I. Prvý argument: Len primerane vážny dôvod môže ospravedlniť konanie človeka, ktorého cieľom je násilne pripraviť druhého o vedomie
Je založený na princípe, že len primerane vážny dôvod môže ospravedlniť konanie človeka, ktorého cieľom je násilne pripraviť druhého o vedomie. Hoci tento princíp nebol moralistami v súvislosti s boxom úplne rozpracovaný, veľmi dobre bola analyzovaná jeho aplikácia na opilstvo, čo je podľa názoru lekárov stav veľmi podobný stavu boxera, ktorý bol omráčený opakovanými údermi do hlavy, a to čo i len na krátko, ktorý sa označuje ako knockout.[2]
Násilne uviesť človeka do takéhoto stavu znamená zbaviť ho jeho špecificky ľudských schopností; je to ako dehumanizovať ho. Lebo je to najcennejšie dobro človeka, ktoré je týmto napadnuté, dobro, ktorým sa človek odlišuje od zvieraťa, schopnosť správne myslieť a slobodne sa rozhodovať a ovládať svoje telo, ako zodpovedná ľudská bytosť. Dokonca aj túžba, či úmysel zaútočiť na takéto dobro je hriešna, ak nie je prítomný nejaký primerane vážny dôvod - napríklad dobro vlastnej telesnej integrity, zdravia alebo odrazenie nespravodlivého agresora. Sotva existuje iný dôvod, ktorý by ospravedlňoval útok na tak základné ľudské dobro. Zaiste, žiadna suma peňazí, ani žiadna sláva alebo rozkoš sa nemôžu vyrovnať dobru ľudského vedomia. Vskutku, ak nie je dovolené pripraviť nášho blížneho o jeho majetok, pokiaľ nie sme v stave krajnej núdze, potom určite nie je dovolené zbaviť ho jeho duchovných síl z dôvodu, ktorý je menší ako extrémna núdza.
Aj v krajnej núdzi môžeme svojho blížneho pripraviť o jeho hmotné statky len vtedy, keď niet iného prostriedku na uľahčenie situácie. Na zlobu a závažnosť nerozumného úmyslu alebo pokusu zbaviť iného vedomia sa možno pozerať prostredníctvom úvahy o stave dokonalej opitosti, ktorá je ťažko hriešna, hoci môže mať nepatrnú matériu. Vermeersch, Prummer a iní hovoria, že podstatná závažnosť bezdôvodného zbavenia sa vedomia nezávisí na dobe trvania a spočíva práve v násilnom zrušení schopnosti normálne myslieť a správne usudzovať, bez primerane vážneho ospravedlňujúceho dôvodu.[3]
Aby sme vylúčili tvrdenie, že knockout, ktorý zažívajú boxeri, v skutočnosti nie je zbavením vedomia v pravom slova zmysle, ale iba stavom dočasnej ochabnutosti, vezmime do úvahy vyjadrenia niektorých kompetentných lekárov, ktorí seriózne študovali medicínske aspekty boxu. Dr. Ernst Jokl, ktorý je považovaný za poprednú lekársku autoritu v oblasti zranení v boxe, hovorí o knokaute toto:
...ak je úder dostatočne silný, protivník môže upadnúť do bezvedomia, bez ohľadu na oblasť, do ktorej úder dopadol. Najčastejšou formou knockoutu je úder päsťou do brady. Dochádza k náhlej strate vedomia. Trvanie bezvedomia je rôzne; spravidla je to menej ako desať sekúnd. Vedomie sa pomaly vracia. Boxer je často schopný pokračovať v boji aj pred úplným návratom vedomia. V niektorých prípadoch môže strata vedomia pretrvávať niekoľko minút a príležitostne niekoľko hodín. Občas vedie nielen k úplnej strate pamäti, ale príležitostne až k retrográdnej amnézii presahujúcej celý zápas.[4]
Paralela medzi knockoutom a stavom dokonalej opitosti je zrejmá nielen v úplnej strate vedomia a v období čiastočného vedomia po knockoute, ale aj v prípadoch, keď séria úderov do hlavy privedie boxera až na pokraj bezvedomia. Tento stav popisuje Dr. G. W. Will:
Takýto muž pôsobí omráčene, jeho odpor voči súperovi je viac-menej automatický a môže získať amnéziu na celú dobu zápasu, či len na jeho časť. Tento stav môže nasledovať po knockoute jedným úderom, ale môže tiež nasledovať po sérii úderov, z ktorých žiadny nebol dostatočne závažný na to, aby sám spôsobil bezvedomie.[5]
V tomto stave zmätku, či omráčenosti pokračujú špecificky živočíšne funkcie človeka, ale nie je schopný myslieť a ovládať svoje telo, ako zodpovedná ľudská bytosť. Pretože podľa Dr. Jokla dochádza k:
„...stupňu zakalenia vedomia, ktorý ponecháva nedotknuté automatické motorické funkcie, ale zasahuje do schopnosti uvažovania a znižuje rýchlosť reakcie.“[6]
Zdá sa, že človek v takomto stave je sotva schopný niesť morálnu zodpovednosť. Z morálneho hľadiska človeku v takomto stave chýba vedomie nie menej ,ako človeku v stave dokonalej opitosti.[7]
Kvôli morálnym zásadám týkajúcim sa násilného a bezdôvodného zbavenia vedomia a kvôli povahe knockoutu, ako ho vysvetlili tí, ktorí túto záležitosť odborne študovali, treba povedať, že s boxom, ako sa robí dnes, je spojený ťažký hriech, prinajmenšom materiálne, zo strany súťažiacich, ktorí sa pokúšajú či majú v úmysle vyhrať knockoutom. To, že väčšina boxerov, aspoň na profesionálnej úrovni, sa o to pokúša a má taký úmysel, sa dá ukázať z výpovedí samotných boxerov a z povahy súťaže. Každý boxer chce vyhrať a vie, že dnes je najžiadanejším prostriedkom víťazstva knockout. Ak chce byť zápasník populárny a úspešný vie, že potrebuje vyhrávať cez knockouty. Faktom je, že väčšina zápasov o titul končí knockoutom; a mladí boxeri považujú takéto zápasy za významné úspechy vo svojej profesii. Je zriedkavé, ak nádejný mladý boxer nemá na konte vysoké percento knockoutov. Dokonca aj technické knokauty sú v boxerskom profesionálnom životopise žiadanejšie ako víťazstvá rozhodnutím.
Tieto informácie boli získané zo záznamov zápasov o titul od roku 1946, zo záznamov jednotlivých boxerov a z konzultácií so skúsenými boxermi, z ktorých všetci v podstate súhlasia s Murnaneovým tvrdením:
Väčšina zápasníkov chce vyhrať, ak je to možné, knockoutom. Knockouty sa oplatia. Budujú povesť bojovníka, čo umožňuje zarobiť viac peňazí a postúpiť v rebríčku. Keď bojovník hľadí na súpera s nenávisťou, nepoľaví. Naopak, zvyšuje úsilie skórovať knokautom. ... Hlava je hlavným cieľom a väčšina knockoutových úderov sa dostáva do hlavy. Dokonca aj vtedy, keď bojovník smeruje svoj útok na iné časti tela, je to obyčajne klamný manéver, ktorý má otvoriť priestor na úder do hlavy.[8]
V dnešných zápasoch, aspoň tých na profesionálnej úrovni, sa považuje knockout za najžiadanejší spôsob víťazstva. To je to, čo diváci chcú, takže boxer, ktorý by chce byť úspešný, to tiež musí chcieť a aj robiť. Podľa štatistík sa v profesionálnom boxe sa tento typ víťazstva dosahuje veľmi často. Takže z boxerských štatistík o počte knockoutov, povahy dnešného zápasenia a zo svedectiev boxerov sme dospeli k záveru, že boxeri, ktorí sa chcú presadiť a to je pravdepodobne väčšina boxerov, má v úmysle knokautovať svojich súperov všade, kde len je to možné. Je vôbec predstaviteľné, že by sa človek mohol venovať takejto profesii bez toho, aby mal v úmysle a pokúšal pripraviť druhého o vedomie? Vyššie sme videli, že čas v bezvedomí nemá nič spoločné s podstatnou závažnosťou bezdôvodného a násilného zbavenia vedomia. Takže už len úmysel priviesť človeka na chvíľu do bezvedomia je hriech, ak na to nie je primeraný dôvod. A keďže tu ide o najcennejšie dobro človeka, je to svojou povahou veľmi vážna vec. Knokaut od boxera je určite násilnejším zbavením vedomia ako to, ktoré si človek spôsobí nadmerným množstvom alkoholu; je to aj zámernejšie a úmyselnejšie. V oboch prípadoch je dehumanizačný účinok v podstate rovnaký, bez ohľadu na to ako dlho to trvá.
Môžeme teda uzavrieť, že zatiaľ čo úplný knokaut je rovnako mravne zlý ako dokonalá opitosť, čiastočný knokaut alebo čiastočné omráčenie je prinajmenšom rovnako zlé, ako nedokonalá opitosť. Preto boxer, ak má v úmysle knockoutovať súpera, alebo sa aspoň o to pokúsiť, hreší. A keďže sa treba vyhýbať blízkej príležitosti hriechu, nemožno sa preto zúčastniť zápasu, ktorého žiadúcim a často dosahovaným cieľom je podstatne hriešne konanie.
Poznámky na tejto stránke
[2] G. W. Will, "Punch Drunk," Journal of the Royal Army Medical Corps, LXXII (1939), 389.
[3] A. Vermeersch, S.J., Theologia moralis (2d ed.; Rome: Pontificia Universitas Gregori-ana, 1926), I, n. 493; D. M. Priimmer, O.P., Manuale theologiae moralis (4-5th ed.; Freiburg: Herder, 1928), II, n. 670, c; J. Ubach, S.J., Compendium theologiae moralis (Freiburg: Herder, 1926), I, n. 69.
[4] E. Jokl and E. Guttmann, "Neurologic-Psychiatric Studies on Boxers," Munchen med. Wehnsehr., LXXX (1933), 560.
[5] G. W. Will, loc. cit.
[6] E. Jokl, "Medical Research in Physical Education, VI: Boxing Injuries,,, South African Medical Journal, XX (1946), 209.
[7] S takýmto vedomím o problematike knockoutu by bolo vhodné prečítať si stránky 125-26 od Fr. John C. Ford's "Depth Psychology, Morality, and Alcoholism," Catholic Theological Society of America, Proceedings of the Fifth Annual Meeting
[8] T. A. Murnane, "Let's Face the Facts About Boxing," America, LXXXIV (1950), 18^-86.
