Rozhodujúcim princípom katolíckej teológie po II. vatikánskom koncile nie je, modernizmus, ale neomodernizmus. A hoci sa pri kritike teologických výkonov dnešných majstrov bohoslovia často uchyľujeme k nálepke modernista/modernizmus, v záujme objektivity je treba mať na pamäti, že taký Kasper nie je Loisy  ani Tyrell.  Aké sú teda rozdiely?

Modernizmus, tak ako ho popísal Pius X., je téza, že nejestvujú nijaké večné a nemenné pravdy, že pravda je zhoda intelektu a života (adaequatio intellectus et vitae). Staré dogmy preto pod tlakom času a modernosti musia ustúpiť a zaniknúť a treba vytvoriť nové dogmy a nové vyznania viery, ktoré budú vyhovovať požiadavkám „moderného človeka“. Človek tu nie je preto, aby nejaké objektívne a nemenné pravdy-dogmy prijal a riadil nimi svoj život, ale je tu na to, aby zo svojho života dogmy odvodil a deklaroval. Platné do doby, kým sa jeho život nezmení natoľko, že vyprodukuje nové pravdy - dogmy.  Je to radikálne popretie tradičného chápania pravdy ako zhody obrazu, ktorý si o veci intelekt utvoril a skutočnosti (adaequatio intellectus et rei), ktoré je základom nemennosti katolíckej dogmy.  Modernizmus čerpal veľa z modernej filozofie, ktorá s Descartesom oddelila svet (res extensa) a človeka (res cogitans), s Humeom poprela kauzalitu a metafyziku a s Kantom splodila presvedčenie, že realita je len jeden obrovský chaos a ľudský rozum sa skutočnosti vlastne ani nedotýka. Rozum skúma len obraz, ktorý si o nej vytvoril, obraz ktorý s realitou nemusí mať vôbec nič spoločné. Preto neexistuje žiadna nemenná a času nepodliehajúca pravda o svete, Bohu či človeku, ktorá by stála mimo čas a priestor a nepodliehala zmenám. Každá pravda sa raz môže zmeniť v nepravdu a každá lož sa môže stať pravdou viery.

Hlavným pokoncilným teologickým princípom je ale neomodernizmus. Teológia vybudovaná na tomto princípe je známa ako nouvelle theologie. Neomodernizmus neodmieta staré dogmy en bloc, naopak, hovorí že staré dogmy a vyznania je treba zachovať. Je však treba zmeniť ich tradičné formulácie. Dogmy musia byť vyjadrené a interpretované novým spôsobom, aby v každom čase plnili „požiadavky moderného človeka“. Je to stále popretie tradičného chápania pravdy ako „adaequatio intellectus et rei"  a je to pokus vytvoriť terminológiu pre vyjadrenie viery ktorá by korešpondovala s našim moderným životným štýlom a v dôsledku toho popretie nemennosti katolíckych dogiem, hoci nie tak radikálne ako modernizmus. Úskočnosť spočíva v tom, že sa to podsúva predstava, že vieru je treba zachovať, iba jej formulácie treba opustiť. Vytvára sa dichotómia medzi zmyslom nejakej pravdy, dogmy, kréda a ich slovným vyjadrením. Existuje teda nejaký zmysel, ktorý stále platí, stále je rovnaký, ale slová a formulácie je treba upraviť a aktualizovať. Takto sa podarilo neomodernizmu  vybabrať s mnohými predkoncilnými odsúdeniami (iba Humani generis, ho zavrhuje explicitne), pretože jeho predstavitelia hovoria a možno aj sami veria,  že ich nová, hmlistá a zmätená terminológia vyjadruje vieru všetkých čias.  Je to akoby "dynamická ortodoxia", stále sa meniaca a prispôsobujúca dobe a svetu ale zároveň je stále pravoverná a rovnaká. To by však platilo iba ak by platil nominalistický predpoklad, že univerzálne pojmy nemajú žiaden význam, že sú to len prázdne zvuky.

Krásny príklad vulgárnej neomodernistickej interpretácie je dogma, že mimo Cirkvi niet spásy (extra ecclesiam nulla salus). Neomodernisti hovoria, že formuláciu „niet spásy mimo Cirkev“ treba opustiť, pretože moderný človek lepšie pochopí, keď sa mu povie, že spása nie je v Cirkvi, ale je skrze Cirkev. Ľudia, ktorí nie sú v Cirkvi, si stále budú môcť nahovárať, že budú nejako spasení, kým v prípade formulácie „niet spásy mimo Cirkev“ je jasné, že spása je len pre tých v Cirkvi. Preto Pius XII. slávnostne odsúdil tých, „čo povinnosť náležať do Cirkvi aby mohol človek dosiahnuť spásu redukujú na nezmyselnú formuláciu.“(Humani generis 27).

Snaha reinterpretovať všetko tak, aby to vyhovovalo „požiadavkám moderného človeka“ je prítomná takmer všade.

Niekedy býva násilná, ako u de Lubaca, Congara, von Balthasara, Kaspera, Schonboerna, Maritaina a iných. Je prvým a hlavným cieľom ich kníh, prednášok a všetkého úsilia. Vynikajúcim nástrojom je technika vyhľadávania niektorých nejasných, pochybných či rôzne interpretovateľných miest z Cirkevných Otcov a iných autoritatívnych zdrojov. Z nich sa poskladá jeden obrovský heterodoxný teologický argument proti tradičnému chápaniu viery (ktoré zámerne očiernia nálepkami ako „protireformačná teológia“, „tridentská teológia“ či „scholastická teológia“). Táto metóda zabezpečuje tri veci súčasne:

- ponúka odmietnutie tradičného katolicizmu (tu pramení presvedčenie, že tridentský katechizmus je nejakým špeciálnym protireformačným traktátom a nie jednoducho katolíckym katechizmom )

- bráni interpretáciu s ohľadom na potreby modernej doby

- dáva zdanie tradičnosti, pretože sa prezentuje ako postavená na Otcoch a veľkých teológoch.

To vidíme napríklad vo von Balthasarovej knihe Môžeme dúfať že všetci budú spasení? (Dare We Hope That All Men Be Saved?). Tu Balthasar balansuje na hrane otvorenej herézy. Aby na svoju múdru hlavu nezvolal svojim popieraním existencie Pekla (ktorá je dogmou) nejakú tú predkoncilnú anathemu, tak rafinovane tvrdí, že Peklo samozrejme existuje, ale bolo by v rozpore s Božím milosrdenstvom, keby v ňom niekoho držal naveky. Takže Peklo bude nakoniec prázdne. Túto metódu moderní teológovia nie len aktívne aplikujú, ale ju aj teoreticky obhajujú, ako už spomínaný von Balthasar v jeho opovážlivej knižke Rúcanie bášt (Razing the Bastions), kde dokazuje, že „tridentská teológia“ už dnes nie je zaujímavá ani inšpirujúca a preto ju treba opustiť.

Niekedy pozorujeme snahu o prispôsobenie sa  požiadavkám moderného človeka v umiernenejšej podobe, najmä v spisoch moderných pápežov, ktoré nemajú záväznú povahu, pretože oni sami boli tiež silno zainteresovaní vo vývoji nouvelle theologie. Napríklad Benedikt XVI. na viacerých miestach reinterpretuje Pánovo zmŕtvychvstanie evolucionisticky. Hoci ničím otvorene neprotirečí dogme a jeho interpretácia môže byť chápaná aj ako nepodarená analógia, predsa je to novota, ktorá sa dá ľahko pochopiť tak, že zmŕtvychvstanie je súčasťou prirodzenej evolúcie prírody (a tak sa postaviť na stranu najhýčkanejších doktrín novej teológie, ako de Lubacove heterodoxné chápanie ortodoxna a de Chardinov panteistický evolucionizmus). Tiež sme videli na viacerých miestach (príhovor Jána Pavla II. v Kolíne, roku 1980, nedávna reakcia Benedikta XVI. na obvinenie z antisemitizmu), že pre dosiahnutie večnej spásy židov neplatí tak úplne povinnosť krstu a viery v Ježiša. Z nejakého dôvodu sa Kristov výrok o tom, že zákon neprišiel zrušiť, interpretuje ako potvrdenie, že mojžišovský zákon stále platí a je paralelnou cestou ku kresťanstvu, a to je podporené interpretáciou sv. Pavla, že židov možno konvertovať vtedy, až do Cirkvi vstúpi plný počet pohanov. Takže dogma, „extra ecclesiam nula salus“ nie je popretá, ale je pre židov nejakým spôsobom suspendovaná, kým nekonvertuje potrebný počet pohanov. Tento umiernený neomodernizmus nám na dennej báze servíruje Vatikán i diecézni biskupi.

3. Nakoniec neomodernizmus je implicitne prítomný v  pozadí samotného koncilu, nového  katechizmu a novej, pokoncilnej katechézy, hoci len zriedka si odkryje a ukáže svoju škaredú tvár. Spomeňte na koncilný leitmotív : aggiornamento – zdnešnenie. Vari to je niečo iné ako eufemizmus pre neomodernizmus?

Na tejto úrovni sa ale málokto unúva s teologickými zdôvodneniami. Preto koncil ani posledný katechizmus nemusia byť vyložene neomodernistické. Skôr, ako väčšina pokoncilnej náuky, sa týmto smerom len klonia, sú pod vplyvom neomodernistickej mentality. Väčšina z koncilných i pokoncilných dokumentov explicitne neučí neomodernistické bludy, aké sa dajú počuť od kňazov a biskupov. Tu sa ale žongluje s množstvom nebezpečných dvojzmyslov, výrokov, ktoré sú síce v technickom zmysle interpretovateľné v súlade s tradičnou vierou, ale ktoré sú vo svojej prirodzenosti ľahko interpretovateľné heterodoxne. Nominalizmus neomodernistov tu platí tak nejako polovičato. Na jednej strane, keďže pojmy sú len prázdne zvuky, umožňuje na teoretickej úrovni výklad tradičný i neomodernistický, v praktickej rovine sa však z nominalizmu stáva realizmus a pripúšťa sa len výklad neomodernistický. Pointa je, že celý dôkazný aparát sa realizuje nie v hlavnom dokumente, ale množstve podružných textov, ktoré majú svojou kvantitou vybudovať presvedčenie, že nové znenie textu je len formálna zmena, obsahovo sa však stále drží tradície.

Krásny príklad je druhý paragraf  Dignitatis humanae o práve na náboženskú slobodu. Už sú napísané celé knihy, ktoré na teoretickej úrovni dokazujú, že hoci to vyzerá byť v príkrom v rozpore s predchádzajúcou náukou Cirkvi, dá sa to bez ťažkostí interpretovať aj úplne tradične.  Možno, že sa po podrobnej analýze ukáže, že naozaj dá, že tradičný výklad je naozaj možný, ale prvoplánový význam textu tradícii príkro protirečí. Keby to tak nebolo, aký by bol dôvod existencie toľkých kníh, ktoré majú dokázať opak?

Pre detailnejšiu filozofickú a teologickú kritiku neomodernizmu je dobré si prečítať Kam nás vedie nová teológia od Garrigou-Lagrangea a tiež jeho rozbor Humani generis.

Zdroje:

https://iteadthomam.blogspot.com

https://rorate-caeli.blogstpot.com

https://www.vatican.va/content/pius-xii/en/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_12081950_humani-generis.html

Lagrange - Nova teologie

Súvisiace články:

Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť)
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (2. časť) 27. 09. 2022
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť]
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť] 03. 09. 2022
Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch
Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch 05. 10. 2022
Synodálne načúvanie
Synodálne načúvanie 20. 08. 2022
Tradícia a živé Magistérium [na pokračovanie: III. časť] - Organizácia a výkon živého magistéria
Tradícia a živé Magistérium [na pokračovanie: III. časť] - Organizácia a výkon živého magistéria 24. 09. 2022
Druhý vatikánsky koncil a zatmenie Boha
Druhý vatikánsky koncil a zatmenie Boha 23. 03. 2021
Tradičná Cirkev bojujúca a moderná Cirkev putujúca
Tradičná Cirkev bojujúca a moderná Cirkev putujúca 11. 09. 2022
Impresionistické ilustrácie Imricha Bartu v misáli z roku 1952: Liturgický život v podobe, v akej sa javil už 20 rokov pred koncilom
Impresionistické ilustrácie Imricha Bartu v misáli z roku 1952: Liturgický život v podobe, v akej sa javil už 20 rokov pred koncilom 16. 08. 2022
„V žilách tridentskej omše koluje krv Evanjelia.“ Rozhovor s Mons. Carlom Maria Viganòm
„V žilách tridentskej omše koluje krv Evanjelia.“ Rozhovor s Mons. Carlom Maria Viganòm 21. 09. 2022
Rozchod Druhého vatikánskeho koncilu s Tradíciou Cirkvi v dvadsiatichpiatich bodoch
Rozchod Druhého vatikánskeho koncilu s Tradíciou Cirkvi v dvadsiatichpiatich bodoch 04. 10. 2021

Z archívu:

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­