- By: Jozef Duháček
- In: Cirkev
- Návštevy: 6010
KBS v snahe ospravedlniť novo nadobudnutú progresívnu vymoženosť prijímať do ruky aj mimo strašnú pandémiu argumentuje citátom J. Ratzingera z roku 1978 - v ktorom vtedajší mníchovský arcibiskup odmieta spory o to, ktorá forma je lepšia a klasicky referuje na známu pasáž z Mystagogických katechéz Cyrila Jeruzalemského, ktorá opisuje tento spôsob, hoci autorstvo tohoto textu bolo rozporované a text samotný obsahuje i iné, podivné praktiky, ako posväcovanie si očí a iných zmyslov naslinenými prstami, na ktorých by mali byť ešte zvyšky Eucharistie. Ratzinger tiež tvrdí, že prax prijímania na ruku trvala do 9. storočia, čo však nemusí znamenať, že to bol žiadaný a všade vládnuci stav, ale to mohol byť stav endemický, nežiadúci, avšak tolerovaný, pre nemožnosť rázneho a rýchleho odstránenia. Je to jediný dokument, na ktorý sa odvolávajú obhajcovia "obnovenia" tohoto spôsobu. Čo však ani Ratzinger ani KBS nespomína sú výroky a zásahy autorít, pápežov i koncilov proti prijímaniu do ruky, ktoré sú z oveľa staršej doby ako je 9. storočie:
No comments
- By: Reginald Garrigou-Lagrange, O.P.
- In: Cirkev
- Návštevy: 5626
Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje náuku evanjelia o nevyhnutnosti umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9:27). Podobne hovorí Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5,24).
- By: P. Vojtech Müller, OP
- In: Národ
- Návštevy: 3432
To, čo dnes najviac kvitne v každom národe, je nacionalizmus, láska k národu. Úloha Cirkvi a katolíkov v tejto veci nie je ľahká, zato tým dôležitejšia. Cirkvi aj tu musí ísť o to, aby ukázala pravú hodnotu nacionalizmu a povedala svoje rozhodujúce slová proti výstrednostiam nacionalizmu, proti šovinizmu a tým svojim nepriateľom, ktorí hovoria, že Cirkev svojou nadnárodnosťou oslabuje národnostné povedomie, že je protinárodná, alebo aj keď azda nie vedome, vychováva ľudí k národnej ľahostajnosti.
- By: Jozef Duháček
- In: Národ
- Návštevy: 5096
Tikkun Olam je judaistický koncept, ktorý reprezentuje názor, že židia nesú zodpovednosť nie len za seba samých, za ich vlastný morálny a materiálny rozvoj, ale nesú zodpovednosť za dobro a blaho celého sveta. V Mišne je tento koncept predkladaný v nerozvinutom a legalistickom zmysle. Tikkun znamená nápravu, opravu, zlepšenie či prípravu sveta prostredníctvom praktických zákonných noriem a predpisov, ktoré majú zlepšiť spoločenské pomery vo svete. V priebehu času však tento koncept nadobudol širší, viac eschatologický význam. Orol synagógy a pomerne preceňovaný talmudský znalec Maimonides chápe tikkun všezahrnujúco, od znalosti Tóry, cez osobné mravné zrenie, až po plnenie príkazov Talmudu a vykonávanie jurisdikčnej spravodlivosti. Iný rozmer získal Tikkun v učení významného kabalistu, Izáka Luriu. Tikkun je rituálny úkon. Boh uzatvoril svetlo svojej múdrosti, dobroty a bytia do obrovských nádob. Tieto boli rozbité a iskričky božieho svetla boli uzväznené vo svete. Pomocou modlitby, kontemplácie rozličných aspektov božstva a rôznych mystických úkonov, ktoré sa tieto iskry vyslobodia a spoja s božou esenciou. Toto oslobodenie môžu vykonať iba ľudské bytosti tým, že seaparujú zo stvoreného sveta to, čo je božské a sväté. Tým hmotný svet príde o svoju vlastnú existenciu a tým sa všetko vráti k jednote s Bohom, ktorá bola pred tým, ako boli rozbité nádoby so svetlom.
- By: Jozef Duháček
- In: Cirkev
- Návštevy: 11287
Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní Ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“ Ale iní s úsmeškom hovorili: „Sú plní mladého vína.“ Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať. Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu, slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny. A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ (Sk. 2:1-22)
- By: Jozef Duháček
- In: Cirkev
- Návštevy: 2980
Konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanæ (1965) vs. Encyklika bl. pápeža Pia IX. Quanta Cura (1864), ktorá vyšla spolu so Sylabom bludov.
- By: Jozef Duháček
- In: Rodina
- Návštevy: 8150
V roku 1999 vyšla kniha amerického katolíckeho historika E.M. Jonesa s názvom Libido Dominandi. Podtitul knihy - Sexuálne oslobodenie ako nástroj politickej kontroly naznačuje o čom kniha je. Autor sa pokúša na úseku posledných štyroch storočí zdokumentovať dejiny sexuálneho oslobodenia. Nezostáva však len pri suchom výpočte historických skutočností a farbistých náčrtoch charakterov hlavných postáv. Jones osobitým štýlom, na podklade všeobecne dobre zdokumentovaných a známych udalostí odhaľuje súvislosti, hlavné motívy a skutočné dopady. Čo ma na Jonesovi baví je, že ukazuje súvislosti, ktoré boli celý čas na očiach, akurát ich človek nechce alebo nedokáže vidieť.
- By: Jozef Duháček
- In: Cirkev
- Návštevy: 4356
Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: »Spravodlivý žije z viery« (Habakuk 2, 4; Gal. 3, 11). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám čnostný život nie je dielom našich síl, ak nás, o to prosiacich a veriacich, neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc.
- By: Jozef Duháček
- In: Cirkev
- Návštevy: 14246
Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?
- By: Paolo Pasqualucci
- In: Cirkev
- Návštevy: 11130
Ak chceme porozumieť súčasnej kríze v Cirkvi, musíme sa pozrieť späť na udalosti, ktoré ju vyvolali. V tomto ohľade snáď neexistuje diskutovanejšia téma ako otázka, či je Druhý vatikánsky koncil nespravodlivo poznačený zlou implementáciou a interpretáciou – teda bludným a bezohľadným „duchom II. Vatikánskeho koncilu“ – alebo či bol koncil sám o sebe problematický a sám je dôvodom dnešného cirkevného marazmu. Je však nepochybné, že to bol koncil, ktorý tak či onak zohral kľúčovú úlohu pri rozchode súčasného katolicizmu s prastarou tradíciou - liturgickou, sakramentálnou aj doktrinálnou – večnej Cirkvi.