Po úmrtí anglickej kráľovnej Alžbety II., sa otvorili dokorán stavidlá aj na slovenských potokoch, riekach a rezervoároch gýčovitej sentimentality, ktorá následne zaplavila média a im pridružený zábavný priemysel, vrátane toho parlamentného. Podobne ako pri úmrtí Alžbetinej nevesty Diany, sa celebrity, politickí nádenníci a hlodavce zo žurnalistických odtokových rúr, blažene kúpali v pozlátku falošnej a umelo udržiavanej tradície, nesúcej všetky znaky účelového mámenia zmodernizovaných más lacnou zábavou v operetnom štýle, ktorá má dodať davom pocit kontinuity s minulosťou, zbohatlíkom pocit aristokratickej výnimočnosti a veriacim zdanie náboženskej kontinuity.

Na výlet po tejto hollywoodskej Temži „starých dobrých čias“, sa bohužiaľ na Slovensku nevydali len rôzni abonenti podobne orientovaných plesov vo Viedenskej opere, ale aj niektorí katolíci a dokonca aj katolícki kňazi. Tí reálne vidia v zosnulej kráľovnej, zrejme cez okuliare, pre ktoré musel byť vyvinutý špeciálny a ešte intenzívnejší odtieň ružovej, než aký sme doteraz poznali, odchádzajúci symbol starého sveta. Nič však nemôže byť vzdialenejšie od pravdy, ako táto predstava.

V prvom rade je treba upozorniť, že anglická monarchia ako taká, bola už od svojho obratu k protestantizmu v 16. storočí, popredným ničiteľom práve oných „starých dobrých čias“ katolíckej podoby európskej Christianitas a bola neustálym účelovým rozoštvávačom katolíckych štátov na kontinente, financovateľom všetkých protestantských revolúcií a iniciátorom procesov, ktoré nakoniec viedli k zániku starých katolíckych monarchií. Anglickí monarchovia, ako najvyššie hlavy jednej z protestantských cirkví, systematicky a trvalo podporovali deštrukciu pôvodného katolíckeho rázu európskych národov. Uvažovať v tomto kontexte o Alžbete II., ktorá predstavovala v podstate sekularizovaného pápeža heretickej sekty, v duchu tých najlepších tradícií cézaropapizmu, ako o poslednom predstaviteľovi starých dobrých čias, je u katolíka nanajvýš pozoruhodné.

Pozrime sa konkrétne, z akého to ušľachtilého kmeňa „starých dobrých čias“, vypučala samotná zosnulá kráľovná. Ak by sme aj opomenuli vyhnanie legitímnej dynastie Stuartovcov, koncom 17. storočia, z dôvodu ich konverzie na pravú katolícku vieru, čiže fakt nelegitímnosti súčasnej dynastie, či pokrytecky oplakali dobu kráľovnej Viktórie v 19. storočí, ktorá býva maľovaná výrobcami historických pohľadníc v podobne nepravdivých farbách sentimentálneho folklóru televíznych seriálov, tak sa nám vynorí na začiatku 20. storočia z hmly nad Doverskými útesmi postava Alžbetinho pradeduška Eduarda VII., syna už zmienenej kráľovnej Viktórie, ktorý doslova utrápil svojich rodičov škandálmi a nehoráznymi „prasačinami“, medzi ktorými pravidelné návštevy verejných domov predstavovali len zlomok jeho aktivít, a to aj po korunovácii. Napriek tejto verejne ťažko utajiteľnej bujnosti, bol mierne obézny Eduard VII. zaslúžilým členom slobodomurárskej lóže, takže svoju úlohu britského „zachovávateľa“ údajných „starých dobrých čias“, plnil aj on v duchu tých najlepších ostrovných tradícií. Podobne aktívnym členom lóže bol aj jeho syn Juraj V., starý otec zosnulej kráľovnej, item Juraj VI. otec designovanej panovníčky, ako aj jej manžel Filip a jej syn, najnovší kráľ Karol III. Ich slávnostné portréty a fotografie, na ktorých sú všetci malebne opásaní slobodomurárskymi zásterami, sa dajú bez námahy vyhľadať na internetovom smetisku. Nuž a zaiste nikto nebude podozrievať práve členov tejto filantropickej ustanovizne, že by im na srdci ležalo blaho katolíckej Cirkvi a teda tých skutočných „starých dobrých čias“, ktoré môžu pre katolíka oboznámeného s dejinami, predstavovať len časy pred výbuchom protestantskej bomby.

Pokiaľ by sa totiž katolík pokúsil definovať „staré dobré časy“ iným kritériom, rozpadne sa mu tento pojem na evolučno-konzervatívny guláš, do ktorého sa presne v duchu súčasného sentimentalizmu zmestí všetko, na čom uľpel aspoň zvyškový prach starých livrejí, rozheganých kočiarov s erbami a nablýskaných rolls-royceov, nevynímajúc „aristokratov“ typu Clarka Gablea, Marilyn Monroeovej, Elvisa a Beatles. Skrátka kohokoľvek a čohokoľvek, čo sa odohralo pred viac ako 50 rokmi. Veď predsa každý má svoje osobné „staré dobré časy“, keď bol mladý, chodil s manželkou na tancovačky, inak a po starom  sa obliekal a jazdil v starom aute. Môže byť však tento časovo neohraničitelný pocit a sentimentálny prístup, kritériom „starých dobrých čias“?

Tomuto pohľadu na „staré dobré časy“, ktorý považuje všetko čo sa odohralo pred viac ako 50 rokmi za predmet oprávnenej nostalgie, nakoniec zodpovedá aj výklad doby „vládnutia“ Alžbety II. Pritom účinnosť tejto interpretácie je možná a daná, len kolosálnym úpadkom posledných desaťročí. V skutočnosti jej éra, už začiatkov 50. rokov 20. storočia, môže vzbudzovať dojem „starých dobrých čias“ len z pohľadu súčasnej, všetko zaplavujúcej žumpy. Aj z čisto sekulárneho a mocenského pohľadu, to boli roky pádu Britského impéria, na ktorom Alžbeta II. poslušne a bez námietok participovala, roky nástupu masovej vulgárnej zábavy, morálneho rozkladu a chaosu, ktorý sa ešte viac rozvinul počas 60. rokov.

Čo je ešte tristnejšie, kráľovná si neplnila svoje povinnosti údajnej predstaviteľky „starých dobrých čias“, ani z pohľadu vlastnej protestantskej heretickej teológie. Ako „pápežka“ Anglikánskej cirkvi nemo odkývala počas 70 rokov svojho panovania všetky zvrátenosti a inovácie, ktoré zaplavili Britské ostrovy a sektu, ktorej bola hlavou, vrátane tzv. sobášov homosexuálov a ďalších teologických pochúťok. Zvrátenosti, za ktoré by ešte jej predchodkyňa Viktória poslala okamžite páchateľov do žalára (v Readingu, napríklad).

Je samozrejme pochybné, aká bola v skutočnosti viera zosnulej kráľovnej a jej rodiny. Že je Anglikánska cirkev len akýmsi klubom všetkých patrioticky orientovaných Britov, v ktorom reálna viera v kresťanské dogmy nehrá takmer žiadnu úlohu, to sa vedelo už v 18. storočí. Na začiatku storočia 21. to však je už len spôsob, ako demonštrovať pred masami nejakú tradíciu, v štýle nutného účelového lepidla, ktoré má držať pokope pozliepanú monarchiu a zvyšky Commonwelthu. Dodajme, že lepidla dnes už krajne nefunkčného a vyprchaného, práve počas doby panovania Alžbety II.

Čo teda predstavovala v skutočnosti Alžbeta II.? Pravý opak toho, čo sa jej v rozcitlivených médiách prisudzuje. Bola symbolom dokonalej deštrukcie starých čias, akceptovania tejto skazy, ochotnej kolaborácie na ceste do priepasti, oportunizmu, pokrytectva, morálnej korupcie vládnucich vrstiev, zrady dokonca aj voči protestantským tradíciám, bola symbolom zrady, ktorá sa ochotne prepožičiava na nedôstojné divadlo zavádzajúce davy simulovaním monarchizmu, v podobe jeho lacnej zamerikanizovanej imitácie.

Ktorý monarcha, vedomý si dôstojnosti svojho úradu, by sa nechal prepožičať, ako Alžbeta II. počas olympijských hier v Londýne, navyše v jej veku, na lacnú šou s Jamesom Bondom na štadióne? Ktorý monarcha hodný úcty, by na rozkaz rôznych mediálnych a politických manipulátorov cenil zuby do kamery pri každej príležitosti, bez schopnosti ohradiť sa voči celebritám s pochybnou morálkou a ešte pochybnejšími názormi, ktorým ochotne sekundovala? Či to všetko nie je skôr svedectvom toho, že bola predstaviteľkou „nových čias“? Čias, v ktorých sú dôstojnosť a osobná integrita kladené ochotne a pragmaticky na oltár davu, čias v ktorých neplatia žiadne morálne pravidlá toho náboženstva, ktorého mala byť v Británii hlavnou strážkyňou, ako sľubovala pri korunovácii? Čias, ktoré v podstate zničili po etnickej stránke tie národy na Britských ostrovoch, ktorých bola „vládkyňou“, zahádžuc ich haldami migrantov, nepriateľských voči viere, ktorej mala byť ochrankyňou?

Môžu nám dejiny ponúknuť deprimujúcejší pohľad tak fatálneho zlyhania a neschopnosti postaviť sa na odpor práve ničiteľom „starých čias“? Pokiaľ by reprezentovala kráľovná tie princípy, ktoré mala podľa litery reprezentovať, čo by jej bránilo vystúpiť na verejnosti a odsúdiť všetky rozkladné a revolučné trendy, a to aj za cenu vynútenej rezignácie, ako sa to stalo napríklad belgickému kráľovi, ktorý odmietol podpísať potratový zákon? Aká je to viera, ktorá s lokajskou úslužnosťou odobrí akúkoľvek zvrátenosť len aby sa udržala fiktívna monarchia, ktorá je v skutočnosti snobskou zábavou zbohatlíckej plutokracie, majúcej so starou anglosaskou a normanskou šľachtou spoločné len to, že sa usadila v ich bývalých sídlach a sedí na ich stoličkách v Snemovni lordov?

Nehovoriac už ani o Alžbetinom súčasnom ekologicko-klimatickom nástupcovi, Karolovi III., propagátorovi vakcinácie proti covid-19 a kamarátovi rôznych pochybných „osobností“ typu Gatesa či Schwaba. Nie je nakoniec už aj on symbolom „starých dobrých čias“? Má snáď Karol III. horšiu uniformu ako Alžbeta II.? Má menej nablýskaný koč a nebude na dostihoch v Ascotte predvádzať na hlave dostatočne staromódny cylinder? Nebude hrať rovnaké divadlo ako zosnulá kráľovná? A urobí to z neho nakoniec raz tiež symbol „starých dobrých čias“?

Táto veľmi plytká a ľahko spochybniteľná predstava tradície a zachovávania identity, mohla padnúť na úrodnú pôdu aj na Slovensku len z jedného dôvodu: skutočné tradície a staré časy, sú už definitívne pochované a mŕtve. Podobne ako kráľovná, ktorá ochotne a bez námietok viedla zverenú jej  krajinu do morálnej, etnickej a zdá sa, že aj ekonomickej katastrofy.

Súvisiace články:

Úpadok katolicizmu v Latinskej Amerike: Katolícka cirkev si vybrala chudobných a chudobní si vybrali letničniarov
Úpadok katolicizmu v Latinskej Amerike: Katolícka cirkev si vybrala chudobných a chudobní si vybrali letničniarov 18. 01. 2022
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von...
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von... 15. 01. 2022
Tvárou k novým skúškam – list Jeana Ousetta zúfalému odpadlíckemu katolíkovi
Tvárou k novým skúškam – list Jeana Ousetta zúfalému odpadlíckemu katolíkovi 18. 09. 2022
Jasanie liberálov nad obmedzením tradičnej omše – šampanské, ktoré vystrelilo predčasne
Jasanie liberálov nad obmedzením tradičnej omše – šampanské, ktoré vystrelilo predčasne 18. 07. 2021

Z archívu:

­