Ľudská osoba má právo... na slobodu k záhube? Dignitatis Humanæ (1965) vs. Quanta Cura (1864)

Konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanæ (1965) vs. Encyklika bl. pápeža Pia IX. Quanta Cura (1864), ktorá vyšla spolu so Sylabom bludov.

II. Vatikánsky koncil, Dignitatis humanæ:

Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.

Bl. Pius IX., Quanta cura:

Proti náuke Písma a Cirkvi a sv. Otcov tvrdia bez ostychu, že najlepší stav spoločnosti je taký, ak sa verejnej moci neprisudzuje povinnosť trestať zákonnými trestami tam, kde sa ubližuje katolíckemu náboženstvu, ibaže by to bolo v záujme verejného poriadku. Vychádzajúc z tejto celkom falošnej a bludnej idey o vládnutí a spoločnosti, nehanbia sa zastávať ďalšiu bludnú domnienku, nanajvýš zhubnú katolíckej Cirkvi a spáse duší, ktorú náš predchodca bl. pamäti Gregor XVI. nazval pominutím zmyslov (Mirari vos, 1832), totiž, že vraj sloboda svedomia a vyznania je prirodzeným právom každého človeka, v dobrej spoločnosti by to malo byť uzákonené a zákonom zaručené a občania majú právo verejne vyjadrovať svoje všelijaké názory slovom, tlačou či inak. Keď toto drzo zastávajú, zaiste rozumom neuvažujú, že hlásajú slobodu k záhube.