Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne vyžmýkaných fráz, v ktorých s urputnou pravidelnosťou rotujú okolo slnka beztvarosti, stokrát obžuté a zvetrané, bezobsažné a abstraktné planéty pojmov, ako „bratstvo“, „mier“, „jednota“, „solidarita“, „dialóg“, „kráčanie“, „sprevádzanie“, „zdieľanie“, a samozrejme „láska“, sa denne valí na pomaly a zodpovedne prežúvajúcich (a zaočkovaných) katolíkov. To všetko zabalené do atmosféry, podozrivo voňajúcej po revolučných kvetinkách z roku 1789.

V minulom článku som sa snažil oboznámiť čitateľov s dejinami Pobožnosti Svätej hodiny. Pokiaľ som vzbudil u nich záujem o túto formu modlitby, tak možno uvítajú praktický návod, ako sa môžu duchovne priblížiť k utrpeniu Nášho Pána a zároveň vykonať skutok milosrdenstva voči dušiam v Očistci. Informácie o Pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny som čerpal z knihy českého kňaza  vdp. Josefa Čiháka: Svatá hodina a jiné modlitby k Božskému Srdci Ježíšovu

Hovorí sa, že ľudia majú takú vládu, akú si zaslúžia. Zlý strom národa prináša zlú úrodu vo forme zlých vládcov. Takto funguje prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do sveta a ktorý nemožno zo stvorených vecí odstrániť. Boh do chodu sveta často a priamo zasahuje – teda aspoň tak kedysi katolícki biskupi verili. Keď sa Jozue riadil Božími pokynmi, zrútili sa hradby Jericha. Keď sa ale židia od Boha odvrátili a Áron im urobil zlaté teľa, ktorému sa klaňali, Boh zasiahol.

Svätá hodina je v tradičnom katolíckom ponímaní pobožnosť trvajúca časovo približne 60 minút a cieľom tejto pobožnosti je pripomenúť si smrteľnú  úzkosť Nášho Pána Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade. Účelom tradičnej Pobožnosti Svätej hodiny je prosiť o Božie milosrdenstvo, potešiť Nášho Pána Ježiša Krista, povzbudiť v ľuďoch lásku k Ježišovi v Eucharistii, vzbudiť si ľútosť nad spáchanými hriechmi a modliť sa za umierajúcich a duše v Očistci.

Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952 sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu, už dvadsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A to i napriek, respektíve v úplnom rozpore s tým, čo misál omše všetkých vekov vo svojich rubrikách vtedy ešte stále slovom vyjadroval. Barta tak v predkoncilovom misáli znázornil obetné stoly, bochníky namiesto hostií a dokonca i iné novotvary v pokoncilovej teológii, ako je napríklad tajomná výmena darov medzi Bohom a človekom.

Katolíci sa pri otázke Pánových bratov zhodujú i nezhodujú. Rozchádzajú sa v otázke, kto presne boli rodičia týchto blízkych príbuzných Spasiteľa. Všetci sa ale zhodujú v tom, že nie sú synmi Presvätej Bohorodičky, čo je pravda, ktorá plynie z dogmy o ustavičnom panenstve Panny Márie a ktorá je pevne dokázaná Písmom a tradíciou. Mojím cieľom je stručne predstaviť argumenty z Písma a ranej tradície Cirkvi, ktoré ukazujú, že Pánovi bratia nemôžu byť deťmi Panny Márie.

Niektorí novší exegéti[1] naznačujú, že Matúš 22,14 je typická poznámka nášho Pána, ktorou končil podobenstvá pojednávajúce o mesiášskom kráľovstve; a že umiestnenie tejto poznámky na konci podobenstva o svadobnej hostine by mohlo byť dielom samotného evanjelistu. Nech už je to akokoľvek, tento verš je problém vysvetliť v každom konkrétnom kontexte; a kým vo Vulgáte sa nachádza aj na konci podobenstva o robotníkoch na vinici (Mt 20, 16), nenachádza sa tam v niektorých najstarších gréckych manuskriptoch, napr. v sinajskej či koptskej verzii. Na druhej strane, všetky rukopisy, ktoré obsahujú 22. kapitolu Matúša, majú v nej verš „Mnohí sú povolaní...“[2]

Svätý Kajetán z Thienne, služobník Božej prozreteľnosti, pochádzal z rodiny Gataniovcov. Narodil sa v roku 1480 v Tiene pri Vicenze v Taliansku, matka ho po krste zverila pod ochranu Panny Márie a vychovávala ho v zbožnom katolíckom duchu. Mal od detstva výrazné sociálne cítenie a často rozdával peniaze od rodičov žobrákom.

Postava kardinála Billota je dôkazom toho, že jezuitská rehoľa, ktorá dnes predstavuje avantgardný predvoj v šírení vnútrocirkevného rozkladu, mala ešte pred sto rokmi vo svojich radoch osobnosti mimoriadne intelektuálne nadané a zároveň pevne ukotvené vo vieroučnej pravovernosti. Navyše, a to je dôležité, morálne natoľko silné a nekompromisné, že boli ochotné za svoju vernosť myšlienke boja proti modernému úpadku v Cirkvi a spoločnosti, prinášať obete.

Meno kardinála Billota sa minulý rok objavilo v bežných katolíckych médiách, v súvislosti s odobratím kardinálskej dôstojnosti desivému americkému prelátovi McCarrickovi, s poukazom na to, že posledným kardinálom, ktorý prišiel o purpur pred McCarrickom, bol práve Billot.

Nedávno sa mi dostal, snáď šťastnou náhodou, do rúk odkaz na debatu štyroch najvýznačnejších ateistických – prepytujem – mysliteľov dneška. Richard Dawkins, Christopher Hitchens, Sam Harris a Daniel Dennett. Pozrel som záznam debaty na internete.

Z archívu:

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Mimo Cirkvi niet spásy

z dňa 01. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­