V pondelok dňa 29.augusta si podľa tradičného cirkevného kalendára pripomíname Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Keďže ide o známu udalosť z biblických dejín, ktorú s vysokou pravdepodobnosťou každý tradičný katolík pozná, budem sa venovať tejto udalosti cez prizmu známeho obrazu geniálneho talianskeho umelca Michele Angela Amerighi da Caravaggia, na ktorom spracoval popravu sv. Jána Krstiteľa, pričom nevynechám ani základné informácie  živote tohto geniálneho talianskeho maliara prelomu 16 a 17.storočia. 

Caravaggio tvoril v období manierizmu (prechodová fáza medzi renesanciou a barokom) a neskôr sa vypracoval na jedného z vrcholných predstaviteľov tenebrizmu (technika maľby prudko striedajúca svetlo a tieň, temnosvit, šerosvit) a naturalizmu v maliarskej tvorbe 17. storočia. Vďaka tenebrizmu a naturalizmu získali jeho obrazy výrazný dynamický rozmer. Vo svojej tvorbe často siahal po biblických motívoch, vzorom pre jeho postavy boli často prostí ľudia prelomu 16. a 17. storočia, ktorých stretol na ulici (bral si za modely ľudí chorých, umierajúcich, prostitútky, zločincov....) a ktorých zobrazoval naturalisticky, so všetkými ich nedokonalosťami.

Obraz Sťatie sv. Jána Krstiteľa namaľoval Caravaggio v roku 1608 na Malte a dodnes sa obraz nachádza v Katedrále sv. Jána v La Vallete, hlavnom chráme Rádu Maltézskych rytierov. Obraz prekvapuje aj dnes svojou brutalitou a naturalistickým poňatím popravy Jána Krstiteľa. Zachytáva okamih dekapitácie Jána Krstiteľa v momente, kedy ešte nie je hlava Jána Krstiteľa úplne oddelená od tela, postava kata s nožom v ruke, stojaceho nad telom Jána Krstiteľa, (ktorý uvažuje kadiaľ bude viesť rez na krku), dodáva obrazu šokujúcu dynamičnosť a brutalitu.
 
sv._jan_krstitel_caravaggio_-_wiki.jpg
 
Caravaggio: Sťatie sv. Jána Krstiteľa - zdroj: wikimedia commons
 
Caravaggio, hriech a násilie
Historici a znalci umenia dobre vedia, že Caravaggio bol veľkým hriešnikom a vo svojom živote mal aj osobné skúsenosti s násilím a zabitím. Caravaggiov život je pomerne podrobne zmapovaný, geniálny umelec bol známym pouličným výtržníkom, veľmi dobrým šermiarom a duelantom. Konflikty v nočnom Ríme sa riešili často so zbraňou v ruke a Caravaggio má na svojom konte viaceré zabitia. Vrátane vážneho zranenie notára Pasqualoneho s ktorým sa pobil o prostitútku či zabitie rímskeho žoldniera, ktorý dbal o bezpečnosť mesta. Práve zabitie rímskeho pápežského žoldniera v hostinci Albergo del Moro v roku 1604 sa mu stalo osudným. Caravaggia zatkli, zavreli ho do väzenia, zbičovali a vo väzbe čakal na súdny proces. Hrozil mu trest smrti, alebo galeje. Nie za celkom jasných okolností sa ale Caravaggiovi podarilo z väzenia utiecť do Janova. Keď sa situácia so žoldnierom za niekoľko mesiacov vyriešila, Caravaggiom podplatení svedkovia odvolali svoje tvrdenia a Caravaggio zaplatil pokutu za zabitého žoldniera, mohol sa do Ríma opäť vrátiť.
 
Človek by si myslel, že si Caravaggio aspoň čiastočne vstúpi do svedomia, no on aj naďalej nežil v Ríme ako zbožný katolík. Pokračoval v nočných pitkách a búrlivých oslavách. Počas jednej z takýchto osláv sa pohádal dňa 29. mája 1606 s Rannucciom Tommassonim, synom veliteľa Anjelskeho hradu (pápežská pevnosť), ktorého potom v súboji v Campo Marzio (v blízkosti Villa Medici) zabil. Ranuccio Tommassoni nebol takisto žiadna zbožná postava, patril rovnako do panteónu vtedajšieho rímskeho podsvetia. Problémom však bolo, že pápeži boli striktnými odporcami súbojov a kondotiér Tommassoni, otec zabitého Rannuccia patril do užšieho kruhu pápeža Pavla V. (vlastným menom Camillo Borghese). Preto musel Caravaggio z Ríma rýchlo utiecť, pretože hrozilo, že kondotiér Tommassoni sa mu za smrť svojho syna kruto pomstí.
 
Dnes vo vedeckej obci rezonuje tvrdenie, že Caravaggio bol latentným homosexuálom. Stávame sa tak zo strany sodomitov svedkami snáh, zvýšiť príťažlivosť homosexuality v očiach širšej verejnosti (pozrite sa, ďalšia významná umelecká osobnosť, ktorá je homosexuálom). Samozrejme neexistujú žiadne priame dôkazy, že by bol Caravaggio homosexuálom. Áno bol búrlivákom, ktorý miloval ženy, peniaze, ktorý kradol, vraždil, vynechával v nedeľu Svätú omšu, zanedbával spoveď, žil permanentne v stave smrteľného hriechu, no nikdy neklesol až tak hlboko, že by sa stal sodomitom. Na adresu sodomitov sa Caravaggio pomerne často vyjadroval značne pohrdlivo, podobne ako drvivá väčšina Španielov, Talianov i Portugalcov 16. a 17.storočia, v očiach ktorých boli sodomiti menejcennými bytosťami.
 
Po zabití Rannuccia Tommassoniho sa pre Caravaggia stal život v Ríme nemožný a v celom katolíckom svete príliš nebezpečný. Bolo reálne, že Rannuciov otec nechá Caravaggia zavraždiť a ak ho získa živého, umučí ho v kobkách Anjelskeho hradu.  Preto Caravaggio utiekol za pomoci rodiny Collonovcov (čo ho stálo viacero obrazov) cez Neapol na ostrov Maltu, kde sa pokúsil v roku 1607 stať čestným a svetským členom Rádu Maltézskych rytierov. Dúfal, že v boji proti Turkom zmyje svoju vinu a stiahne sa jeho odsúdenie na trest smrti v Ríme a takisto sa odvolá aj jeho exkomunikácia. 
 
Maltézski rytieri, ktorí vnímali Caravaggia ako geniálneho umelca, ho ako čestného člena, ktorý bude bojovať proti Turkom do svojich radov prijali a Caravaggiov problém začali riešiť. V jeho záležitostiach sa osobne angažoval vtedajší veľmajster rádu Maltézskych rytierov - gróf Alof de Wignacourt.  Caravaggio za to, že získal na Malte azyl, začal pre Maltézskych rytierov maľovať a v pomerne krátkej dobe na Malte vytvoril niekoľko nádherných obrazov, z ktorých najznámejší je práve obraz Sťatie sv. Jána Krstiteľa.
 
caravaggio_portret_-_wiki.jpg
 
Ottavio Leoni: Portrét Caravaggia - zdroj: wikimedia commons
 
Prchká povaha trápila Caravaggia aj na Malte. Väčšina rádových rytierov vnímala síce Caravaggia ako geniálneho umelca, mali však vážne pochybnosti o jeho morálnych a ľudských kvalitách, a pohrdlivo sa údajne vyjadrovali aj o jeho šermiarskych kvalitách, čo však bolo z ich strany pomerne nespravodlivé. Caravaggio patril k veľmi dobrým šermiarom talianskej školy, ktorá si vydobila svoje miesto v súperení so španielskou i francúzskou šermiarskou školou. Napätie medzi Caravaggiom a maltézskymi rytiermi nakoniec vyvrcholilo v roku 1608 ďalšou hádkou medzi Caravaggiom a jedným z maltézskych nižších dôstojníkov. 
 
Caravaggio siahol po zbrani, čo bolo medzi rádovými bratmi neprípustné. Útok so zbraňou v ruke na spolubrata, sa už v stredoveku medzi členmi rytierskych rádov (Maltézski rytieri, Templári, Nemeckí rytieri, Calatravskí rytieri a i.) trestal smrťou. Skúsení maltézski vojaci, ktorí budili hrôzu svojím šermiarskym a bojovým umením medzi Turkami súboj samozrejme nepripustili Caravaggia hneď na začiatku odzbrojili, pričom maltézsky nižší dôstojník, ktorý Caravaggia provokoval údajne po svojom korde ani nesiahol.
 
Caravaggio teda na Malte navždy skončil a musel z nej odísť. Uchýlil sa na Sicíliu, krátke obdobie žil v Messine a následne v Syrakúzach, odkiaľ sa vrátil do Neapola. Geniálny umelec, notorický bitkár a milovník žien trpel depresiami, jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil, začali ho trápiť brušné problémy. Niektorí odborníci tvrdia, že prežil pokus o otravu jedom. (Keďže vtedy ruskí agenti Boširov a Petrov nežili, nestál za jeho otrávením Kremeľ a novičok, ale pravdepodobne pápežský kondotiér Tommassoni a jeho osobná vendetta).
 
Ale ani zhoršený zdravotný stav nezabránil Caravaggiovi v Neapole (v hostinci, v ktorom žil na prelome rokov 1608/1609) dostať sa do slovnej potýčky s neznámym  mužom, ktorý Caravaggia provokoval. Tentoraz Caravaggiovi, ktorý bol dobrým šermiarom šťastie neprialo, narazil na lepšieho šermiara (údajne Španiela a znalca španielskej šermiarskej školy). V súboji bol Caravaggio veľmi ťažko zranený, je možné, že jeho súper bol plateným zabijákom, ktorý chcel získať Tommassoniho odmenu za Caravaggiovu hlavu.
 
Akoby zázrakom však Caravaggio následky zranenia duelu prežil, a pomaly sa z ťažkého zranenia zotavoval. V roku 1610 sa rozhodol odcestovať napriek chatrnému zdravotnému stavu do Ríma, pretože sa dozvedel, že pápež je údajne ochotný ho omilostiť. Cestoval loďou do prístavu Porto Ercole na polostrove Monte Argentario (35 km od mesta Grosseto v Toskánsku), ktorý ovládala jednotka zložená z Neapolcov a Španielov.
 
Príčiny Caravaggiovej smrti a ani presný dátum jeho smrti nie sú známe. Dňa 18. júla 1610 však našli jeho mŕtve telo na pláži v blízkosti miestnej pevnosti v Monte Argentario. Písomné informácie o jeho smrti sú značne rozporuplné, nepodarilo sa ani úplne objasniť ako zomrel. Na Caravaggiovom tele sa našlo množstvo starých jaziev po zraneniach z bitiek a duelov, polozahojené bolo bodné zranenie z Neapola. Časť bádateľov vyslovila hypotézu, že Caravaggio umrel na následky otravy, fyzického a psychického vyčerpania i na následky zranenia z duelu v Neapole. (Kondotiér Tommassoni mohol konečne začať spokojne spávať, smrť jeho syna bola pomstená).
 
Caravaggio umrel vo veku 39 rokov a pochovaný bol v krypte Kostola pasionistov  v Monte Argentario. Talianski odborníci v 20.storočí potvrdili, že na 90% sú ostatky v krypte skutočne Caravaggiovými ostatkami.  Škoda, že Caravaggio zahynul v pomerne mladom veku a nestihol tak namaľovať ďalšie nádherné obrazy, dúfajme však, že na sklonku svojho života svoje hriechy oľutoval a zomrel v stave dokonalej ľútosti, alebo v stave posväcujúcej milosti (v záverečnom období svojho života podľa viacerých odborníkov trpel Caravaggio veľkými depresiami a konečne začal myslieť aj na spásu svojej duše, takže prestal zanedbávať spovede i Tridentské sväté omše). Bola by totiž škoda, keby po Poslednom súde a Vzkriesení v Kristovom kráľovstve tento naozaj geniálny taliansky maliar chýbal. 
 
Krátka informácia o šerme a šermiarskych dueloch
Približnú predstavu, ako asi vyzerali šermiarske duely v 17.storočí, ktorých sa zúčastňoval aj Caravaggio poskytuje môj obľúbený španielsky film Kapitán Alatriste (Alatriste je reálna postava; na španielskeho kapitána Alatristeho, ktorý bojoval aj v znamej bitke pri Rocroi r. 1643, v ktorej španielske tercie hrdo a hrdinsky odpochodovali do dejín, reagoval francúzsky spisovateľ Alexandre Dumas svojimi románmi o štyroch mušketieroch). Uvedená scéna z filmu je duelom v ktorom sa stretli neapolský zabiják Malatesta a adoptovaný syn kapitána Alatristeho (toho si kapitán Alatriste osvojil v útlom veku, po smrti svojho španielskeho spolubojovníka v Nizozemsku. V čase súboja na videu ležal Alatriste zranený, pretože niekoľko dní predtým ho Malatesta v súboji porazil). Duelov je vo filme Kapitán Alatriste niekoľko. 
 
Vysoké strehy so zbraňou (streh adoptívneho Alatristeho syna so šatkou na hlave) sú typickým znakom španielskej šermiarskej školy. Malatesta (bradatý šermiar, ktorý prehrá) je predstaviteľ rozširujúcej sa Talianskej šermiarskej školy, Caravaggio pravdepodobne bojoval podľa Talianskej šermiarskej školy. Vo filme Alatriste hrali ako poradcovia aj súčasní španielski znalci Španielskej šermiarskej školy, ktorí patria k najlepším dobovým šermiarom na svete. Španielmi presadzovaná bojová zostava zbraní "espada y daga" (meč a dýka), ktorú v súboji vidieť patrí k vrcholom renesančného šermiarskeho umenia. 
 
V druhej polovici 17. storočia sa však dlhé rapíry a dýky postupne stávali minulosťou, rovnako ako Španielska šermiarska škola, prím v šerme začali hrať Taliani so svojou jednoduchou koncepciou jednej rýchlej čepele (kord namiesto rapíru a dýky) a v posledných dekádach 17. storočia Talianov na vrchole šermiarskeho umenia nahradili Francúzi. Podľa mnohých odborníkov najčistejšiu podobu európskeho  šermu predstavuje francúzsky šerm fleuretom, to však je už záležitosť 18.storočia. Najrýchlejšou a najnevyspytateľnou chladnou dlhou zbraňou je šabľa, európska šabľa sa začala presadzovať od prelomu 18 a 19.storočia. Film Kapitán Alatriste určite stojí za pozretie, aj keď ani v ňom nechýba povinné antikatolícke klišé.
 
Španielske tercie, ktoré kraľovali európskym bojiskám v rokoch 1490 - 1643 odchádzajú hrdo do dejín. Kastílske tercie tri dni odolávali niekoľkonásobnej francúzskej presile a preriedili pýchu francúzskej armády, ťažkú jazdu kyrysníkov. Po roku 1643 kvôli rozvoju palných zbraní (ľahšie a rýchlejšie muškety) sa stala koncepcia tercií (šermiari - arkebuzníci - pikanieri) bojujúcich v štvorcoch ako kedysi macedónska falanga, zastaralou a prestala sa na bojiskách používať.
 
Obraz Sťatie sv. Jána Krstiteľa 
Ako som už v úvode naznačil, Caravaggiov obraz sťatie sv. Jána Krstiteľa sa vymyká z rámca všetkých kresťanských obrazov zachycujúcich mučenícku smrť katolíckych svätcov. Konrétny moment stvárnený na obraze - práve prebiehajúca dekapitácia - obsahuje veľmi explicitné detaily a dynamiku. 
 
Sväté Písmo neposkytuje veľa podrobností o smrti sv. Jána Krstiteľa. Evanjelium podľa Lukáša (Lk 3,19-20) uvádza, že Herodes  Antipas uväznil a nechal sťať Sv. Jána Krstiteľa za to, že kritizoval jeho cudzoložné vzťahy s manželkou vlastného brata Herodias. Evanjelium podľa Mareka (Mk 6,17-28) informácie o dôvode zavraždenia sv. Jána Krstiteľa rozširuje, Herodes sa podľa tohto zdroju zdráhal sv. Jána Krstiteľa zavraždiť a rovnako podrobnejšie opisuje smrť sv. Jána Krstiteľa aj Evanjelium podľa Matúša (Mt 14,3-11). Chýbajú však podrobnejšie detaily o zabití svätca, dokonca aj Legenda Aurea, dielo, ktoré podrobnejšie opisuje mučenícku smrť viacerých svätcov sa podrobnejšie poprave sv. Jána Krstiteľa nevenuje. Samozrejme sú len známe informácie o Herodesovi, Herodias i o Salome, ale podrobnejšie informácie o poprave chýbajú a práve na tieto detaily obracia Caravaggio zámerne svoju pozornosť.
 
Kat  na obraze už zasadil sv. Jánovi Krstiteľovi smrteľnú ranu mečom, ktorá však neoddelila hlavu, preto chce kat nožom prerezať zvyšnňe šľachy, aby proces dekapitácie zavŕšil. Kto sa podrobnejšie na obraz zadíva, tak zistí, že Caravaggio sa "podpísal krvou sv. Jána Krstiteľa" pod mláku krvi vytekajúcu zo svätcovho tela. Ide o jediný podpis Caravaggia na jeho dielach. Smrť a poprava sv. Jána Krstiteľa pripomína zabitie Baránka a pri pohľade in situ možno preliatu krv sv. Jána Krstiteľa vnímať ako analogický znak budúcej Obety a Zmluvy Kristovej krvi v Eucharistii.
 
Takisto Caravaggiove jemné prepracovanie tradičnej ikonografie si vyžaduje pozornosť diváka. Meč v stredoveku vnímali ako obraz Kríža, ukrytie rukoväte a záštity meča pod telom sv. Jána Krstiteľa naznačuje, že Tajomstvo Kristovho Kríža je dosiaľ ukryté. Takisto povraz, ktorým má sv. Ján Krstiteľ zviazané ruky možno vnímať ako symbol na spojenie sv. Jána Krstiteľa a Krista svedectvom "Ecce Agnus Dei". Červený plášť sv. Jána Krstiteľa vytvára vizuálny protipól voči kaluži krvi. Caravaggio pracuje s týmito zmysluplnými symbolmi s realistickou a silne evokujúcou jednoduchosťou, ktorá však neodvádza pozornosť od danej témy.
 
Skupina postáv okolo sv. Jána Krstiteľa zvyšuje dramatickosť udalosti. Salomé so zlatou misou (misa je obrazom budúcej svetožiary), netrpezlivo čakajúca na hlavu svätca, je v kontraste so šokovanou starou ženou, ktorá sa drží za hlavu a zdesene pozoruje popravu sv. Jána Krstiteľa. Veliteľ, gestom ukazuje na tanier, čo je ponurým znesvätením pravej ruky sv. Jána Krstiteľa, ruky ktorá krstila Nášho Pána Ježiša Krista. Dvojica mužov, ktorí sa dívajú na popravu sv. Jána Krstiteľa z väzenského okna je obrazom morbídneho, no realistického ľudského záujmu o násilie a smrť, ktoré vždy zaujmú pozornosť ľudského diváka.
 
Caravaggio čiastočne protirečí na svojom obraze informáciam z Evanjelií, tým že popravu zasadil mimo väzenských priestorov. Niektorí historici umenia tvrdili, že sa Caravaggio mohol inšpirovať impozantnými múrmi pevnosti Maltézskych rytierov v La Vallete a múry sú vlastne obrazom spomenutej pevnosti, čím vzdal Caravaggio takisto hold tomuto katolíckemu rytierskemu rádu. Bezútešnú brutalitu popravy sv. Jána Krstiteľa podčiarkuje aj zdržanlivá farebnosť a v pozadí brány za zhrozenou starou ženou a mužom riadiacim popravu sa nachádza konštrukcia rozbitej brány, v ktorej odborníci vidia predtuchu budúceho Kristovho kríža. Dominantný hnedý tón, pripomínajúci odkrytú pôdu zaskočil aj Caravaggiových súčasníkov. Známy životopisec talianskych barokových umelcov 17. storočia Giovanni Pietro Bellori doslovne napísal, že "na obraze Sťatie sv. Jána Krstiteľa použil Caravaggio všetku silu svojho štetca a pracoval s takou intenzitou, že nechal presvitať základný náter plátna v jeho základných poltónoch"  
 
Ako som už uviedol v úvode článku, tenebrizmus a jeho hra zo svetlom a tieňom predstavujú základný výrazový prostriedok Caravaggiovho diela. Ale aj Sväté Písmo sa viac krát odvoláva na sv. Jána Krstiteľa v súvislosti s Božským svetlom (Jn 1,6-8), Jn, 5,35). Sv. Ján Krstiteľ je v Evanjeliu sv. Jána predstavovaný ako svedok, ktorý "prišiel vydať svedectvo o svetle, lampa, ktorá horí a svieti a v ktorej svetle bolo možné sa chvíľu veseliť". Svetlo vnímal Caravaggio v biblických intenciách ako niečo, čo požehnáva a posväcuje, sv. Jána Krstiteľa vnímal ako vzor viery, duchovnej a morálnej očisty a poslušnosti, ktoré Caravaggiovi v jeho samotnom živote tak veľmi chýbali a čo si podľa niektorých odborníkov na jeho dielo a život často aj bolestne uvedomoval. Pre Caravaggia bol sv. Ján Krstiteľ nádobou vyžarujúcou Božské svetlo, bol majákom na ceste k Bohu. A aj keď bola úloha sv. Jána v porovnaní s Ježišovou úlohou maličkosťou, predstavoval sv. Ján Krstiteľ pre Caravaggia zdroj neuhasiteľného Božieho plameňa.
 
Na Caravaggiovom obraze bledá a žiarivá pokožka sv. Jána Krstiteľa i jeho pokojná a odovzdaná tvár evokuje budúce Kristove utrpenie na Kríži. Pre Caravaggiovu tvorbu je termín "Ciaroscuro" (šerosvit) jedným zo základných výrazových prostriedkov. Práve šerostvit použil Caravaggio v koncepcii svojho obrazu, aby zdôraznil význam Sv. Jána Krstiteľa ako symbolu Posvätného svetla, ktoré prekonáva temnotu hriechu, smrti a zatratenia.
 
Caravaggio bol geniálnym umelcom so zmučenou dušou. Vo svojej tvorbe reinterpretoval vlastné predstavy sofistikovaným a citlivým spôsobom a dokázal tak vyrozprávať každý príbeh po svojom. To že na obraze Sťatie sv. Jána Krstiteľa evokuje Svätožiaru práve zlatá misa nerobí obraz menej svätým, práve naopak. Caravaggiov naturalizmus otriasa a silne ovplyvňuje diváka, sústreďuje jeho pozornosť na život sv. Jána Krstiteľa a núti diváka uvažovať. Možno aj o tom, že rovnako ako bol sv. Ján Krstiteľ volaný k tomu, aby pripravil ľudí na vystúpenie Nášho Pána Ježiša Krista, bol Caravaggio volaný Božím hlasom k tomu aby svojim dielom, s jeho charakteristickou geniálnou hrou svetla a tieňa naznačil nám katolíkom, že aj my sa môžeme stať aspoň prvým počiatočným malým svetlom pre tých, ktorí ostávajú v temnote a bez života, aby dokázali nájsť cestu k Skutočnému svetlu, ktorým je Náš Pán Ježiš Kristus.
 
 

Súvisiace články:

Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti
Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti 02. 10. 2022

Z archívu:

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­