Trpkým dedičstvom posledného koncilu, je šestnásť dokumentov, ktoré po sebe zanechal a ktoré sa stali i pákou i pevným bodom, ktorý kedysi požadoval Archimedes, aby pohol svetom. Spory o tom, nakoľko a v ktorých veciach sa tieto dokumenty rozchádzajú s Tradíciou, nakoľko jej protirečia a či ich možno alebo nemožno interpretovať v tradičnom duchu stále prebiehajú s rovnakou, ba väčšou intenzitou, pretože verejné aktivity pápeža i prelátov sú stále odvážnejšie a zachádzajú stále ďalej a hlbšie do takých oblastí teológie a morálky, kde katolíkom nikdy nebolo dovolené sa pohybovať. Ukazuje sa stále viac, že nášľapnými mínami neboli ani tak tie najvypuklejšie body, v ktorých sa koncilové dokumenty rozchádzali (niektorí by dodali „údajne“) s Tradíciou, ako skôr množstvo šedých miest, kde síce text otvorene tradičnej cirkevnej náuke neprotirečí, ale je obratne zostavený tak, že neskoršie protirečenie nie len pripúšťa, ale k nemu dokonca vedie.
O tom, ako prebiehali koncilové rokovania a aktivity vyšlo veľa kníh a je pomerne dobre známe, aké bolo rozloženie síl, kto boli kľúčoví hráči a aký obrovský vplyv získali „odborníci“, ktorí síce nehlasovali ani nevystupovali na rokovaniach, ale ktorí obratnou prácou v pozadí dosiahli svoj cieľ. Je treba doceniť ich mimoriadne politické schopnosti, pretože spomínané šedé miesta a mnohoznačné pasáže sa im podarilo nie len do textov dostať, ale podarilo sa im získať hlasy väčšiny biskupov, ktorých formácia a teologické vzdelanie nebolo úplne najhoršie – aspoň v porovnaní s tým, čo vidíme dnes.
Najčastejšie kritizovaným dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu je bezpochyby Dignitatis Humanae („Dôstojnosť ľudskej osoby“, tiež známy ako Deklarácia o náboženskej slobode, DH). Tí odvážnejší ho jednoducho celý odmietnu, ako v očividnom rozpore s Tradičným učením Cirkvi o náboženskej slobode a povinnosti štátu vyznávať katolícku vieru. Ale stáva sa pomerne často, že tí, ktorí sa chcú držať učenia koncilu a vykladať jeho dokumenty v duchu Tradície, pri jeho čítaní nevedia ako na to. A na tomto dokumente je vynikajúco viditeľná obratná práca z budúcim čitateľom a interpretom, otvárajúca netušené možnosti. Pozrime sa, ako by mohol kľúčovú časť dokumentu vykladať človek dobrej vôle, ktorý je presvedčený, že pokiaľ by sa koncilové dokumenty vykladali prísne podľa Tradície, situácia by nebola taká katastrofálna. Takých ľudí nie je málo
Pred tým, ako pozrieme na samotný dokument, je treba sa oboznámiť s tradičným učením Cirkvi o predmete, ktorého sa DH dotýka. Čo učili pápeži minulých vekov o náboženskej slobode? Čo tým mysleli? Ako definovali pojmy?
Tradičné učenie Cirkvi je v konečnom dôsledku zakorenené v samotnom Stvorení; toto je kľúčový bod, ktorý si treba všimnúť. Človek je stvorený Bohom a ako taký je od neho úplne závislý, pokiaľ ide o život, zdravie, výživu i samotnú existenciu atď. Prostredníctvom stvorenia môže človek s istotou poznať, že Boh existuje a môže sa ľahko dovtípiť, že Bohu dlží chválu, česť, vďaku a uctievanie.
Toto je prvý a zásadný základ každej diskusie o náboženskej slobode; musí to prijať každý, kto o sebe tvrdí, že je kresťan, hoci aj nekatolík. Celé Sväté písmo je v podstate len o tom; Človek dlží Bohu uctievanie, ktoré mu patrí, je povinný Boha vyznať, veriť v Neho a prijať Jeho zjavenie.
V roku 1864 blahoslavený pápež Pius IX. napísal:
Lebo dobre viete, ctihodní bratia, že v tejto dobe nie je málo ľudí, ktorí... sa odvažujú učiť, že „najlepšie spoločenské usporiadanie a (aj) občiansky pokrok si vyžadujú, aby ľudská spoločnosť bola riadená a spravovaná bez ohľadu na náboženstvo, ako keby ono ani neexistovalo; alebo prinajmenšom bez akéhokoľvek rozlišovania medzi pravým a falošným náboženstvom." ... neboja sa hlásať mylný názor, ktorý je vo svojich dôsledkoch pre Katolícku cirkev a spásu duší nanajvýš nebezpečný a ktorý náš predchodca Gregor XVI. nazval „šialenstvom“, totiž, že „sloboda“ svedomia a kultu je osobným právom každého človeka, ktoré by malo byť zákonom vyhlásené a presadzované v každej správne konštituovanej spoločnosti; a že občanom náleží právo na absolútnu slobodu, ktorá nesmie byť obmedzená žiadnou autoritou, či už cirkevnou alebo občianskou, pričom im má byť umožnené otvorene a verejne prejavovať a deklarovať akékoľvek svoje myšlienky, či už ústne, v tlači, alebo akýmkoľvek iným spôsobom." (Quanta Cura, 3)
Pápež tu odsudzuje úplnú odluku Cirkvi od štátu, teda situáciu, v ktorej štát buď nevyznáva žiadne náboženstvo, alebo nerozlišuje medzi pravým náboženstvom a falošným náboženstvom (čo je vlastne to isté) a tvrdenie, že Cirkev musí byť odlúčená od štátu a štát musí byť odlúčený od Cirkvi, Pius IX zahrnul do Syllabu omylov.
Odsudzuje tiež „absolútnu slobodu“ svedomia, „ktorú by nemala obmedzovať žiadna cirkevná alebo občianska autorita“.
Pápež Lev XIII., v roku 1899 sa idei „slobody“ venoval vo svojej encyklike Libertas. Uznáva, že „sloboda, najvyššie prirodzené nadanie, ktorá je len časťou intelektuálnej alebo racionálnej prirodzenosti, dáva človeku tú dôstojnosť – že je ‚vedený svojím rozumom‘ a má moc nad svojimi činmi.“ (Libertas, 1) Poznamenáva však, že sloboda musí byť vykonávaná zodpovedne: „Skutočná sloboda ľudskej spoločnosti nespočíva v tom, aby si každý robil, čo sa mu páči, pretože to by jednoducho skončilo nepokojom a zmätkom a prinieslo by to koniec štátu“. (Libertas, 10)
Pretože štát, nie menej ako jednotlivec, dostal svoju autoritu a moc od samého Boha, a teda aj on nesie povinnosť verejne vyznávať Boha a dať svoj súhlas pravému náboženstvu. Preto Lev XIII. tiež odsúdil „fatálnu teóriu o potrebe odluky medzi cirkvou a štátom“. (Libertas, 18) Na tému falošnej slobody povedal:
Tento druh slobody, ak sa uvažuje vo vzťahu k štátu, jasne naznačuje, že neexistuje dôvod, prečo by mal štát vzdávať Bohu úctu, alebo by mal chcieť Boha verejne uznať; že žiadna forma bohoslužby sa nemá uprednostňovať pred inou, ale že všetky stoja na rovnakej úrovni, bez ohľadu na náboženstvo ľudí, aj keď vyznávajú katolícku vieru. Aby sa to dalo ospravedlniť, je potrebné brať za pravdu, že štát nemá žiadne povinnosti voči Bohu, alebo že takéto povinnosti, ak existujú, môže beztrestne zanedbávať, pričom obe tvrdenia sú zjavne nepravdivé. (Libertas, 21)
„Dlhotrvajúcim a rozvratným úsilím sa podujali dosiahnuť tento cieľ, menovite, aby magistérium a autorita Cirkvi nemali v občianskom štáte žiaden význam. A preto to hlásajú národom a tvrdia, že Cirkev a štát musia byť absolútne oddelené. Takým spôsobom odstraňujú zo zákonov a zo spoločnosti všetok vplyv katolíckeho náboženstva a následne si predstavujú, že štáty musia byť ustanovené bez akéhokoľvek prihliadnutia k zákonom a predpisom Cirkvi.“ (Humanum genus )
Takto uzatvára: „Spravodlivosť zakazuje, ba i rozum sám zakazuje, aby bol štát bezbožný; alebo aby akceptoval takú politiku, ktorá by končila bezbožnosťou – totiž zaobchádzať s rôznymi náboženstvami (ako ich nazývajú) rovnako a promiskuitne im priznávať rovnaké práva a výsady“. (Libertas, 21)
Dôsledky odlúčenia štátu a Cirkvi sú pre Leva XIII zrejmé: „Tu je vhodné pripomenúť vzájomný vzťah medzi duchovnou a svetskou mocou, pretože veľa duší dnes ohľadom tejto veci upadá do dvojakého bludu. Niektorým nestačí rozlišovanie medzi politikou a náboženstvom, ale úplne oddeľujú a izolujú jedno od druhého. Chcú aby nemali nič spoločné a aby vzájomne sa nijako neovplyvňovali. Títo sa len málo líšia od tých, ktorí chcú Boha, Stvoriteľa a Vládcu nad všetkým úplne vylúčiť z ústavy a riadenia štátu. Blud, ktorý šíria je o to škodlivejší, pretože oddeľujú štát od zdroja jeho najväčšieho prospechu. Vo chvíli, keď sa odstráni náboženstvo, oslabia sa tie nutné princípy, na ktorých spočíva verejné dobro a ktoré svoju silu berú predovšetkým z náboženstva. Medzi nimi je najdôležitejšia spravodlivá a zhovievavá vláda, poslušnosť založená na zmysle pre povinnosť, skrotenie vášni cnosťou, dávanie každému, čo mu patrí a uchovanie a ochrana toho, čo kto vlastní.“ ( Cum multa )
„Božia autorita sa mlčky opomína, akoby Boha nebolo, alebo akoby sa On o ľudskú spoločnosť vôbec nestaral. Alebo akoby ľudia, či ako jednotlivci, či v rámci sociálnych zväzkov, neboli Bohu ničím zaviazaní, či ako by jestvovala vláda, ktorej pôvod, autorita a moc nespočíva v Bohu samotnom.“(Immortale Dei )
V podobnom duchu píše. Pius X., ktorý povedal:
„To, že štát musí byť oddelený od Cirkvi, je absolútne nepravdivá téza a nanajvýš zhubný omyl. Princíp, že štát nesmie uznať žiaden náboženský kult, je v prvom rade veľká nespravodlivosť voči Bohu; lebo Stvoriteľ človeka je tiež aj zakladateľ ľudských spoločností a zachováva ich v existenciu tak, ako zachováva v existencií aj nás. Dlžíme Mu teda nielen súkromnú bohopoctu, ale aj verejné a spoločenské uctievanie, aby sme sa Mu klaňali. Okrem toho je táto téza zjavnou negáciou nadprirodzeného poriadku.“ (Vehementer Nos, 3)
Toto tradičné učenie dosiahlo svoj vrchol s pápežom Piom XI., ktorý ustanovil sviatok Krista Kráľa encyklikou Quas Primas o spoločenskom kráľovstve Krista:
„Ľudia musia hľadať Kristov pokoj v Kristovom kráľovstve; a to sme sľúbili urobiť, pokiaľ to bude v našej moci. V Kristovom kráľovstve, to znamená, že sa nám vidí, že pokoj nemôže byť obnovený účinnejšie ani pevnejšie inak ako prostredníctvom obnovenia kráľovstva nášho Pána.“ (Quas Primas, 1)
Na základe mnohých argumentov zo Svätého písma pápež Pius XI. napísal, že Kristus je Kráľom nad všetkými národmi; ako stojí v Žalme 2, Boh mu dal do vlastníctva „končiny zeme“; Apokalypsa svätého Jána Ho oslavuje ako „kráľa kráľov a Pána pánov“, čo znamená, že je kráľom nad všetkými pozemskými kráľmi; všetci ľudia a všetky štáty sú povinní uznať tohto univerzálneho kráľa súkromne aj verejne. V reakcii na novú španielsku ústavu povedal:
„S veľkým smútkom sme sa dozvedeli, že tam bolo hneď na začiatku otvorene vyhlásené, že štát nemá žiadne oficiálne náboženstvo a tak bola opätovne potvrdená rozluka Cirkvi a štátu, ktorá, ach beda, bola zanesená do španielskej ústavy. Bez meškania tu opakujeme, že je vážnym bludom tvrdiť, že táto odluka je zákonná a dobrá sama o sebe, a už vôbec nie v takmer čisto katolíckom národe. Odluke, ak o tom dobre pouvažujeme, je len zavrhnutiahodný dôsledok - čo sme často opakovali a najmä v encyklike Quas primas - laicizmu, či lepšie povedané apostázy spoločnosti, ktorá sa vzdialila od Boha a tak aj od Cirkvi.“ (Dilectissima nobis)
Toľko k tradičnej náuke Cirkvi o náboženskej slobode. Štát má povinnosť vyznávať katolícku vieru; všetci ľudia majú povinnosť podriadiť sa Kristovi Kráľovi a uctievať Boha podľa Pravdy katolíckej viery. Bezuzdná sloboda svedomia vedie ku kolapsu spoločnosti; odluka cirkvi od štátu vedie k bezbožnému štátu, k ateistickému štátu, v ktorom vládne len nemravnosť.
Dignitatis Humanae vo svojich úvodných odsekoch na to nadväzuje a uvádza, že „tradičná katolícka náuka o morálnej povinnosti jednotlivcov i spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi zostáva nedotknutá“. (DH, 1) V dokumente sa však uvádza, že „má v úmysle vyložiť učenie posledných pápežov o nedotknuteľných právach osoby a o právnom usporiadaní spoločnosti“. (DH, 1)
A tu prichádza ten jemný rozdiel, ktorý však nesmieme prehliadnuť, ak chceme pochopiť ako možno zachovať tradičnú katolícku náuku a zároveň brániť rozluku štátu a Cirkvi a neobmedzenú náboženskú slobodu. Dekrét nenápadne mení smer a deklaruje, že nebude hovoriť o povinnosti ľudí a spoločností vyznávať „pravé náboženstvo“ a patriť k „jednej Kristovej Cirkvi“, ale sa skôr bude zaoberať otázkou „nedotknuteľných práv“ človeka a to individuálne i v rámci konštituovanej spoločnosti.
Otázku: „mali by všetci ľudia vyznávať katolícku vieru a patriť ku Katolíckej cirkvi?“ si DH nekladie. Tú otázku zodpovedali kladne všetci pápeži minulosti a priamy útok by neuspel. Namiesto toho sa DH pýta: „Ako sa má zaobchádzať s ľuďmi, ktorí nevyznávajú katolícku vieru a nepatria k jedinej pravej Cirkvi?“ Ten prechod sa ale uskutočnil veľmi nenápadne.
Neprekvapuje, že nasledujúci text je potom neľahké pochopiť. Dotýka samotného tajomstva slobodnej vôle a jej napätého vzťahu k Božej zvrchovanosti. Medzi pozemskými tvormi iba človek má schopnosť slobodne sa rozhodovať; Len človek má podľa Božieho zámeru slobodnú vôľu. Boh síce požaduje, aby ho všetci ľudia uznávali, uctievali atď., ale človeka stvoril so schopnosťou neposlúchať. Človek je povinný poslúchať, ale slobodný neposlúchnuť. To je veľmi dôležitý rozdiel: Človek je „slobodný“ neposlúchnuť, ale nemá „právo“ neposlúchnuť, neposlúchnutie je nespravodlivosť, bezprávie. Absolútnymi, nespochybniteľnými právami sú iba tie, ktoré človeku udelil Boh. Človek má absolútne právo uctievať Boha a vyznávať katolícku vieru; toto právo nie je ničím podmienené, nemôže mu ho nikto odobrať a právom zostáva, aj keď to štát zakazuje. Človek nemá právo odmietnuť Boha; to mu Boh nedal, no stvoril človeka so slobodnou vôľou, teda má slobodu odmietnuť Boha. Rozdiel medzi tým, čo môže človek robiť slobodne a tým, na čo má právo, je drobný – ale podstatný.
Je zrejmé, že človek môže slobodne vstúpiť do obchodu a ukradnúť nejaký tovar; to je jeho voľba, výkon jeho vôle, ktorý je vždy slobodný. Právo kradnúť však nemá, ako sa následne ukáže, keď ho polícia zatkne a odvezie do väzenia.
Veľká časť zmätku, ktorý Dignitatis Humanae vyvolala, pramení zo skutočnosti, že väčšina ľudí, ktorí čítajú dokument importuje do textu svoje vlastné významy na základe ich spoločenskej a kultúrnej situácie a zjavných, či utajovaných zámerov. Myslím si, že práve s tým tvorcovia dokumentu počítali a dokument sa stal, napriek svojmu obsahu, ktorý má svoj zmysel, obálkou pre ľubovoľný obsah.
DH je chápaný ako prelomový dokument o „náboženskej slobode“, a tým sa nezriedka chápe „oddelenie Cirkvi a štátu“, pretože to je to, čo náboženská sloboda v našej spoločnosti znamená a o čo sa dnes plošne usiluje. Dokument však tento pojem definuje takto:
Avšak posvätný cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, teda že zaväzujú vo svedomí, a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne..
Keďže náboženská sloboda, ktorej sa ľudia dožadujú pri plnení svojich povinností voči Bohu, sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti (DH, 1)
Prvý odsek uvádza, že pravdu nemožno vnútiť; musí byť prijímaná na základe jej vlastnej hodnoty a nemôže byť ľudskej mysli vnútená. Druhý odsek deklaruje, že „náboženská sloboda“ je synonymom „imunity pred nátlakom v občianskej spoločnosti“.
Keď koncil neskôr konštatuje, že „právo na náboženskú slobodu má svoj základ v samotnej dôstojnosti ľudskej osoby“ (DH, 2), naráža na to, že človek bol stvorený so slobodnou vôľou a že slobodná vôľa nemôže – nesmie byť – porušená. Inými slovami, štát nemá právo nútiť alebo donucovať svojich poddaných, aby verili tomu či onomu, pretože sám Boh človeka tak nenúti, a teda štátu toto právo nedal.
Dokument popisuje to isté neskôr:
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. (DH, 2)
Tým sa dostávame k odpovedi na otázku, ktorú sme si položili predtým: čo ak si človek nesplní svoju povinnosť voči Bohu? Čo potom? Musí zostať bez nátlaku a nesmie byť nútený konať v rozpore so svojím presvedčením.
Sloboda od donútenia má dve zložky: pasívnu a aktívnu. Človek nemôže byť nútený niečomu veriť - to je pasívna. Človek koná podľa svojho presvedčenia a preto ho nemožno nútiť, aby konal spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho presvedčením – napríklad štát, ani katolícky štát, nemá právo uložiť všetkým ľuďom povinnosť zúčastniť sa na nedeľnej svätej omši. Bolo by porušením slobodnej vôle človeka, keby každú nedeľu ráno policajti vyháňali ľudí z ich domovov a nútili ich ísť do kostola. Aj toto je pasívna sloboda.
Ako je to ale v aktívnej oblasti? Ak niekto verí, že omša je ohavnosť a nikdy sa na nej nesmie zúčastniť a zároveň verí, že musí každý štvrtok uctievať nejakého falošného boha. Prvá časť je pasívna, druhý je aktívna; prvú mu presvedčenie zakazuje, druhú mu prikazuje. Keby ho štát nútil ísť na svätú omšu bolo by to donútenie; ale keby mu štát zakázal vo štvrtok uctievať falošného boha? Bolo by to tiež donútenie?
Tu sa právo človeka na „náboženskú slobodu“ (chápané ako imunita voči nátlaku) stáva menej absolútnym a viac podmieneným, pretože problém sa z otázky príkazu mení na otázku zákazu. DH pridáva dôležitý kvalifikačný predpoklad: „aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými.“.
DH vyhlasuje, že všetci ľudia sú viazaní povinnosťou hľadať Pravdu a držať sa jej, keď ju objavia; aj keď však túto povinnosť nesplnia, slobodná vôľa zostáva zachovaná a donucovanie je v dôsledku toho naďalej porušovaním ľudskej dôstojnosti. Preto:
„právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.“ (DH, 2)
Text opäť kráča po veľmi tenkom povraze a naoko sa pokúša držať rovnováhu; imunita voči zákazu je tu podmienená – „uplatňovaniu tohto práva“, teda aktívnemu vyjadrovaniu presvedčenia človeka, „nemá byť bránené“, s dôležitou podmienkou, že „zachovania spravodlivého verejného poriadku." A to je nášľapná mína s obrovskou náložou. Spravodlivý poriadok sa bude líšiť od miesta k miestu. V katolíckom štáte, kde väčšina občanov sú praktizujúci katolíci, by bolo narušením verejného poriadku, keby si moslimská komunita mohla zriadiť vlastnú mešitu a začať distribuovať náboženskú literatúru. Ale kde je hranica, kto rozhodne ako, kedy a v akej miere sa narušenie spravodlivosti stráca, ak počet moslimov bude rásť? DH síce teoreticky pripúšťa, že právo na náboženskú slobodu má hranice, ale praktická aplikácia je úplne iná. Pretože na spravodlivosť nehľadí z hľadiska povinností štátu a jednotlivca voči Bohu, ale z hľadiska slobody jednotlivca od príkazu, z ktorej sa vyvodzuje jeho sloboda od zákazu. To je šedá zóna, v ktorej sa pohybujú propagátori neobmedzenej náboženskej slobody a sekularizmu a ťažia v nej muníciu pre svoje zámery.
“Konfesionálne štáty skončia zle … Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred,” vyhlásil pápež František v rozhovore s Guillaumeom Gouberteom, riaditeľom francúzskeho rímskokatolíckeho denníka La Croix. zdroj
