Neprítomnosť milosti posväcujúcej, a oveľa viac jej strata, sa musia prejaviť zhubnými následkami. Celá tragika je pre nás nepredstaviteľná, pretože žijeme viac menej len zmyslovým životom a len výnimočne sa dokážeme vzchopiť k duchovnému životu. I keď dnes "dospelý nadčlovek" v reverende podceňuje nebezpečenstvo diabolského náporu (napríklad vypustí exorcizmus zo sv. krstu), či si z neho dokonca robí posmech, nie je tým smutná realita odstránená zo sveta a ako poznamenáva aj pohan Goethe: "Diabla ľudkovia necítia nikdy, ani vtedy nie, keď ich už drží za golier." (Faust I diel)

Neprítomnosť posväcujúcej milosti vrhá dušu do diablovej moci a človek je nevyhnutne stratený, keby mu na pomoc neprišla gratia medicinalis - milosť pomáhajúca. Objektívne dôkazy podávajú dejiny. To čo sa pred krátkou dobou udialo, dve svetové vojny s hrôzami koncentračných táborov všade po svete, je smutnou ilustráciou. Čítajte noviny, počúvajte rádio, čudujte sa pred obrazovkou: je to, pred čím sa trasieme hrôzou, ak v nás ešte zostala iskrička ľudského citu, je to ľudské? Určite nie. Je to zvieracie? Nie, lebo nijaké zviera nie je tak krvilačné ako človek. Zostáva posledná možnosť. Je to diabolské a diabolské je aj to, že sa slovo Satan rozpustilo v rozprávkach. Je snáď božské, čo činíš "dospelý nadčlovek", pre ktorého Boh už zomrel? Vari nepočuješ zúfalé kvílenie trpiaceho ľudstva zo spustošených materníc takzvaných matiek, zo zničených domovov, nemocníc, koncentračných táborov, väzníc, nevestincov a brlohov omamných jedov?

"Poznávaš ma? Kostra. Ohava. Poznávaš svojho pána a majstra, ktorému si sa upísal? Čo ma zadrží - tak volá tvoj pán - a dopadne na teba moja päsť a rozdrvím ťa..... i tvoju kultúru. " (Faust, Hexenkuche).

Nevieš "dospelý nadčlovek", čo je to milosť?  Tak spoznáš život bez milosti. Nevieš čo je dobro? Tak ho spoznáš skrze zlo. Nevieš čo je pravda? Tak ťa poučí lož. Krása ti nie je známa? Tak sa budeš pásť na ohavnosti. Že takéto poblúznenie ľudstva nie je mysliteľné bez Satanovej nadvlády by malo byť zrejmé.

Naša zvrátenosť sa ukazuje už v tom, že tomu, čo je Bytie samé, to jest Bohu pripisujeme len pomyselnú skutočnosť, zatiaľ čo každodenná pominuteľnosť znamená pre nás skutočnosť samú. Ale to je tiež trest za prvotný hriech. My, ktorí tak radi hovoríme o Mystickom tele Kristovom a chceme sa mu pripodobniť si neuvedomujeme, že sme predovšetkým údmi mystického tela Adamovho, a kde trpí hlava, musia trpieť aj údy.

Že nám tieto skutočnosti nič nehovoria pre zatvrdlivosť nášho srdca a tuposť ducha dokazuje už to, že by sme chceli odkladať krsť na dobu "duchovnej zrelosti." To je taká múdrosť, ako chcieť odložiť záchranu topiaceho sa až na dobu, keď vie plávať. Trestuhodné jednanie. Vyslovený nezmysel. Samozrejme, Cirkev nebola tak "múdra", ako my dnes,  keď nariadila aby sa dieťa krstilo, pokiaľ možno, hneď v deň narodenia.  Cirkev svätá, starostlivá matka, vedela o všetkých nebezpečenstvách, ktoré ohrozujú dieťa. Vedela aj o všetkých nádherách, ktoré Boh dieťaťu ponúka, ale ktoré mu rodiča
tak často upierajú. Dnes rozumieme predsa všetkému.

Odpustite mi tú trpkú iróniu, ale máme vôbec potuchy, čo sa pri svätom krste odohráva v duši?