Podľa tradičného kalendára si v nedeľu 7. augusta pripomíname sviatok sv. Kajetána z Tiene, zakladateľa rádu teatínov (latinsky Ordo Clericorum Regularium). Keďže v Prahe sa nachádza Kostol Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci a sv. Kajetána (ktorý sme s manželkou ako prvý kostol v Prahe pri tohtoročnej dovolenke navštívili a zúčastnili sa v ňom slávenia svätej omše), rozhodol som sa v dnešnom článku predstaviť  kostol zasvätený Panne Márii a sv. Kajetánovi. Životu samotného sv. Kajetána sa budem venovať na stránkach ABC Tradície počas týždňa.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.

Dnes, keď katolícke spoločenstvo pociťuje výraznú krízu povolaní, by som chcel predstaviť tradicionalistické benediktínske opátstvo, ktoré týmto problémom netrpí, práve naopak –povolaní má viac ako dostatok. Opátstvo Sainte Madeleine du Barroux je tradicionalistické benediktínske opátstvo v oblasti Vaucluse (Avignon) vo Francúzsku a Všemohúci Boh činnosť tohto opátstva požehnáva a drží nad ním svoju ochrannú ruku.

Pápež František sa počas svojej minulotýždňovej návštevy Kanady zúčastnil na pohanskom obrade, v ktorom indiánsky vodca vzýval „Veľkú matku (alebo pramatku) Západu“, o „prístup k posvätnému kruhu duchov“. Táto účasť sa zdá byť v súlade s Františkovou náukou o tom, že Boh chce rozmanitosť náboženstiev a že nekatolícke náboženstvá nie sú v zásade zlé, ale dobré. Táto náuka sa zdá byť interpretácia koncilu podľa pápeža Františka.

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Dňa 30. júla si pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, pátra sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz páter Pio z Pietralciny. Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom môžeme ale pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietralciny nezaostával a obidvaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.

Jednou z nosných tém poslednej liturgickej reformy je aktívna účasť veriacich. Stará omša sa označovala ako strnulé a sebastredné konanie kňaza, ktorého od veriacich oddeľuje nezrozumiteľnosť jazyka, obrátenie k východu, množstvo ticho recitovaných modlitieb a celkovo sa to, čo kňaz koná, zahaľovalo a skrývalo pred zrakom zhromaždeného ľudu. Takýto prístup sa začal považovať za prežitý a nemoderný, vylučujúci a  pre katolícky ľud neprospešný.

V poslednej dobe si všímam, že začínam byť monotematický, aspoň čo sa dovoleniek týka. Aj tento rok sme s celou rodinou zavítali do Rožňavy, pretože ako som už v minulosti niekoľko krát napísal a povedal, Gemer je mojou najobľúbenejšou lokalitou na Slovensku. Viažu ma k nemu nielen rodinné spomienky (otcova rodina pochádzala z Gemera, v rannom veku som tu trávil väčšinu prázdnin), ale v prvom rade najmä jedinečná a neopakovateľná krása tohto regiónu.

Logos je grécky výraz pre slovo, reč, ale aj pre racionalitu, pre rád, usporiadanie a poriadok univerza. S počiatkom 8. storočia pred Kristom sa ľudia po celom svete začali odvracať od mytológie začali usilovať o rozumové pochopenie usporiadania vesmíru. V Číne prišiel Konfúcius s ideou Dao, v Indii védy hovoria o Urta a v Grécku skupina physiologoi, ktorú my voláme filozofovia, prišla s téoriou elementu, ktorý je posledným, základným prvkom reality. Tháles tvrdil, že je to voda, Anaxagoras hovoril, že je to vzduch a Herakleitos učil, že je to oheň. Čo tým mysleli? Čo Herakleitos myslel ohňom? Mienil tým energiu, ktorá je istou formou pohybu, ktorá sa stále mení, ale zostáva stále rovnaká. Zoberte si plameň sviečky, alebo jeho slávny výrok o rieke - že nemožno dvakrát vstúpiť do rovnakej rieky - stále sa mení, ale je stále tá istá. Meno, ktoré dali tomuto elementu je Logos.

Z archívu:

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

The Chosen: Falošný Kristus?

z dňa 22. apríl 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­