2 ad 2um.

[11] Svätý Tomáš, Contra Gentes, Bk. IV, kap. 42, č. 3: „Vzhľadom na Božiu prozreteľnosť a dôstojnosť vyššej časti ľudskej prirodzenosti možno s dostatočnou pravdepodobnosťou dokázať, že chyby tohto druhu sú tresty; a tak možno usúdiť, že ľudská rasa je nejako infikovaná dedičným hriechom.“

[12] Porov. IIIa, q.69, a.3 ad 3um: „Prvotný hriech sa šíril tak, že najprv osoba skazila prirodzenosť a potom prirodzenosť skazila osobu. Zatiaľ čo Kristus v opačnom poradí najprv opraví to, čo sa týka osoby, a potom opraví to, čo patrí k prirodzenosti vo všetkých ľuďoch. Krstom teda z človeka okamžite sníma vinu za prvotný hriech a trestu zbavenia blaženej vízie. Ale tresty súčasného života, ako je smrť, hlad, smäd a podobne, patria k prirodzenosti, z ktorej princípov vyplývajú, nakoľko je zbavená pôvodnej spravodlivosti. Preto tieto defekty nebudú odstránené, kým nebude prirodzenosť obnovená prostredníctvom slávneho vzkriesenia.

Súvisiace články:

Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13).
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13). 08. 08. 2023
Spoločenská vláda Ježiša Krista a demokracia v službe hriechu
Spoločenská vláda Ježiša Krista a demokracia v službe hriechu 30. 10. 2022
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť 13. 11. 2022
Cirkev a štát - Sv. Ján Zlatoústy a jeho boj za nezávislosť Cirkvi
Cirkev a štát - Sv. Ján Zlatoústy a jeho boj za nezávislosť Cirkvi 05. 11. 2022
Prečo „Pánovi bratia“ spomínaní vo Sv. Písme nemôžu byť deťmi Panny Márie?
Prečo „Pánovi bratia“ spomínaní vo Sv. Písme nemôžu byť deťmi Panny Márie? 14. 08. 2022
Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov?
Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov? 17. 08. 2022
Ako má Cirkev sprevádzať rozvedených – tak ako po stáročia, alebo po novom?
Ako má Cirkev sprevádzať rozvedených – tak ako po stáročia, alebo po novom? 31. 08. 2022
Debata o očkovaní proti COVID-19: tri aspekty účasti na zle, učenie Magistéria a analýza predmetného zla
Debata o očkovaní proti COVID-19: tri aspekty účasti na zle, učenie Magistéria a analýza predmetného zla 20. 04. 2021
Humanæ Vitæ: Prímerie zo 68. roku končí
Humanæ Vitæ: Prímerie zo 68. roku končí 22. 04. 2022

Z archívu:

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­