Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“.

Protirímska strana na druhom zasadaní koncilu

Európska progresivistická aliancia na koncile dosahovala úspechy, avšak došlo aj k nezhodám v jej radoch, vo veci ďalšej stratégie. Progresivistické zoskupenie rozštiepilo sa na jakobínov a girondistov, resp. na maximalistov a posibilistov. (Poznámka: jakobíni a girondisti boli politické hnutia počas Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), pričom jakobíni boli najviac radikálni). Maximalisti obhajovali principiálne stanoviská a považovali za zradu každý vieroučný ústupok, posibilisti vychádzali z momentálnej situácie a snažili sa získať solídnu väčšinu.

Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, stál na čele talianskej skupiny progresivistov, a spolu s nemeckými teológmi patrili k jakobínom, maximalistom. Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, stál na čele girondistov, posibilistov.

Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), brazílsky biskup, bol nadšeným priaznivcom plánu protestantizácie Cirkvi. H. P. Câmara, biskup, nadviazal spoluprácu s L. J. Suenensom, kardinálom, ktorého označoval pseudonymom „páter Miguel“ vo svojej korešpondencii. Stretávali sa každý deň a svoje úlohy mali rozdelené. L. J. Suenens, kardinál, vystupoval v koncilovej aule. H. P. Câmara, biskup, pôsobil na chodbách, kde poskytoval rozhovory v angličtine, francúzštine a taliančine, zvyčajne pred veľkým publikom. H. P. Câmara, biskup, nevystúpil ani raz na plenárnych zasadaniach, ale vykonával prácu „šedej eminencie“, pri budovaní toho, čo sám nazýval „svätou konšpiráciou“.

H. P. Camara, biskup, potvrdil, že spolu s L. J. Suenensom, kardinálom, vytýčili si niekoľko cieľov už od druhého zasadacieho obdobia koncilu: 1) Vymeniť predsedov koncilových komisií, ktorí sú previazaní s Rímskou kúriou, 2) Pripraviť reformu Rímskej kúrie, 3) Presadzovať kolegialitu biskupov na národnej a medzinárodnej úrovni.

Belgická stredná cesta progresivizmu

Gerard Philips (1899 - 1972), belgický teológ, profesor na Univerzite v Leuvene, spolupracovník L. J. Suenensa, kardinála, koncilový poradca, predstavoval „strednú cestu“ progresivizmu, ktorá prejavila sa ako najviac účinná pre úspech protirímskej strany.

a41590ac1dcb0205bf6b9e941c3ae3c31663fbf8

Gerard Philips (1899 - 1972), teológ. Zdroj: Josephcardijn.com.

G. Philips mal parlamentné skúsenosti ako člen belgického senátu. Bol zvyknutý na politické manévre. Snažil prezentovať sa ako „centrista“ a dosiahnuť svoje ciele. G. Philips konštatoval:

„Vždy som usiloval sa dosiahnuť dohodu. Ľudia však uprednostňujú boj: to je chyba.“.

G. Philips a jeho taktika bola účinná aj v súvislosti s diskusiou o Cirkvi na koncile. G. Philips navrhol nový text, s nepatrnými zmenami formulácií, a niekoľko zmien, ktoré však boli podstatné, a to ako „pracovnú hypotézu“. Príkladom bolo vypustenie predstavy, že pre dosiahnutie spásy nevyhnutné je patriť do Cirkvi.

L. J. Suenens, kardinál, André Marie Charue (1898 - 1977), belgický biskup, a G. Philips, boli hlavní predstavitelia Belgického kolégia v Ríme.

Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, v súvislosti s vplyvom Belgičanov na koncile, napísal vo svojom denníku:

„Keď sa má navrhnúť nejaká téma a vytvorí sa pracovná skupina, navzájom sa informujú, zapájajú sa, vymieňajú si názory na neuralgické otázky. A to, čo jeden pošle druhému, alebo pripraví to pre neho, to sa aj použije. Organizujú sa a stretávajú sa často. A výsledok je ten, že ak jeden je tam, všetci sú tam. ( ... ). Celý pohyb koncilu v rámci Teologickej komisie, prejavoval sa tým, že rímske univerzitné centrá nebrali sa už toľko do úvahy, ale väčší dôraz kládol sa na teologické strediská mimo Ríma. Medzi týmito univerzitami len Leuven bola efektívna.“.

Svetová progresivistická aliancia a jej vznik

G. Lercaro, kardinál, prečítal pápežovi Pavlovi VI. prvú správu o činnosti druhého zasadacieho obdobia koncilu, v prítomnosti ďalších 3 moderátorov komisie a predsedníctva koncilu, dňa 15. novembra 1963. G. Lercaro, kardinál, konštatoval, že koncil mohol by napredovať rýchlejšie, „ak by sme my, moderátori, mohli použiť metódu, ako sme spravili na záver debaty o II. kapitole schémy O Cirkvi.“. Predmetná žiadosť smerovala k tomu, aby moderátori koncilu dostali moc rozhodovať o najdôležitejších otázkach, podľa väčšinového smerovania zhromaždenia, avšak týmto spôsobom získali by celkom odlišnú úlohu od tej, ktorá bola im zverená pôvodne. Pápež Pavol VI. pochopil, že stratil by kontrolu nad koncilovým zhromaždením v takom prípade, a nedal súhlas k tomu.

Generálny sekretár koncilu oznámil, dňa 21. novembra 1963, že pápež Pavol VI. schválil zvýšenie počtu členov komisií z 25 na 30. Malo sa to vykonať tak, že 4 z 5 nových členov mali vymenovať konciloví otcovia, a piaty člen mal byť menovaný priamo pápežom. Biskupským konferenciám bolo navrhnuté, aby predložili svoje zoznamy, a aby sa spojili. Bola to významná pomoc pre progresivistickú alianciu, keďže bola schopná zostaviť bezkonkurenčný medzinárodný zoznam v krátkom čase, ako jediná organizovaná skupina. Európska aliancia posilnila sa týmto spôsobom a stala sa svetovou alianciou.

Sekretári biskupských konferencií, patriacich k svetovej progresivistickej aliancii, dohodli sa na spoločnom zozname po vzájomných rokovaniach. Voľby, konané dňa 28. novembra 1963, potvrdili absolútnu prevahu nového protirímskeho bloku na svetovej úrovni. Všetci 43 zvolení kandidáti pochádzali z medzinárodného zoznamu.

Cirkev a postoj k nekatolíkom v období pred koncilom

Ekumenizmus vznikol mimo Katolíckej cirkvi, v protestantskom misijnom prostredí, v ktorom veľké množstvo konfesií spôsobovalo problémy pri získavaní konvertitov. Na konferencii v Edinburghu, vznikli hnutia „Faith and Order“ a „Life and Action“, v roku 1920. Tieto hnutia hľadali cestu k ekumenickej jednote medzi protestantskými spoločenstvami v oblasti náuky a praxe. Katolícka cirkev nezúčastňovala sa na týchto iniciatívach nikdy.         

Sväté ofícium vydalo dekrét De Participatione catholicorum societati „ad procurandam christianitatis unitatem“, zo dňa 4. júla 1919, ktorým rozšírilo zákaz pápeža Pia IX., z roku 1864, o účasti „na verejných alebo súkromných konferenciách, organizovaných nekatolíkmi, ktoré kladú si za cieľ zjednotenie všetkých skupín, ktoré hovoria si, že sú kresťanské.“.

Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“.

Pápež Pius XII. vydal encykliku Orientalis Ecclesiae, zo dňa 9. apríla 1944, v ktorej zdôraznil, že len jedna cesta vedie k jednote: návrat do jednej, viditeľnej, pravej Kristovej Cirkvi, ktorou je Katolícka cirkev.

Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, zo dňa 20. decembra 1949, v ktorej odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ... ), že plnosť katolíckej náuky by tým utrpela, a jej spoľahlivý a pravý význam bol by zatemnený.“.

Diskusia o ekumenizme na koncile

Sekretariát pre jednotu kresťanov pripravil schému O ekumenizme, v spolupráci s Komisiou pre východné Cirkvi. Predmetný dokument bol doručený dňa 18. novembra 1963, a bol zložený z 5 kapitol. Tieto kapitoly objasňovali: katolícke princípy v tejto otázke, spôsob aplikácie týchto princípov v živote Cirkvi, oddelené cirkvi a spoločenstvá, vzťahy katolíkov s nekresťanmi, a najmä so Židmi, náboženská sloboda.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, vystúpil s prejavom, v ktorom vyjadril dôvody svojich obáv.

Card Ruffini 011

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

E. Ruffini, kardinál, povedal vo svojom prejave:

„1) Termín „ekumenizmus“, protestanti zaviedli do teológie, je dvozmyselný, keďže protestanti chápu ho inak, ako katolíci. Ak bol by ponechaný v dokumente, jeho význam treba definovať jasne.

2) Schéma mala by ukázať jasnejšie, že katolíci majú oveľa bližšie k východným cirkvám, než k protestantom, ktorí okrem Svätého Písma a sviatosti krstu, uznávajú len veľmi málo zo starobylej katolíckej viery.

3) Ak samostatná kapitola bude venovaná Židom, prečo nehovoriť v nej aj o tých, ktorí patria k iným náboženstvám? A prečo ekumenizmus nemal by všímať si tých nespočetných katolíkov, zaujímajúcich sa o marxizmus, ktorý šíri ateizmus vo svete?“.

Corrado Mingo (1901 - 1980), taliansky arcibiskup, poukázal na povinnosť zachovávať neporušenú celú vieru, bez jej mrzačenia, keďže zlo pochádza z odmietnutia pravdy.

Mons. Corrado Mingo

Corrado Mingo (1901 - 1980), arcibiskup. Zdroj: Wikimedia Commons.

C. Mingo, arcibiskup, povedal vo svojom prejave:

„Úprimne povedané, máme ešte mnohé a veľké ťažkosti, ktoré bránia dosiahnutiu jednoty. Napríklad medzi bratmi protestantmi niektorí pastori popierajú nie len neomylnosť a primát rímskeho veľkňaza, reálnu prítomnosť Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ale aj ďalšie prirodzené príkazy, týkajúce sa manželstva. Niektorí neprijímajú božstvo nášho Pána Ježiša Krista, iní vyhlasujú dokonca, že existencia osobného Boha je im ľahostajná. Medzi nami a týmito bratmi zostáva ešte veľká vzdialenosť. Je mi však ľúto, že v schéme nehovorí sa nič o Panne Márii a jej materskom orodovaní. Matka je vždy tá, ktorá volá svoje deti späť do Otcovho domu. Panna Mária je prostrednica všetkých milostí. Viem, že mnohí konciloví otcovia sú presvedčení o tom. ( ... ). Môžeme povedať, že nik nemôže mať Boha ako Otca, ak nemá Pannu Máriu a Cirkev ako Matky. ( ... ). Našim oddeleným bratom môžeme povedať, slovami svätého Cypriána: „Vráťte sa k Matke, od ktorej ste odišli.“. Potom bude len jeden ovčinec a jeden pastier.“.

Joseph Elmer Ritter (1892 - 1967), americký kardinál, bol hovorcom 91 zo 120 amerických biskupov.

JosephRitter

Joseph Elmer Ritter (1892 - 1967), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

J. E. Ritter, kardinál, chválil schému O ekumenizme, ktorá podľa jeho názoru, predznamenáva koniec obdobia protireformácie. Vyjadril názor, že nie je možné dospieť k praktizovaniu ekumenizmu, bez toho, aby neuplatnil sa najprv princíp náboženskej slobody.

Gabriel Marie Garrone (1901 - 1994), francúzsky arcibiskup, neskôr kardinál, definoval ekumenizmus ako všeobecného ducha kresťanstva ako celku, ako znak tajomstva Boha a Cirkvi.

d1506c9b27b41406b9d50eeec8777ef2e79b21f9

Gabriel Marie Garrone (1901 - 1994), francúzsky arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Josephcardijn.com.

G. M. Garrone, arcibiskup, povedal vo svojom prejave:

„Ekumenizmus je prozreteľnostná udalosť, príležitosť na odstránenie stáročných bariér, a na zahnanie temnoty, ktorá zahaľuje svet. Keďže nadišla noc, Boh zjavuje nám hviezdy, ktoré sme nevideli až doteraz, aby sme mohli nasmerovať svoje kroky smerom k úsvitu, kedy zjaví sa svetu prostredníctvom zjednotenia všetkých kresťanov.“.

Elias Zoghby (1912 - 2008), melchitský arcibiskup, vikár Maxima IV. Saigha (1878 - 1967), melchitského patriarchu z Antiochie, vyslovil názor, že schizma Východu bola svojím spôsobom „felix culpa“, t. j. „šťastná vina“. Táto schizma umožnila zachovať niektoré tradície a hodnoty východných cirkví, ktoré boli by inak „latinizované“. Dnešná jednota nebola by úplná, ale „latinská“. Podľa neho, plná jednota nastane, keď Východ, so svojou autentickou tradíciou, zjednotí sa s Katolíckou cirkvou v rôznosti, nie v uniformite.

Pápež Pavol VI. vykonal cestu z Vatikánu do Palestíny, dňa 4. januára 1964. Kľúčovým momentom tejto cesty bolo stretnutie pápeža Pavla VI. s Athenagorom I. (1886 - 1972), konštantínopolským ekumenickým patriarchom, dňa 6. januára 1964, ktoré podnietilo ekumenický dialóg medzi katolíckym a pravoslávnym svetom.

Druhé zasadacie obdobie koncilu skončilo sa dňa 4. decembra 1963. Začalo sa obdobie intenzívnej činnosti koncilových komisií a podkomisií.

 

ZDROJ:

 

MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 42 - 46, 132 - 133, 200 - 203, 216 - 220, 225. ISBN: 978-80-972597-6-1.

 

Súvisiace články:

Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20).
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20). 22. 12. 2023
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov 12. 03. 2024
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12).
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12). 26. 07. 2023
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16).
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16). 04. 10. 2023
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14).
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14). 24. 08. 2023
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13).
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13). 08. 08. 2023
Pápež Ján XXIII. a jeho dve tváre - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 5).
Pápež Ján XXIII. a jeho dve tváre - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 5). 21. 12. 2022
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6).
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6). 16. 01. 2023

Z archívu:

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­