Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).
Myšlienka zvolania koncilu a rozdielne názory pápežov
Pápež Pius XII. zvažoval myšlienku zvolania veľkého ekumenického koncilu, aby pokračoval v práci Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).
Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, pôsobil na pápeža Pia XII., aby zvolal koncil, a Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, stál na čele Osobitnej komisie pre tento zámer, ktorá začala pracovať dňa 15. marca 1948. Zápisnica prvého zasadania tejto komisie uvádza, že A. Ottaviani, kardinál, odporúčal pápežovi, že: „Je nutné vyjasniť a definovať niektoré vieroučné otázky, pretože nahromadilo sa mnoho omylov, ktoré šíria sa vo filozofickej, teologickej, morálnej a sociálnej oblasti.“. Následne bola zriadená Špeciálna prípravná komisia, ktorá stretávala sa tajne, v období od roku 1949 do roku 1951. V komisii vznikol spor vo veci chápania koncilu. Vznikla predstava krátkeho koncilu, s presne určenými témami, v trvaní najviac jedného mesiaca, ktorá bola v spore s predstavou dlhej prípravy, a dlhého priebehu koncilu, s absolútnou slobodou diskusie, aby nevznikol dojem „riadenia koncilu“ Rímskou kúriou. Pápež Pius XII. odmietol následne myšlienku koncilu, z dôvodu zmienených rozporov, podobne ako pápež Pius XI..
Pápež Ján XXIII. oznámil svoj návrh zvolať ekumenický koncil skupine prítomných kardinálov a celému svetu v kapitulárnej aule Opátstva svätého Pavla za hradbami, dňa 25. januára 1959.
Demokratický zvrat pri príprave koncilu
Domenico Tardini (1888 - 1961), taliansky kardinál, štátny sekretár pápeža Jána XXIII., viedol Predprípravnú komisiu koncilu, ktorá bola zriadená pápežom Jánom XXIII., dňa 16. mája 1959.
D. Tardini, kardinál, rozposlal list všetkým katolíckym hierarchom, dňa 18. júna 1959, ktorí boli pozvaní, aby zúčastnili sa koncilu, (kardináli, patriarchovia, arcibiskupi, diecézni biskupi, titulárni biskupi, preláti nullius, opáti, apoštolskí prefekti a vikári), ako aj generálnym predstaveným rehoľných rádov a kongregácií, dikastériám Rímskej kúrie a teologickým fakultám katolíckych univerzít. Prostredníctvom tohto listu boli požiadaní o zaslanie: „svojich názorov, návrhov a rád, ktoré by Vaša pastoračná starostlivosť a dušpastierska horlivosť chcela ponúknuť, aby boli zaradené do okruhu otázok a tém, o ktorých mohlo by sa diskutovať na nadchádzajúcom koncile.“. Žiadosť o konzultáciu smerovala k 2700 ľuďom a 62 spoločenstvám a inštitúciám.
Philippe Levillain (1940 - 2021), francúzsky historik, konštatoval, že predmetný postup predstavoval „demokratický zvrat“ pri príprave koncilu, v porovnaní s metódami použitými pri organizovaní Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870). Predchádzajúci koncil stanovil postup, podľa ktorého pápež bol ten, kto kládol otázky koncilu, a biskupi mali možnosť vyjadriť sa k nim len hlasovaním. Teraz však iniciatíva bola prenesená na biskupov z celého sveta, a oni využili ju bez váhania.
Mons. Pericle Felici (1911 - 1982), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, bol tajomníkom Predprípravnej komisie. Pôsobil ako rektor Rímskeho pápežského seminára pre právnické štúdiá už vo veku 27 rokov. Vyučoval morálnu teológiu a pôsobil ako sudca Rímskej roty od roku 1947. D. Tardini, kardinál, prenechal hlavnú iniciatívu prípravy koncilu práve jemu, napriek mnohým názorovým rozdielom. Mons. P. Felici bol silnou osobnosťou a práce riadil pevnou rukou. Jeho činnosť generálneho sekretára koncilu mala ovplyvňovať priebeh udalostí rozhodujúcim spôsobom.
Pápež Ján XXIII. oznámil D. Tardinimu, kardinálovi, dňa 14. júla 1959, že koncil bude mať názov Druhý vatikánsky koncil. Tento koncil bude teda novým koncilom, a nie pokračovaním, alebo dovŕšením, Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870). (1).
Návrhy budúcich koncilových otcov bez revolučných zámerov
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), spomína, že ako arcibiskup v Afrike, v Senegale, v meste Dakar, a ako predseda biskupskej konferencie francúzskej západnej Afriky, bol menovaný za člena Centrálnej prípravnej komisie.
Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, uvádza: „Počas dvoch rokov som šiel do Ríma najmenej desaťkrát, aby som zúčastnil sa na stretnutiach tejto hlavnej prípravnej komisie, ktorá bola skutočne veľmi dôležitá, pretože v nej zhromažďovali sa všetky materiály a dokumenty nižších komisií, triedili sa tam, a pripravovali na predloženie koncilu. Zasadalo v nej 70 kardinálov, okolo 200 arcibiskupov, biskupov a experti. Tí však neboli členmi komisií. Boli tam len preto, aby svojim členom mohli dávať rady. ( ... ). Kedykoľvek sa hlasovalo, bolo vidieť, že konzervatívni kardináli hlasujú vždy presne rovnakým spôsobom, a modernistickí kardináli naopak. Všetky hlasovania boli zakaždým úplne identické. Bolo jasné, že medzi kardinálmi existovalo hlboké rozdelenie.“. (2).
Na požiadavku D. Tardiniho, kardinála, odpovede biskupov, generálnych predstavených rehoľných rádov a katolíckych univerzít, boli doručené vo forme „vót“, v lete roku 1959. Kompilácia tohto obrovského množstva materiálu bola skončená koncom januára 1960. Približne 3000 listov tvorí 8 zväzkov Acta et documenta Concilio Oecumenico Vaticano II apparando.
Požiadavky rozhodujúceho množstva budúcich koncilových otcov nepredstavovali túžbu po radikálnom obrate, a ani po žiadnej „revolúcii“ vnútri Cirkvi. Väčšina stanovísk žiadala odsúdenie moderných ziel v Cirkvi a mimo nej, a to najmä komunizmu a marxizmu, čo požadoval dokonca aj francúzsky episkopát, ktorý bol považovaný za veľmi progresívny. Ďalšie požiadavky smerovali na nové náukové definície, najmä tie, ktoré týkajú sa Preblahoslavenej Panny Márie.
Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský arcibiskup, povýšený na kardinála v roku 1960, člen Prípravnej komisie a Predsedníctva koncilu, predložil požiadavky, v ktorých bolo možné vnímať protirímske tendencie.
Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Na základe historických skutočností možno konštatovať, že koncil následne nebral do úvahy žiadosti obsiahnuté vo „vótach“ koncilových otcov, ale vyhovel požiadavkám menšiny, ktorej podarilo sa na začiatku dostať na čelo zhromaždenia, a usmerňovať jeho rozhodnutia.
Brazílsky biskup varuje pred revolúciou
Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995), brazílsky historik, profesor, významný predstaviteľ Katolíckeho hnutia v Brazílii, je autorom svojho najznámejšieho textu s názvom Revolúcia a kontrarevolúcia, ktorý bol vydaný v brazílskom časopise Catolicismo, v roku 1959.
Mons. Geraldo de Proença Sigaud (1909 - 1999), brazílsky biskup, neskôr arcibiskup, predložil jedno z najširšie prepracovaných „vót“, zameraných na odsúdenie ziel a navrhovanie nápravných opatrení, zjavne blízke aj mysleniu Plinia Corrêa de Oliveiru.
Mons. G. D. P. Sigaud, biskup, vo svojom „vóte“ píše:
„Práve tak, ako kedysi, keď princípy, náuky duch a láska k pohanstvu vstúpili do stredovekej spoločnosti a vyvolali pseudoreformy (renesancie), aj (dnes) mnohí z kléru stále nevidia bludy revolúcie a nestavajú sa im na odpor. Ďalší príslušníci kléru revolúciu milujú ako ideálny princíp, šíria ju, spolupracujú s ňou, bojujú proti protivníkom revolúcie, očierňujú ich, a bránia im v apoštoláte. Mnohí pastieri mlčia. ( ... ). Podľa môjho skromného názoru, ak koncil chce dosiahnuť ozdravenie, musí na prvom mieste vziať do úvahy terajší stav Cirkvi, ktorá, podobne ako Kristus, prežíva nový Veľký piatok, bezbranná a vydaná svojim nepriateľom, ako povedal Pius XII. talianskej mládeži. Treba vidieť smrteľný boj vedený proti Cirkvi na každom poli, poznať nepriateľa, rozpoznávať stratégiu a taktiku boja, vnímať jeho logiku, psychológiu a dynamiku, presne interpretovať jednotlivé konflikty, organizovať a s istotou viesť protiútok. Nezmieriteľný nepriateľ našej Cirkvi a katolíckej spoločnosti je v tomto konflikte aktívny už päť storočí, pričom pomalým, systematickým a zhubným procesom podkopal a zničil takmer celý katolícky poriadok, čiže Božie mesto, a na jeho mieste usiluje sa vybudovať mesto človeka. Jeho meno je revolúcia.“.
Mons. G. D. P. Sigaud, biskup, analyzoval aktívne protikresťanské sily: komunizmus, slobodomurárstvo a medzinárodný judaizmus (pritom plne stotožnil sa s odsúdením antisemitizmu zo strany Cirkvi).
Teologická komisia v zápase za katolícku vieru
Teologická komisia bola najdôležitejšou koncilovou komisiou pre svoju výlučnú právomoc v doktrinálnych otázkach. A. Ottaviani, kardinál, bol predsedom tejto komisie. Kongregácia Svätého ofícia, bola známa ako „La Suprema“, (Najvyššia), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty viery. A. Ottaviani, kardinál, bol sekretárom tejto kongregácie. Podobne ako jeho spolužiak, D. Tardini, kardinál, bol vnímaný ako „pravý Riman z Ríma“. Verejnosť vnímala jeho osobnosť ako pevného strážcu učenia viery, a táto doktrinálna pevnosť bola spojená s prívetivou ľudskosťou.
Podľa stanoviska Teologickej komisie koncil mal sa otvoriť s Novou formuláciou vyznania viery, (Formula nova professionis fidei), prostredníctvom ktorej tridentské krédo malo byť spojené s protimodernistickou prísahou. A. Ottaviani, kardinál, zaslal text schválený Svätým Otcom, Ústrednej prípravnej komisii, dňa 8. novembra 1961. Text pozostával z 18 bodov, ktoré potvrdzovali tradičné katolícke pravdy, a odsudzovali celý rad bludov, ako sekularizmus, popieranie Katolíckej cirkvi ako jedinej Cirkvi, odmietanie rozdielu medzi všeobecným kňazstvom a hierarchickým kňazstvom, minimalizmus v mariológii, opustenie náuky o pekle. Ústredná prípravná komisia považovala predmetnú Formulu fidei za nadmerne defenzívnu, a odložila ju.
Teologická komisia bola všeobecne vnímaná ako kľúčový orgán pri príprave koncilu, a najmä pri významnej úlohe obrany tradičnej katolíckej viery. Sekretariát pre jednotu kresťanov, ako nová organizácia, prezentovaná ako jednoduchý „servis“, nevzbudzovala pôvodne veľkú pozornosť. Budúcnosť priniesla prekvapujúce poznanie, že práve táto nová inštitúcia bola najsilnejším nástrojom opozície voči Teologickej komisii a voči vieroučnej línii Rímskej kúrie.
Sekretariát pre jednotu kresťanov a revolučné pôsobenie
Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol vymenovaný za kardinála pápežom Jánom XXIII., dňa 14. decembra 1959.
Lorenz Jäger (1892 - 1975), nemecký arcibiskup, neskôr kardinál, predložil A. Beovi, kardinálovi, plán na vytvorenie „Pápežskej komisie na podporu jednoty kresťanov“. A. Bea, kardinál, predložil tento plán pápežovi Jánovi XXIII., dňa 11. marca 1960, ktorý privítal tento plán prekvapujúcu rýchlo a súhlasil s ním, a dokonca prijal A. Beu, kardinála, na audiencii o nasledujúce dva dni. Pápež Ján XXIII. žiadal zmeniť len názov nového orgánu, a vyslovil pozoruhodné slová:
„Komisie majú svoju tradíciu. Nazvime tento nový orgán sekretariát. Takto nebudete viazaný na nijakú tradíciu, budete slobodnejší.“.
Pápež Ján XXIII. vymenoval A. Beu, kardinála, za predsedu novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov, (ďalej len „Sekretariát“), dňa 5. júna 1960. L. Jäger, arcibiskup, stal sa členom Sekretariátu.
Johannes Willebrands (1909 - 2006), holandský arcibiskup, neskôr kardinál, bol najbližším spolupracovníkom A. Beu, kardinála, a pôsobil ako sekretár Sekretariátu, a po smrti A. Beu, kardinála, stal sa predsedom Sekretariátu.
Johannes Willebrands (1909 - 2006), holandský arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Sekretariát priniesol skutočný obrat, keďže Svätému ofíciu bola odňatá kompetencia vo veci vzťahov medzi katolíkmi a nekatolíkmi, a predovšetkým preto, že týmto spôsobom bol prevrátený tradičný postoj Ríma k schizmatikom a heretikom. Pápež Ján XXIII. poveril Sekretariát len „informatívnou úlohou“, avšak A. Bea, kardinál, a jeho spolupracovníci, mali ambiciózne predstavy, presahujúce výrazne zverené kompetencie. Sekretariát mal významný vplyv na prípravné práce koncilu prostredníctvom zasielania dokumentov komisiám, v ktorých upozorňoval na negatívne dôsledky pripravovaných koncilových schém na ekumenizmus. Sekretariát osoboval si teologickú kompetenciu a vyjadroval sa v podkomisiách k mnohým fundamentálnym témam, ako vzťah pokrstených nekatolíkov ku Katolíckej cirkvi, hierarchická štruktúra Cirkvi, všeobecné kňazstvo, náboženská sloboda, Božie slovo v Cirkvi, liturgické otázky, miešané manželstvá, ekumenické hnutie, laici.
Dokumenty Teologickej komisie a dokumenty Sekretariátu, ktoré pôsobili protichodne, smerovali na Ústrednú komisiu, kde dochádzalo následne k prudkým diskusiám a polemikám. Predstavitelia revolučnej prestavby Cirkvi zverejňovali postupne svoje postoje, a pripravovali svoje sily na rozhodujúci koncilový zápas. (3).
ZDROJ:
(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 70, 73, 76 - 77. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(2). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok Mons. Marcela Lefebvra, arcibiskupa, na tému súčasnej krízy v Cirkvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Ecône, v roku 1990. S. 10 - 11.
(3). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 81 - 83, 92 - 95. ISBN: 978-80-972597-6-1.
