Pápež Pavol IV. zaviedol Index zakázaných kníh, aby ochránil veriacich pred zhubnými názormi, a ten zotrval ako ochrana verejných mravov od roku 1559 až po reorganizáciu Svätého ofícia, uskutočnenú Pavlom VI., v roku Pána 1966. Index dostal sa pod paľbu kritiky už v časoch sv. Alfonza, a ten preto do prvej knihy svojej Morálnej teológie vložil pojednanie na jeho obranu. Sv. Alfonz bol menovaný Učiteľom Cirkvi v roku Pána 1871 blahoslaveným Piom IX.. Alfonzova morálna príručka, ktorá je podľa Benedikta XIV. "veľmi osožná pre spásu duší", nebola doposiaľ preložená do slovenčiny. My prinášame prvú časť spomínaného pojednania o zákaze škodlivých kníh.

Dôvod tohoto pojednania

Nedávno dostali sa ku mne dva rukou písané listy, v ktorých bola užitočná a absolútne nenahraditeľná prax Cirkvi, zakazovať knihy, zločinne napádaná. Autori neuvážene tvrdili, že každý môže, bez ohľadu na cirkevný zákon, čítať čokoľvek, pokiaľ kniha zjavne neobsahuje nebezpečný, alebo podvratný materiál. Autori opierajú sa o dva falošné argumenty. Prvý je, že prax zakazovať knihy bola zavedená len nedávno a nie je založená na prastarom zvyku. Druhý znie, že pri zavedení tejto praxe Cirkev nedržala sa kanonického práva, a preto tento zákon nie je nijako záväzný. Priznávam, že ma veľmi udivilo, s akou drzosťou sú tieto novátorské názory šírené autormi týchto listov, pretože je dostatočne zdokladované, že zvyk zakazovať čítanie bludných kníh bol mocne presadzovaný v Cirkvi od prvých storočí, a bez prestávky zachovávaný až podnes. A Katolícka cirkev postupovala pri tom vždy mimoriadne opatrne a podľa zákonnej procedúry. Mám v úmysle túto otázku dôkladne preskúmať, pretože skúsenosť ukazuje, ako takéto názory podkopávajú autoritu Cirkvi a odvádzajú duše veriacich od rešpektu a úcty, ktoré náležia cirkevným rozhodnutiam. V dôsledku toho úbohí veriaci upadnú ľahko potom do iných bludov proti viere a mravom, ktoré nakoniec vedú k zatratemiu duší.

Preto považujem za vhodné zverejniť toto pojednanie, v ktorom najskôr ukážem nutnosť zakazovania všetkých kníh, ktoré môžu viesť čitateľov do bludu. Potom dokážem, že cirkevný zákon zakazujúci knihy bol zavedený už v jej počiatkoch a je potvrdený dlhým a nepretržitým užívaním. Potom ukážem, ako rozvážne a zákonne Cirkev vždy postupovala a stále postupuje pri tomto zakazovaní. A nakoniec vyvrátim frivolné námietky kacírov, ktoré katolíci neopatrne požičali si od nich a nehanebne rozširujú ich verejne, a tým pôsobia medzi veriacimi obrovské škody.

Časť I.
Užitočnosť a nutnosť zákazu škodlivých kníh je dokázaná.


Musíme sa vyhýbať spoločnosti kacírov.
1. Pán nám výslovne prikazuje usilovne a horlivo vyhýbať sa kacírom v Starom [1] aj v Novom Zákone. [2] Najmä u sv. Jána čítame (2 Jn. 10): “Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.” A sv. Pavol múdro radí (2 Tim. 2:16-17),"Svetáckym prázdnym rečiam sa vyhýbaj; lebo ešte viac budú postupovať v bezbožnosti a ich reč sa bude šíriť ako rakovina.”

Preto Ján spravil všetko preto, aby vyhol sa Ebionovi. Preto odmietol vstúpiť do kúpeľov, keď zistil, že vo vnútri je Cerinthus. [3] Polykarp zachoval sa rovnako k Marcionovi. [4] Eusébius z Vercelli dal radšej prednosť smrti hladom, ako by prijal chlieb od ariánov. [5] Sv. Cyprián, hovoril o niektorých exkomunikovaných, a varoval svojich veriacich takto: “Nepočúvajte tieto zavádzajúce reči, aby ste si nezamenili tiene za svetlo..... jed za liek a smrť za zdravie..... Držte sa ďaleko od nákazy týchto ľudí a vyhýbajte sa rozhovoru s nimi tak, ako sa vyhýbate rakovine, či moru.” [6]

Okrem toho Cirkev vždy usilovala, aby veriaci vyhýbali sa akémukoľvek stýkaniu sa s heretikmi a vyobcovanými. To dosvedčujú sv. Efrém, [7]  Alexander Alexandrinus, [8] sv. Athanasius, [9] a sv. Lev [10], spolu s  koncilmi, pápežmi a cirkevnými otcami.

Nebezpečným knihám treba sa vyhýbať.
2. Ak Cirkev tak nástojčivo prikazuje, aby veriaci vyhýbali sa spoločnosti všetkých, ktorí hovoria bludy, o čo viac musia kresťania strániť sa škodlivých kníh, ktoré kazia čitateľov oveľa viac, ako reči? Ak hovorené slovo, ktoré okamžite utícha, dokáže ako rakovina dostať sa do človeka a spôsobiť mu smrteľnú ranu, o čo horšia je nebezpečná kniha, ktorá zostáva ako trvalý zdroj rozvratu? Bezbožná kniha nájde si cestu do každého domu, aj keby samotný autor vstúpiť nesmel.

Ak je nemožné zachovať náboženstvo a verejný poriadok, pokiaľ je dovolené skazeným ľuďom šíriť bludné doktríny a rozširovať nebezpečné názory protirečiace morálke,  ako hovorí zákon kongruity [11], o koľko horšie je nebezpečenstvo, ak neužitočným lotrom je dovolené písmom rozširovať tieto isté názory v oveľa väčšom rozsahu, pomocou falošných argumentov robiť ich presvedčivejšími a nebezpečnejšími, ako keby boli len vyslovené? Čokoľvek čítame, pôsobí mocnejšie na náš rozum, a vkĺzne ľahšie do nášho srdca. Čítanie posvätných textov v nás vie vzbudiť cnosť, zvrátené knihy nás ženú k neresti, a to oveľa silnejšie, pretože ľudia prirodzene inklinujú viac k neresti ako k cnosti. Sv. Bazil mal pravdu, keď nazval knihy pokrmom duše. Jedlo je príjemné, kým ho jeme, a prechádza do ľudskej krvi, rovnako aj kniha teší, keď ju čítame, veď kto číta proti svojej vôli?  A tak je oveľa rýchlejšie strávená.

Okrem toho, čitateľ je ako žiak autora, ktorého číta, a ponúka mu poddajné a benevolentné srdce, a tak vystavuje sa nebezpečenstvu podvodu. Lebo veľmi nezvyčajné je nemať k autorovi nejakú náklonnosť, a potom ľahko sa stane, že bezbožnosť a blud skrytý v texte je absorbovaný intenzívne a potom tvrdošijne uchovávaný.

Ako bezbožní autori maskujú svoje názory.
3. Pomysli na to, s akou starostlivosťou bezbožní autori okrášľujú svoje bludy, aby zviedli prostého muža aj vzdelanca. Nikdy nehovoria otvorene, určite nie na začiatku. Namiesto toho halia svoje názory do prijateľných argumentov, pôsobivej erudície a príťažlivého štýlu, a tak poza naše stráže pašujú smrteľný jed.

Na jednej strane čestne deklarujú svoju svätosť a horlivosť, osvedčujú svoju starostlivosť o verejné dobro a ponúkajú rozumné pravidlá pre dosiahnutie dokonalosti, na druhej strane zakrádajú sa ako had v tráve. Robia nesčíselné odkazy na Písmo a Otcov, ale všetky alebo deformujú, alebo falošne vykladajú. Tak bludári naučili sa podvádzať zástupy, vediac, že ich zapáchajúce výmysly neprijali by samotné len tak ľahko. A tak s nebeskou výrečnosťou riedia ich príjemnými vôňami, takže niektorí, ktorým je inak bezbožnosť odporná, sú zvedení k tomu, aby pohŕdali Božím zjavením. O nich Spasiteľ povedal: “Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.” (Mt. 7:15). Čo značí “ovčie rúcho”, ak nie predstieranú nábožnosť, do ktorej šikovne halia sa títo podvodní autori? Čo znamenajú "draví vlci", ak nie kacírov, ktorí trhajú na kusy Kristove stádo? “Daj pozor,” hovorí Origenes, “aby ťa lesk diela nezviedol, aby ťa neoklamala nádhera štýlu.” [12] Sv. Gregor hovorí rovnako: “Heretik vo svojich slovách mieša pravdu so zvrátenosťou, aby predkladaním dobrého získal dobrú vôľu poslucháčov, a predkladaním zlého skazil ich skrytými bludmi.” [13]

4. Na tomto mieste je mimoriadne vhodné spomenúť slová učeného kacíra, Abraháma Le Moine, ktorý, keď hovoril o množstve ateizmom nakazených kníh, ktoré vychádzajú v angličtine, povedal:

Takéto knihy, keď dostanú sa do rúk ľudu, spôsobia nekonečnú škodu, a o to viac, že pôsobia na prvý pohľad ako skvele zostavené, s chvályhodným cieľom a presvedčivými argumentami. Každá víťazí nad nedôverčivosťou. Ale títo anglickí autori, pod zámienkou hlásania pravdy Evanjelia, zamieňajú jej samotné základy so ľstivými "rozlíšeniami", a podvracajú jej princípy a nevynechávajú nič, čo by ich náuku neurobilo hlboko podozrivou. Šíria chorobu, ktorá je o to smrteľnejšia, o čo je rafinovanejšia a bezstarostnejšie akceptovaná. Miešajú ironické posmešky a s erudovanými výrokmi, aby svojou špinou lepšie zatemnili pravdu. A pretože novinky spôsobujú potešenie, a pretože nábožnými radami v tejto krajine sa opovrhuje, zatiaľ čo sklon k skazenosti je obrovský, nečudo, že tieto knihy pervertujú ducha a srdce tých, čo bezstarostne ich čítajú. Úsilie agnostikov prináša rýchle výsledky. Čitatelia sú lapení do pasce, nastupujú u nich zábrany proti viere a nakoniec stávajú sa ateistami, ani o tom nevedia. Tak neobmedzená sloboda myslenia nutne a nevyhnutne stáva sa pre ľudské srdce povolením pre čokoľvek. To podporuje žiadostivosť a upevňuje vládu nerestí. Preto je naozaj pravda, ako sa hovorí, že táto slávna obec (Londýn), nebola nikdy skazenejšia, ako dnes. A takmer každá európska krajina a kráľovstvo je takto biedne zamorené. A bezpochyby boli by na tom horšie, ak by u nich bola povolená sloboda názoru, slova a kníhtlače, ktorá existuje tu.

Toľko Le Moine. Sťažnosti tohoto bludára stačia na to, aby ukázali, že pre zachovanie náboženstva a pokoj v štáte, nevyhnutné je zakázať zhubné knihy.

A čo má autor tejto knihy povedať teraz, keď pliaga ateizmu nakazila toľko katolíkov? Čomu to treba pripísať, ak nie čítaniu kníh, ktoré šíria tieto bludné názory? Aj iní Angličania pripájajú sa k tomuto bludárovi v náreku nad morom, ktorý sa šíri ich národom. Ale nerobia nič, aby potlačili rozbujnenú slobodu tlače a prístupu ku knihám. V časoch, keď Anglicko nasledovalo Katolícku cirkev, takýto nárek nad agnostikmi, ateistami, deistami a voľnomyšlienkármi nebolo počuť, pretože nebolo dovolené  ich knihy vydávať a ani čítať.

Bezbožné knihy kazia ľudí.
5. Teraz musíme dokázať to príkladmi. Blahoslavený Dionýsius Alexandrinus, v Baroniovi, [14] svedčí, že škodlivé knihy chiliastického biskupa Nepota ovládli polovicu Východu. Bardesanes Syrus v Mezopotámii obrátil sa na vieru a bol známy dlhé roky svojou zbožnosťou a usilovným bojom proti kacírom, slovom aj písmom, a všetci katolíci ho obdivovali. Ale čítal nejaké valentiniánske knihy a nie len, že prijal ich bludy, ale rozvinul ich do oveľa podivnejších a ohavnejších, a zviedol tak nesmierny počet duší. [15] Sv. Hieroným hovorí, že Španielsko ani Portugalsko neboli by nakazené, ak by tam nebolo dovolené vydávať knihy prisciliánov. [16] Sv. Turibius, v listoch Idaciovi, Ceponiovi a blahoslavenému Levovi, odsudzuje skazu Španielska a Narbonskej Galie, a ako jediný zdroj tejto katastrofy uvádza zlé knihy. [17] Eutychés, pred tým nepremožiteľný obranca viery, po prečítaní knihy istého manichejca stal sa nepopierateľným otcom nespočetných heretikov. [18] Neskôr bol zatvorený do kláštora a donútený mlčať, ale bez ohľadu na mlčanie svojho pôvodcu, jeho spisy kolovali po Východe ďalej a nivočili ho. Julián z Halikarnassu, v Kárií, tiež odvrátil sa od viery, keď čítal Valentinove knihy. [19] Avitus, španielsky kňaz, čítaním Origenových kníh, hoci čítal aj ich vyvrátenie, a bol Hieronýmom dôrazne varovaný, aby stránil sa bludu, utopil sa v tejto smrteľnej nákaze. [20]

Žalostný je prípad Heinricha Bullingera, katolíckeho učenca, kedysi nie len veľmi zbožného, ale aj horlivého za dokonalosťou. Krátko pred tým, ako mal vstúpiť do kartuziánskeho kláštora, prečítal knihu od Melanchtona, a hoci vnútorný hlas ho varoval, nejaký démon nabádal ho prečítať si to a on podľahol. A tak zo svätej služby Bohu prešiel tento biedny kňaz do služieb Satana. [21]

John Wycliffe v Anglicku nezískal si veľa prívržencov, kým len kázal, hoci z úst nevypustil prakticky nič, len falošné obvinenia. Ale keď jeho zákerné knihy dostali sa na verejnosť, spôsobili spustošenie a stratu celých Čiech, ktoré v živote nenavštívil, a  tento otrávený pohár podal ešte ďalej. Keď od študenta z Oxfordu dostali sa tieto knihy k Husovi, rozšíril ich bludné náuky všade. [22]

Kvôli stručnosti neuvádzame ďalšie podobné príbehy, hoci možno ich nájsť v dejinách úplne všade. Pre vzdelaných ľudí je dostatočne zrejmé a jasné, že prakticky každá nová heréza je len skopírovaná z  knihy nejakého staršieho kacíra.

Otcovia Cirkvi chránili veriacich pred bludnými knihami.
6. Preto koncily, pápeži, sväté kniežatá, perom aj slovom, zákazom aj trestom, usilovali vždy odstrániť knihy, ktoré nejakým spôsobom poškvrňovali vieru a mravy. Preto Otcovia vo svojich spisoch odvracali usilovne veriacich od čítania takýchto kníh. Origenes tvrdil, že tí, ktorí bez príčiny čítajú neslušné a bezbožné knihy, sú vinní tým istým hriechom, ako tí, ktorí jedia mäso obetované falošným bohom. [23] Sv. Izidor píše, že čítať bezbožné diela je to isté, ako páliť kadidlo diablovi. Dodáva, že kresťanovi nie je dovolené čítať lži básnikov, pretože môžu vydráždiť myseľ ku chlípnosti a žiadostivosti. Sv. Hieroným hovorí: “Nikto nenastúpi do deravej lode, aby naučil vyhýbať sa stroskotaniu. Vydal by si svoju nevinnú dušu knihe plnej bludov, aby si sa naučil katolícku pravdu?” Tertuliánus hovorí ešte tvrdšie: “Nič nie je vybudované tým, čo ho ničí. Nikoho nemôže osvietiť to, čo ho vrhá do tmy.” [24]

Aj heretici konajú rovnako.
Dokonca aj ten rúhač Luther napísal knihu, v ktorej žiada zničenie kníh s falošnými náukami. [25] Aj Kalvín brojil proti zlým knihám. [26] Je známe, že sám v Ženeve dal spáliť bludné knihy Michaela Serveta aj s ich bezbožným autorom.

Aj pohania.
Dokonca aj pohania, hnaní rozumom a skúsenosťou, prišli k rovnakému záveru, ohľadom ničenia zlých kníh. Platón, napríklad, myslel si, že je nutné každú knihu preskúmať múdrymi ľuďmi, a až potom nechať ju čítať ostatným. [27]

Pohania zvykli páliť zlé knihy.
7. Je fakt, že zvyk odstraňovať zlé knihy vládol v každom civilizovanom národe na svete. Medzi Židmi: Keď Joachim dostal skrze Barucha knihu, ktorú poslal Jeremiáš, vrhol ju do ohňa, lebo sa bál, že vyvolá medzi Židmi pohoršenie. [28] Kráľ Herodes chcel tiež spáliť všetky knihy hebrejského pôvodu, lebo považoval ich za nebezpečné pre mier v kráľovstve. [29] Medzi Sýrčanmi: Antiochus Epifanés verejnou vyhláškou rozkázal spáliť židovské knihy. [30] Medzi Aténčanmi: Prótagoras bol zakázaný vládnou vyhláškou a jeho knihy verejne spálené, pretože v nich spochybňoval existenciu bohov. Aj Cicero [31] a Lactantius. [32] Medzi Grékmi: Epikurove knihy boli tiež pálené. [33] Medzi Rimanmi: Istý roľník, pri orbe objavil na svojom poli starý hrob s niektorými spismi Numu Pompília, v ktorých hovorí nepekne (ale pravdivo) o rímskom náboženstve. Senát rozkázal tieto spisy spáliť. [34] Marcus Aemilius, zachytil dodávku kníh namierenú do Ríma a nariadil ich spáliť, lebo obsahovali novátorské obrady a modlitby. V Baroniovi stojí [35] Arnobiovo tvrdenie, že Rimania pokúšali sa zakázať Ciceronovu knihu De Natura Deorum, kde Cicero hovorí proti ich náboženstvu. [36] Mnohé zo zachovaných rímskych zákonov nariaďujú spáliť knihy so zlou povesťou. [37] Lívius svedčí, že jednou z povinností Pontifika Maxima bolo cenzurovať, zakazovať a páliť knihy. [38] Cisár Augustus spálil viac, ako dve tisíc kníh, ktorých autori boli alebo neznámi, alebo mali zlú povesť. [39] Augustus zabránil šíreniu Ovídiovho De Arte Amandi a autora poslal do vyhnanstva.

Treba odstrániť obscénne knihy a traktáty o láske.
8. Tu musíme nástojčivo žiadať, aby biskupi a kňazi vynaložili všetko úsilie, aby spomedzi svojich ovečiek odstránili všetky knihy, ktoré sú obscénne a pojednávajú o nezákonnej láske. Knihy ktoré Origenes nazýva múdro babylonskými čašami, plnými jedu, a sv. Augustín "žabami, ktoré vyliezajú z papúľ šeliem". Dokonca aj pohania odsudzovali tento druh nemravnej literatúry. Platón žiadal, aby nemravné knihy držali sa mimo obec. Medzi Lakedaimoncami a v celom spartskom kráľovstve bolo zakázané čítať a vlastniť Archilochove knihy, lebo považovali ich za obscénne. [40] Beyerlinck uvádza chýr, že Vergílius, pre nemorálnu milostnú aféru kráľovnej Dido, mal nariadené svoju Aneidu spáliť.

O vzniku "románovej" literatúry.
Veľa kníh druhu zvaný “romány” (Poznámka: Romanzi, v dobe sv. Alfonza nazývalo sa tak to, čo dnes voláme "romantická literatúra", teda love story a pornografia. Nejedná sa o romány v dnešnom slova zmysle.) bežne koluje dnes verejnosťou a dostávajú sa do rúk jednoduchým adolescentom. Vynálezcom tohoto "románového" žánru je podľa Nicephora Heliodorus, Phoenix, biskup z Trikaly v Thessálii. [41] Tento biskup vraj písal vo svojej mladosti knihy, ktoré ľahko viedli dospievajúcich k nemravnosti. Provinčná synoda odhalila toto nebezpečenstvo a prikázala Heliodorovi tieto knihy spáliť, alebo vzdať sa episkopátu. Dal prednosť svojim knihám a opustil úrad.

Romány sú nebezpečné a treba ich zakázať.
9. Románová literatúra nie je všeobecne zakázaná cirkevným zákonom. Index zakazuje len "knihy, ktoré pojednávajú, rozprávajú, alebo učia lascívne a obscénne veci, ako svoj hlavný predmet". [42] Ale ako učený autor, Continuator Tournely, poznamenáva, takým knihám treba vyhýbať sa per se, pretože spôsobujú čitateľom veľkú škodu a sú nebezpečnejšie, keď ich zámer je skrytý. [43] Alexander Tassoni o takejto literatúre hovorí:

Čítaním o milostných príhodách a plánoch, čítaním obscénnych kníh, najmä v samote a voľnom čase, ktorý táto literatúra žiada, vznikajú pod zámienkou potešenia a radosti obscénne fantázie, predstavy a túžby po nezákonných veciach, a opúšťa sa obozretnosť. [44]

Tieto nečistoty nevalia sa na človeka priamo a otvorene, ale zatienia tajomne jeho srdce rozpálením profánnych žiadostí, odcudzia ho od Boha a ženú ho naliehavo smerom k zlému. Tak ako príležitosť ľahko naženie muža do hriešnej žiadostivosti a nástojčivo ho v nej udržiava.

Tiež treba poznamenať, že niekedy sú vinní otcovia rodín, ktorých povinnosťou je tieto neslušné knihy udržať mimo dosah ich detí. Ak tak nerobia, musia si uvedomiť, že hrešia. A nech potom sa nesťažujú, že ich deti zanedbávajú štúdium, pretože sú posadnuté čítaním románov a odmietajú čítať knihy, ktoré by ich vzdelávali. Tak zostanú nevzdelaní a prepadnú nerestiam. Ján Gerson, písal proti istému románu zvanému Na ružu, a spomínal na Augustov zákaz Ovídiovej knihy s výkrikom: “Ó Bože!…Ó mravy našich čias! Pohanský sudca odsúdil iného pohana, ktorého náuka zvádzala ľudí k nemravnosti. A medzi kresťanmi a ich pričinením, takáto kniha, a iné oveľa horšie, nie len že sa predávajú, ale aj chvália a obhajujú!”

10. Rovnakého druhu je kniha zvaná Verný pastier (dnes, z dobrého dôvodu explicitne zakázaná); Peter Bayle hovorí, že našiel sa jeden hlupák, ktorý podujal sa brániť túto malú, ale škodlivú knihu pomäteným argumentom, že nespôsobí škodu, pokiaľ dievčatá budú odmietať milencov, ktorí za nimi prídu. Bayle, hoci inak bezbožný a bez náboženstva, oprávnene karhá tohoto idiotského apologéta:

"Táto odpoveď je úskočná, pretože žiada si splniť podmienku, ktorú kniha sama robí veľmi ťažkou. Žiadaš dve veci: čítať knihu a odmietať milencov. Ak žiadaš oboje, si nespravodlivý, pretože samotný príbeh oslabuje našu silu odolať. Napĺňa nás sexuálnou vášňou, roznecuje žiadostivosť, zatemňuje rozum a násilne nás ženie vyhľadávať prítomnosť milencov.... Ale ak aj pripustím, že dokážeme im odolať: nebudeme kvôli týmto príbehom, my nešťastníci, predhodení napospas nečistým vášňam?"

Bayle ďalej trvá na kompletnom zákaze takýchto kníh.

Treba vyhýbať sa pohanským básnikom.
11. Cicero napísal: “Vidíš, koľko zla spôsobili básnici? …zmäkčili naše srdcia…, zničili každé vlákienko cnosti.” [45] Preto Quintilianus zakázal, aby jeho chlapcom čítali Horácia a básnikov podobného razenia. [46] Sv. Hieroným povedal: “Piesne básnikov sú pokrmom démonov.” [47] Aj Luther, sám človek najbiednejších mravov, napísal: “Knihy Juvenala, Martiala, Catulla, a Vergíliovu Priapeiu, treba odstrániť z každého mesta a školy, pretože v nich stoja tak chlípne a obscénne veci, že je nemožné, aby bez veľkej škody čítali ich mladí ľudia. [48] Ešte nebezpečnejšia je hriešna Boccacciova kniha (ktorá je napriek zákazu stále v obehu). Podľa mňa uškodí mladým viac, než Luther a Kalvín.

Ospravedlňovať to výukou jazyka je len výhovorka.
Niektorí namietajú, že z týchto kníh študenti môžu naučiť sa nie len literárny štýl, ale veľa vecí, ktoré prospievajú mravnosti. Gerson na to dobre odpovedá: "Pýtam sa teda, sú tie pasáže, proti ktorým možno namietať, odstránené? Oheň je nebezpečnejší. Prehltnutý háčik rybu stále zraňuje a nôž potretý medom nereže horšie." Gretserus rozvážne dodáva: "Pre tento účel (štúdium) nájdeš všetko, čo treba, ale čistejšie a lepšie a úprimnejšie v dielach katolíckych spisovateľov. Načo je teda potrebné obracať sa k týmto špinavým stokám? Kto by sa radšej nenapil priezračnej vody namiesto vody znečistenej jedom, aj keby vedel ako ten jed odfiltrovať? Veď ten, čo pije čistú vodu, nie je vystavený ani riziku smrti, ani sa nemusí namáhať s jej čistením" [49] Augustin písal proti tým, ktorí chceli čítať Terentia, aby naučili sa slovník: “Nenaučíte sa tieto slová ľahšie skrze ich nečistotu. Naopak, nečistotu, ktorú sa skrze ne naučíte, ľahšie spáchate. Nehaním tie slová ......, ale blud, ktorý skrýva sa v nich.” [50]

Hriešne knihy treba odstrániť a úplne zničiť.
12. Vráťme sa k téme a urobme z uvedených argumentov záver: Prirodzenosť sama žiada, aby knihy urážajúce náboženstvo, alebo dobré mravy, boli všetkými možnými spôsobmi zničené. To učia všetci teológovia a dodávajú, že ani pápež sám nemôže povoliť niekomu čítať knihu, ktorá škodí jeho viere. Juenin, [51] Continuator Tournely, [52] Graveson, [53] Busenbaum (see Lib. II, n. 19, ad 6), Habert. [54] Najučenejší Silvius podľa Continuator Tournely dodáva, že nikto nemôže čítať knihy bludárov, aby nevystavil sa nebezpečenstvu smrteľného hriechu, ak neštudoval minimálne tri, alebo štyri roky teológiu.

Ak teda aj pohania, ako sme videli vyššie, považovali za nutné pre ochranu ich falošného náboženstva zničiť podvratné knihy, o čo viac musí Cirkev usilovať uchrániť pravé náboženstvo pred poškodením? "Je životne dôležité", hovorí Theodosius, "aby o knihách, ktoré privolávajú Boží hnev, alebo zvádzajú duše ľudí k neresti a klamu, nikto ani nepočul." Marcianus povedal: "Príležitosť k bludu sa odstráni, keď niet ani učiteľa, ani poslucháča." A "kiež každá stopa bezbožnosti skončí v plameňoch." [55] Karol V. múdro povedal: “Keď dokážeme vyhodiť aj ten najdrahší pokrm, ak máme podozrenie, že je v ňom primiešaný jed, ktorý škodí ľudskému telu, o čo viac mali by sme vyhýbať sa takým spisovateľom, ktorí sú nakazení odporným jedom pre duše, a aby sa skrze nich nestala nikomu inému škoda, nemali by sme ich spomienku vyhladiť z pamäte ľudstva?” [56]

 

[1] Deuter. XIII, 6 et seqq.
[2] Rom. XVI, 17; Tit. III, 10.
[3] Baronius, Annal., ad ann. 74, n. 8 et 9.
[4] Euseb., Histor. Eccles., lib. 4, cap. 14.
[5] Baronius, Annal., ad ann. 365, n. 96.
[6] Epist. 40, ad plebem, etc., n. 4 et 5.
[7] De Virtute, cap. 8.
[8] Epist. Ad Alexand. Constantinop., 13.
[9] Vita S. Anton., n. 68.
[10] Serm. 16, de Ieiun., cap. 5.
[11] Edit. zákon kongruity: “Dobrý a zodpovedný vladár musí zaistiť, aby kraj v ktorom vládne zostal v pokoji a mieri. To nie je ťažké, ak dokáže nájsť a odstrániť z krajiny zločincov, konkrétne svätokrádežníkov, lupičov, únoscov a zlodejov.”
[12] Origen., in libr. Iesu Nave, homil. 7, n. 7.
[13] Moral., lib. 5, cap. 11, n. 28.
[14] Sv. Dionysius Alexandrinus, v Baroniovývh Annales Ecclesiastici, 264 A.D., n. 5, hovorí, že falošná náuka (Nepotova kniha) bola zverejnená: “nie len aby vznika schizma, ale aby celé cirkvi odpadali od viery.”
[15] Ephraim Chambers, Dizionar. Univers., v. Bardesanisti.
[16] Sv. Jerome, in Isaiam, lib. 17, cap. 64, v. 4 et 5, hovorí, že veľa mladých dievčat v Španielsku a Portugalsku bolo podvedených čítaním apokryfov.
[17] Zaccaria to spomína v Storia polemica delle proibizioni de’ libri, lib. 2, diss. 1, cap. 4, n. 5; ale list Sv. Turibia z Asturie je určený len Idaciovi a Ceponiovi, a nachádza sa medzi listami sv. Leva. A nespomína Narbonskú Galiu ale Galíciu, ako sa zdá podľa 14. Levovho listu.
[18] Pozri Anastasius Sinaita.
[19] Viae dux advers. Acephalos, cap. 14.
[20] Baronius, ad ann. 414, n. 10 et 11.
[21] Ladvocat, Dizionar. Portat, v. Bullinger.
[22] Cochleus, Historia Hussitarum, lib. 1, pag. 7 et seqq.; tiež Bon. Blanciotti, Nota c ad doctrinam 6 Wicleffitarum, apud Thomam Waldensem, tom. 1, fol. 19.
[23] In Numer., homil. 20, num. 3.
[24] De Praescript., capit. 12.
[25] See Sleidanus.
[26] Braschius, De Libert. Eccl., tom. 3, capit. 26, num. 5.
[27] Plato, de Republ., dialog. 2, v. f.
[28] See Bodinus.
[29] Eusebius.
[30] Joseph Hebraeus.
[31] De Natur. Deor., lib. 1, cap. 23.
[32] Lib. De Ira Dei, cap. 9.
[33] Erasmus.
[34] Valerius Maximus and Pliny.
[35] Annal, ad ann. 302, n. 19.
[36] Advers. Gent., lib. 3, cap. 7; cfr. Migne, Patrol. Lat., tom. 5.
[37] L. Caeterae 4, ff. Familiae erciscundae, § Tantumdem; Paul. Jul. Sententiar. Receptar., lib. 5, tit. 23, § 12; L. Damnato 6 et 1. Quicumque 8, § ult., C. De haeret. et Manich.
[38] Lib. 6, cap. 1; cfr. IX, 46, et lib. 39, 16 (edit. Taurin.).
[39] Suetonius, In Octav. August., cap. 31. Origen, in Jerem., homil. 21, n. 7 et seq. Plato, de Repub., dialog. 2 et 10.; a Nicephorus.
[40] Valerius Maximus.
[41] Eccles. Hist., lib. 12, cap. 34.
[42] Reg. VII; cfr. et Constit. Officiorum, cap. 14, n. 9.
[43] De Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[44] Pensieri diversi, lib. 7, cap. 11, v. Che similmente.
[45] Tuscul. Disputat., lib. 2, cap. 11.
[46] De Institut. Orator., lib. 1, cap. 8, n. 6.
[47] Epist. 21, ad Damas., n. 13.
[48] Serm. Convivial., tit. de Authoribus; Gersonius, tract. Contra Romanti. De Rosa, v. Si dicatis.
[49] De Iure et more prohib. etc. libros haeret. etc., lib. 1, cap. 29.
[50] Confess., lib. 1, cap. 16, n. 26.
[51] Instit. Theol., part. 7, diss. 4, qu. 1, cap. 6, art. 3, § 2, qu. 2.
[52] Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[53] Histor. eccl., saec. XVI, colloq. 6, i. f.
[54] Tr. De Fide, etc., cap. 4, qu. 9.
[55] Act. Concil. Halcedon., part. 3, cap. 12 et cap. 19. Cfr. 1. Quicumque 8, C. de Haeret. et Manich.
[56] Edict. Wormat. 1521, apud Petram, inconstit. Gelasii Valde, sect. un., n.

 

Z archívu:

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Aký je osud potratených detí

z dňa 24. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­