* * * Z náuky * * *

Aký postoj by mal zaujať katolík voči krutým a svojvoľným prelátom – napríklad tým, ktorí donekonečna vyvolávajú rozdelenie a potom nehanebne obviňujú z rozdelenia tých, ktorí si túto skutočnosť všimnú a kritizujú ju? V knihe Quodlibet VIII. uvádza Akvinský niekoľko relevantných poznámok k otázke, či si treba ctiť „zlých prelátov“:

Otázka očkovania proti Corona vírusu vakcínami, vyrobenými pomocou bunkových línií získaných z potratených plodov sa týka legitimity účasti na morálnom zle. 

Aby sme ukázali novoty ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil najskôr musíme uviesť dvadsať princípov, ktoré tvoria katolícke chápanie pravdy, či už tieto princípy sú katolíckymi dogmami, alebo sú s týmito dogmami len úzko spojené. Je to potrebné preto, aby sa v ich kontexte ukázali princípy, proti ktorým sa Koncil vyhranil. Najprv uvádzame zásady týkajúce sa pravdy všeobecne, potom zásady týkajúce sa pravdy v ultimátnom zmysle slova: to znamená to, čo sa označuje ako „samotná Pravda“ alebo jednoducho „Pravda“.

Embryonálna funková línia HUES9: 18. deň diferenciácie

Kongregácia pre náuku viery vydala nótu[1], v ktorej ústami kardinála Luisa Ladariu oznámila, že použitie vakcín vyrobených z bunkových línií umelo potratených detí je morálne prípustné. Odporúčam si tento dokument preštudovať. Na jednej strane vzbudil obdiv a množstvo ďakovných reakcií od solídnych, konzervatívnych a nekonšpiračných kresťanských žurnalistov, na druhej strane vzbudil istý nepokoj, medzi malou časťou katolíckeho ľudu, ktorá doposiaľ nerezignovala na katolícku morálku a žila v presvedčení, že umelý potrat je zlo a že nemožno nijako a nikdy na ňom participovať. Treba tiež pripomenúť, že biskupi Schneider, Strickland, Lenga, Peta a kardinál Pujats označili vo verejnom memorade použitie takýchto vakcín za mravne neprípustné a žiadajú od Vatikánu vyjasniť stanovisko. Ako poslušní katolíci chceme v dobrej viere a bez postranných úmyslov súhlasiť s argumentáciou kardinála Ladariu. Aby sme dokázali presvedčiť skeptikov, popieračov a najmä konšpirátorov, preskúmajme, nakoľko naše biedne schopnosti dovoľujú, kardinálove argumenty.

Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory.

Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojim národným kolektívom? Má to celkom iste svoj význam. Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka. Časný význam národného bytia pre človeka je už, alebo by už aspoň mal byť všeobecne uznávaný. V našich dňoch sa píše o význame národného bytia veľmi mnoho, hlavne vplyvom ideológie fašistickej a novej nemeckej.

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy, zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici, postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady, podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí. Prvou z nich je Eucharistia ako pokrm
(sväté prijímanie). Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života (konštit. Lumen gen-tium 11; KKC 1324), a preto si zaslúži najväčšiu pozornosť a lásku všetkých veriacich – najmä kňazov. Pápež Ján Pavol II. v enc. Cirkev žije z Eucharistie (č. 52) zdôraznil, aby sa najmä pri Eucharistii s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy, ktoré sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality Eucharistie.

Cirkev je ustanovizeň božská nie pre politiku, ani nie v prvom rade pre vedu a umelectvo, ale pre večnú spásu duší ľudských.

Kánon je grécke slovo označujúce tesársku šnúru, ale tiež aj pravidlo. V liturgickom zmysle je kánonom nepremenná modlitba premenenia. Označuje sa aj inými slovami, Cyprián (+ 258) ju volá oratio, Innocent I. (+ 417) aj Gregor I. (+ 604) ju volajú prex, iní ju nazývajú aj praefatio alebo actio. Slovo kánon nachádzame prvý krát v jednom liste Gregorovi I. Používal sa aj výraz canon actionis, v staroveku ju volali eucharistickou veľmodlitbou, Gréci používajú výraz anafora. Kánon je veľmi starý, siaha až k apoštolom a úsvitu Cirkvi.

Z archívu:

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Štúdia realizovateľnosti

z dňa 13. júl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­