Neskoroantická socha cisára, pravdepodobne Herakleia  zvaná Kolos z Barletty vysoká viac ako 5 metrov, dovezená z Byzancie benátskymi obchodníkmi počas krížových výprav. - zdroj obrázku: World History Encyclopedia

Jednou z najtraumatickejších udalostí pre východných kresťanov raného stredoveku bolo dobytie Jeruzalema sasánovskými Peržanmi v roku 614 po Kristovi. K dobytiu Jeruzalema došlo v kontexte byzantsko-perzských vojen medzi rímskym cisárom Herakleiom a perzským kráľom sasánovskej dynastie Chosroesom II. Za šestnásť rokov trvajúcej perzskej hegemónie sa osud Židov dramaticky zmenil, pretože Peržania túžiac posilniť svoju moc proti kresťanskému byzantskému obyvateľstvu, spravili v Judei zo Židov nástroj sasánovskej politiky.

Židia v Palestíne na začiatku 7. storočia

Židia a kresťania žili v byzantskej Palestíne vedľa seba. Dokonca existujú dôkazy, že judaizmus počas kresťanskej éry vcelku prekvital. Archeologické vykopávky z tohto obdobia odkryli dôkazy o stabilnej prítomnosti židovských obyvateľov Palestíne počas stáročí, v ktorých Rím prešiel z pohanstva ku kresťanstvu, počas rozdelenie ríše na východnú a západnú, a počas budovania osobitnej východorímskej – byzantskej identity. Židovská komunita – sústredená v Hornej Galilei, ale so zastúpením v celom regióne – bola organizovaná, bohatá a vykazovala silný náboženský život. Počas celého byzantského obdobia sa naďalej stavali nové synagógy a život pokračoval ako vždy. Charakteristickou pre toto obdobie je synagóga v Rehove, neďaleko Bet Shean. Táto synagóga, pôvodne postavená vo štvrtom storočí, bola niekoľkokrát prestavovaná, posledná a najhonosnejšia rekonštrukcia pochádza zo začiatku 7. storočia. Synagóga ukrýva veľkú mozaiku s rozmermi 14 x 9 stôp, ktorá obsahuje 360 ​​riadkov textu v hebrejčine a aramejčine s podrobnosťami niektorých predpisoch halachy, konkrétne o zákonoch týkajúcich sa siedmeho roku. Je to najdlhší text v aramejčine alebo hebrejčine, aký bol kedy v Palestíne objavený. Veľkosť a vyhotovenie tejto mozaiky odkazujú na bohatú, prosperujúcu synagógu, ktorej členovia mali dostatok zdrojov na financovanie takýchto umeleckých diel.

Ďalším príkladom je synagóga v Gaze, pôvodne pochádzajúca z 3. storočia, ale podobne ako budova v Rehove, zrekonštruovaná neskôr, dve generácie pred arabským záborom. Synagóga v Gaze je impozantná: je v štýle neskoro rímskej „baziliky“ s hlavnou sálou s rozmermi 90 x 78 stôp. Apsida bola samostatná vyvýšená stavba so štyrmi radmi stĺpov, ktoré tvoria štyri bočné uličky. Apsidu obopínalo mramorové zábradlie. Na podlahe je nápis: „Menachem a Ješua, synovia zosnulého Issa, obchodníci s drevom, na znak úcty k najsvätejšiemu miestu darovali túto mozaiku v mesiaci Loos, 569.“ Mozaika zobrazuje postavu pripomínajúcu pohanské obrazy Orfea, ibaže namiesto tradičného oprhického špicatého klobúka má obraz diadém zdobený drahokamami. Nad obrázkom sú napísané slová „KRÁĽ DAVID“, čo naznačuje, že tamojší Židia si osvojili konvenčné spôsoby zobrazovania židovského kráľa.

Teda judaizmus bol v predvečer perzských a arabských výbojov živý a kozmopolitný a vedľa kresťanskej komunity v Palestíne slušne prosperoval.

Spory s Byzantíncami

Napriek tomu sa Židia trápili "pohanskou" okupáciou ich pradávnej vlasti. Desaťročia, ktoré viedli k perzskej invázii, boli rokmi mesiášskeho očakávania. Byzantská moc bola už dlhší čas v rozklade, vojenské porážky a povstania, rýchle a násilné výmeny cisárov vyvolávali chaos v celej ríši. Židia to považovali za predzvesť blížiaceho sa kolapsu rímskej moci. Zavraždenie cisára Maurikia v roku 602 sa v židovskom meste Sycmania v Palestíne búrlivo oslavovalo a bolo brané ako znak úpadku rímskej autority; Istý Žid z Tiberiady vyhlásil, že „o osem rokov príde pomazaný, izraelský kráľ, Kristus...a vzkriesi židovský národ“. 1 Iný rabín predpovedal „Rím padne do rúk Peržanov2.

Židia prechovávali voči byzantským úradom úprimnú nenávisť. Niekoľko zákonov z čias cisára Justiniána († 565), sa až zbytočne miešalo do vnútorných záležitostí židovskej obce, ustanovovalo, v akých jazykoch možno čítať židovské náboženské texty, kedy sa môže recitovať Šéma a nútili Židov presúvať Pesach, ak pripadne na rovnaký deň ako Veľká noc. Takéto zásahy nemohli nevyvolávať nepriateľstvo a to niekedy prerástlo do násilia. V roku 609 sa Židia vzbúrili proti byzantskej moci v Antiochii a zabili patriarchu Anastasia II.

Tieto udalosti prispeli k vzniku židovských apokalyptických diel, ako je Kniha Eliášova a Kniha Zorobbábelova, obe napísané v rokoch pred perzským dobytím. Jedna pasáž zo Zorobábela predpokladá očistenie od pohanských modiel, čo v židovskom jazyku 7. storočia znamená od kresťanských symbolov. Osobitne sú zmieňované kresťanské „ašery“ (čo pravdepodobne znamená kríže) a iné pasáže pranierujú Pannu Máriu, ktorú nazývajú „hlavným predmetom modloslužby“. Hlavná postava knihy, princ Zorobábel, vidí kamennú sochu ženy (Panny Márie). Tá je oplodnená Satanom a porodí darebáka známeho ako Armilius, ktorý prevezme úlohu Antikrista:

... ukázal mi mramorový kameň v tvare panny: jej črty a tvar boli nádherné a naozaj veľmi krásne na pohľad. Potom mi povedal: Táto socha je Belialova manželka. Satan príde a bude mať s ňou styk a vzíde z toho syn menom Armilius, [čo v gréčtine znamená] „ on zničí národ“... A on [Armilius] začne stavať po celej krajine ašery [modly, t. j. kresťanské kríže] gójov [t. j. kresťanov], ktorých Pán nenávidí, a vezme kameň, z ktorého sa narodil, prenesie ho do údolia Arbael a postaví preň sedem oltárov. A ten kameň bude hlavným predmetom modloslužby a všetky národy budú prichádzať zo všetkých miest a budú sa klaňať tomuto kameňu a obetovať mu kadidlo a úlitby, a každý, kto povzbudí svoje srdce, aby sa na ten kameň pozrel, nebude môcť, pretože žiadny človek sa jej nedokáže pozrieť do tváre kvôli jej kráse. A Armilius rozhneval Pána svojimi zlými skutkami. 3

Keď vojna s Perziou nakoniec vypukla, Židia nadšene podporovali Peržanov proti Byzantíncom. Dlho sa pohoršovali nad kresťanskou vládou vo Svätej zemi a pripomínali si biblickú úlohu Perzie, ako spojenca Izraela a preto svoju pomoc poskytovali inváznej armáde. Arménsky kresťanský historik Sebeos zaznamenal, že: 

Keď sa Peržania priblížili k Palestíne, zvyšok hebrejského ľudu povstal proti kresťanom. Z horlivosti pre národ spáchali veľké zločiny a napáchali mnohé krivdy na kresťanskom spoločenstve. Keď išli Peržania, Židia sa s nimi spojili."4

Dobytie Jeruzalema

Byzantínci a Peržania viedli vojnu od roku 602. V roku 613 sa sasánovské armády prehnali cez Levant a zmocnili sa Antiochie a Damašku, pod vedením schopného perzského generála Sharvahaza. Židov, ktorí sa nadšene postavili pod perzskú zástavu, viedli dvaja velitelia: Nehemiáš ben Hushiel a Benjamin Tiberiadský; týchto regrútov mohlo byť až 26 000. Sharvahaz, s armádou plnou židovských regrútov, pochodoval na Jeruzalema. Mesto bolo dobyté bez boja. Sharvahaz odovzdal kontrolu nad mestom Nehemiášovi ben Hushielovi a Benjaminovi z Tiberiady. Bola založená „Rada šestnástich spravodlivých“; nie je jasné, aká bola úloha tejto rady; niektoré zdroje hovoria, že práve ona bola Peržanmi poverená vládnuť Jeruzalemu; iní hovoria, že rada sa zaoberala výlučne židovskými náboženskými záležitosťami, pričom vláda v meste zostala pevne v rukách Peržanov. 5

Pre Židov bolo pokojné dobytie Jeruzalema príležitosťou roznieteniu mesiášskeho nadšenia. Básne Žida Eleazára ben Killira spomínajú, že na Chrámovej hore postavili oltár a obnovili obete; báseň spomína aj buriča, ktorý sa vyhlasoval za Mesiáša a ktorého následne Peržania popravili. Boli pripravené plány na postavenie tretieho chrámu a židovské autority začali náročnú úlohu skúmania genealógií, aby zistili, kto bude môcť slúžiť v novom chráme.

Táto novo zavedená židovská vláda nad mestom bola pre kresťanských obyvateľov neznesiteľná. Po niekoľkých mesiacoch došlo k zúrivému povstaniu proti okupačným silám. Nehemiáš ben Hushiel a Rada šestnástich spravodlivých a mnohí iní Židia boli pobití. Sebeos hovorí, že mnohí Židia sa radšej volili smrť skokom z Jeruzalemských hradieb, než aby padli do rúk kresťanov.

Mimoriadne rozhnevaný Sharvahaz sa vrátil do Jeruzalema, aby nastolil poriadok. Mesto zažilo krátke obliehanie a na jar roku 614 padlo. Sharvahaz chcel kresťanov za zabíjanie Židov potrestať a dobytie mesta bolo príležitosťou na strašný masaker; mnísi, mníšky a kňazi boli oddelení a poslaní na mučenie a smrť. Relikvia Kristovho kríža bola  – údajne po mučení mnohých duchovných – Peržanmi nájdená a  odvezená do perzského hlavného mesta Ktésifónu.

Očitým svedkom týchto udalostí bol mních z kláštora svätého Sabasa v Judsku menom Strategos. Spomenul židovský podiel na perzskom dobytí mesta:

Keď nepriateľskí Židia videli, že kresťania boli vydaní do rúk Peržanov, zaradovali sa nesmiernou radosťou, pretože kresťanov nenávideli. Pretože ich postavenie u Peržanov bolo vtedy vynikajúce, vymysleli proti kresťanom plán. Židia teda zišli ku okraju cisterny (jazero Mamila), v ktorej boli kresťania zadržaní a volali na nich: „Kto z vás sa chce stať Židom, poďte k nám, aby sme vás vykúpili od Peržanov.“ Ale ich zlý plán nevyšlo a ich úsilie bolo márne.6

Židia boli veľmi nahnevaní tým, že kresťania odmietli konvertovať a nastal masaker:

Potom Židia... tak ako kedysi za striebro kúpili Nášho Pána, tak aj teraz kupovali kresťanov z nádrže; dali Peržanom striebro, kúpili si kresťana a zabili ho ako ovcu. 7

Rôzne zdroje spomínajú masaker kresťanov pri vodnej nádrži Mamila. Niektorí odhadujú počet obetí až na 24 000, ale Strategos hovorí, že to bolo okolo 4 500. Celkový počet kresťanov zabitých pri dobytí mesta sa odhaduje na 66 000, hoci niektoré staroveké zdroje uvádzajú až 90 000 (čo väčšina historikov neakceptuje).

Po ukončení vraždenia bolo 35 000 kresťanov zhromaždených a deportovaných do Mezopotámie, medzi nimi aj patriarcha Zachariáš, ktorý strávil 14 rokov v exile. Židovskí osadníci z celej Palestíny sa medzitým hrnuli do Jeruzalema, aby prevzali kontrolu nad krajinami, ktoré kresťanskí exulanti stratili.

Výprava proti Týru

Keď Peržania a Židia opäť pevne ovládli Jeruzalem, zosnovali plán s cieľom dobyť pobrežné kresťanské mesto Týros. Tento plán bol zvláštny v tom, že ho mali uskutočniť výlučne židovské ozbrojené sily, bez perzskej organizácie alebo podpory. Plán začal tajným pozvaním od Židov z Týru, ktorí, keď počuli o dobytí Jeruzalema, požiadali židovské sily, aby spustili prekvapivý útok na mesto počas Veľkonočnej vigílie a zmasakrovali kresťanské obyvateľstvo. Židovskí dobrovoľníci z Jeruzalema, Tiberiady, Galiley, Damašku a dokonca aj z Cypru sa spojili. Armáda mala asi 20 000 vojakov, plus 4 000 Židov žijúcich v Týre.

Kresťania sa však dozvedeli o sprisahaní a zadržali celú židovskú obec v Týre ako rukojemníkov. Keď prišla armáda, našla mesto opevnené a svojich židovských spolubratov v zajatí. Rozzúrení židia začali ničiť kresťanské kostoly v okolí Týru. V reakcii na to kresťania sťali hlavy polovici rukojemníkov, približne 2 000 Židom, hlavy vystreľovali z katapultov ponad hradby s vyhrážkami, že ak sa židovská armáda nestiahne, zotnú hlavy aj ostatným rukojemníkov. Toto mäsiarstvo útočníci nevydržali a stiahli sa, aby zachránili svojich spoločníkov v meste.

Koniec židovskej nadvlády

Po deportácii patriarchu Zachariáša prešlo vedenie kresťanskej komunity na arcikňaza Modesta, ktorý sa stal úradujúcim patriarchom. Modestos bol zručný správca, človek s charizmou a vplyvom. Zorganizoval zvyšných kresťanov v Jeruzaleme, aby pomohli pri prestavbe kostolov, najmä Chrámu Božieho hrobu. Podarilo sa mu získať pomoc od Jána Milosrdného, ​​alexandrijského patriarchu a ukázal sa ako stabilizačná sila v meste. Peržania uznali jeho schopnosti a dali mu moc spravovať aj občianske záležitosti. V roku 616 sa obnovil poriadok a perzské úrady sa už len tvárili, že podporujú Židov. Židia opakovane žiadali Peržanov, aby im vrátili kontrolu nad Palestínou, ako odmenu výmenou za ich službu. Bolo však nepravdepodobné, že by Židia dokázali úspešne vládnuť. Kresťanov boli predsa len viac a povýšenie Židov po roku 614 bolo u kresťanov zdrojom obáv; ak by Židia obnovili Izraelské kráľovstvo, tolerovali by kresťanské obce v Palestíne?

V roku 617 sa Peržania definitívne postavili na stranu kresťanov. Ďalšie židovské osídlenie v Jeruzaleme a okolí bolo zastavené, synagóga a oltár na Chrámovej hore boli zbúrané. Arménsky historik Sebeos hovorí, že Židia boli v zásade vyhnaní z mesta, ale Modestos to neuvádza. Peržania tiež pracovali na zlepšení stavu kresťanských exulantov žijúcich v Mezopotámii. Bolo jasné, že perzská Palestína mala zostať kresťanskou entitou.

Návrat Herakleia a následky

Kráľ Chosroes II. bol zavraždený v roku 628 a mier bol obnovený. Rokovania o návrate Jeruzalema, ktorý bol stále v rukách Sharvahaza, trvalo ďalšie dva roky. Relikvia Pravého kríža bola vrátená, vyhnanci sa mohli odobrať domov a 21. marca 630 cisár Heraclius vpochodoval do Jeruzalema, aby reinštaloval relikviu a oslávil obnovenú byzantskú moc.

Aký by bol osud Židov, ktorí prebehli k Peržanom, po obnovení byzantskej moci?

Benjamin z Tiberias, jeden z pôvodných židovských vodcov, ktorí pomohli Sharvahazovi dobyť Jeruzalem v roku 614, v tom čase ešte žil. Benjamin vyšiel Herakliovi v ústrety a sľúbil mu vernosť. Heraklius ho presvedčil aby konvertoval, za čo údajne sľúbil Benjaminovi a všetkým Židom generálny pardon.8 Benjamin bol teda pokrstený v Nábuluse v dome istého Eustatia. Neskôr šiel v Herakleiovom sprievode, keď tento v marci 630 triumfálne vstúpil do Jeruzalema.

Avšak v Jeruzaleme podali miestni kresťania Herakleiovi veľmi zlú správu o židovskom správaní počas perzskej okupácie a presvedčili Herakleia, aby nesplnil svoj sľub o odpustení. Bol vydaný dekrét, ktorým vyhostil z mesta všetkých Židov a zakázal im sa usadiť v okruhu troch míľ od mesta. Nasledoval všeobecný masaker Židov, pričom zabíjanie siahalo až na sever do Galiley. Toto vraždenie zdevastovalo židovskú populáciu Palestíny a označilo koniec obdobia prosperity, ktorú si Židia užívali od neskorých rímskych čias. 9 Konečný osud Benjamina z Tiberias nie je známy.

Moderní historici neveria, že Heraklius naozaj prisahal, že Židom odpustí. Napriek tomu bola v stredoveku rozprávka o Herakliovej porušenej prísahe veľmi populárna; východné cirkvi majú počas Veľkého pôstu, týždeň, ktorý je známy ako „Herakliov týždeň“ alebo „Herakliov pôst“. Podľa stredovekej legendy kresťania presvedčili Heraklia, aby porušil svoj sľub Benjamínovi z Tiberiady a na oplátku mu sľúbili, že sa zaňho budú jeden týždeň v roku postiť. Heraklius súhlasil, prísahu odvolal a umožnil masaker Židov. Z toho dôvodu potom palestínski biskupi rozposlali listy ostatným biskupom v ríši, od ktorých žiadali, aby pridali nové dni k Veľkému pôstu. Z nejakého dôvodu sa tento príbeh začal spájať najmä s Koptmi, hoci tí odmietajú toto historické vysvetlenie. 10 Je možné, že Kopti zasvätili prvých sedem dní Veľkého pôstu počas perzských vojen Herakliovej veci, čo sa po rokoch začalo mylne spájať s príbehom Benjamína z Tiberiady a jeruzalemských Židov. Veľký pôst nadobudol svoju 55-dňovú štruktúru už koncom 4. storočia, čo príbeh o Herakleiovej prísahe nerobí vierohodným.


1 Robert Louis Wilken, The Land Called Holy (New Haven: Yale University Press, 1992), 203

2 ibid 204

3 Sefer Zerubbabel, preklad John C. Reeves. 

4 Sebeos  Dejiny, kap. 24, prekl. Robert Bedrosian

5 Michael Avi Yonah, Encyclopedia of Archaeological Investigations in the Holy Land, Vol. 2 (Englewood Cliffs, N.J., 1976), 256
Robert Louis Wilken, The Land Called Holy (New Haven: Yale University Press, 1992), 213

6 Antiochus Strategos Dobytie Jerusalema, preklad F. Conybeare

7 ibid

8 nejestvuje dobový dokument, ktorý by to zaznamenával

9 David Nicolle, Yarmuk AD 636: The Muslim Conquest of Syria (Oxford: Osprey Publishing, 1994), 93.

Z archívu:

Ako sa dostať do Pekla

z dňa 20. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­