* * * Z náuky * * *

Základy sme už položili, teraz stavajme ďalej. Dbajte, aby vaše rozkazy boly vždy triezve, jasné a láskavé: Triezve počtom, jasné výrazom, láskavé prednesom.

Niektorí novší exegéti[1] naznačujú, že Matúš 22,14 je typická poznámka nášho Pána, ktorou končil podobenstvá pojednávajúce o mesiášskom kráľovstve; a že umiestnenie tejto poznámky na konci podobenstva o svadobnej hostine by mohlo byť dielom samotného evanjelistu. Nech už je to akokoľvek, tento verš je problém vysvetliť v každom konkrétnom kontexte; a kým vo Vulgáte sa nachádza aj na konci podobenstva o robotníkoch na vinici (Mt 20, 16), nenachádza sa tam v niektorých najstarších gréckych manuskriptoch, napr. v sinajskej či koptskej verzii. Na druhej strane, všetky rukopisy, ktoré obsahujú 22. kapitolu Matúša, majú v nej verš „Mnohí sú povolaní...“[2]

Nejeden otec alebo matka by sa zarazili, keby dostali takúto otázku: — Podľa akého programu vychovávate si deti? — Podľa akého programu? Či aj pri výchove treba program? Na to by som im takto odpovedal: — Nože, ukážte mi jednu prácu, pri ktorej nepotrebujete program! Keď hovorím o „programe“, pravda, to neznamená to isté ako ceduľka, ktorú dostanete pri vstupe do divadla, lež presne ustálenú myšlienku, silné predsavzatie a pevný úmysel ako aj cestu dosiahnuť niečo.

Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.

Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.

Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.

Logos je grécky výraz pre slovo, reč, ale aj pre racionalitu, pre rád, usporiadanie a poriadok univerza. S počiatkom 8. storočia pred Kristom sa ľudia po celom svete začali odvracať od mytológie začali usilovať o rozumové pochopenie usporiadania vesmíru. V Číne prišiel Konfúcius s ideou Dao, v Indii védy hovoria o Urta a v Grécku skupina physiologoi, ktorú my voláme filozofovia, prišla s téoriou elementu, ktorý je posledným, základným prvkom reality. Tháles tvrdil, že je to voda, Anaxagoras hovoril, že je to vzduch a Herakleitos učil, že je to oheň. Čo tým mysleli? Čo Herakleitos myslel ohňom? Mienil tým energiu, ktorá je istou formou pohybu, ktorá sa stále mení, ale zostáva stále rovnaká. Zoberte si plameň sviečky, alebo jeho slávny výrok o rieke - že nemožno dvakrát vstúpiť do rovnakej rieky - stále sa mení, ale je stále tá istá. Meno, ktoré dali tomuto elementu je Logos.

Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Svätokrádežné prijímanie je prijímanie v stave smrteľného hriechu. Človek v takom prípade je vinný tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a je a pije sám sebe na odsúdenie. Aspoň tak hovorí svätý Pavol, ktorému chýba veľa z pastoračnej obozretnosti a schopnosti sprevádzať a rozlišovať, ktorou sa dnešný klérus vyznačuje. 

Z archívu:

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

z dňa 21. december 2021 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Omyly neokatolicizmu

z dňa 30. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Už niet oltára

z dňa 26. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Sorosove magistérium - zastavte synodu

z dňa 27. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Aký je osud potratených detí

z dňa 24. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­