II. Druhý argument: V zmysle piateho prikázania je zakázané poškodzovať človeka v jeho právach na telesnú integritu
V zmysle piateho prikázania je zakázané, s výnimkou dôvodu uchovania integrity vlastného telesného zdravia, alebo spravodlivého trestu udeleného civilnou autoritou za závažné trestné činy, poškodzovať človeka v jeho právach na telesnú integritu, alebo zdravie spôsobovaním rán a násilím, ktoré môže umenšiť fyzickú silu, alebo krásu, alebo narušiť celistvosť jeho tela. Pod tento princíp spadajú všetky činy mrzačenia. Uplatnenie tohto princípu na box bude jasné na základe výskumu Martlanda, Jokla, Carrolla a ďalších, ktorých zistenia boli potvrdené nedávnymi lekárskymi objavmi a experimentmi o povahe, príčinách a účinkoch poranenia mozgu. Netreba dokazovať, že len ten najzávažnejší dôvod by mohol ospravedlniť toho, kto by spôsobil trvalé poškodenie, alebo vykonal skutok, ktorý svojou povahou veľmi pravdepodobne spôsobí trvalú ranu, na najcitlivejšom životnom orgáne človeka. Tam, kde dôjde k takémuto konaniu bez primerane vážneho dôvodu, pácha sa smrteľný hriech – prinajmenšom materiálny.
Je zrejmé, že žiadne množstvo peňazí alebo slávy nemožno považovať za dobrý účinok, primeraný zlému účinku, teda istému či aspoň veľmi pravdepodobného trvalého poškodenia mozgu. Opäť, ak môžeme pripraviť nášho blížneho o jeho hmotné statky len vtedy, keď sme v stave krajnej núdze bez možnosti iného úniku, potom určite nemôžeme porušovať jeho právo na telesnú integritu len kvôli veľkej sume peňazí a troche slávy. Zápasník teda nemá dôvod poškodzovať blížneho v jeho právach na telesnú integritu alebo zdravie tým, že mu spôsobí rany, ktoré určite poškodia silu, vzhľad a narušia celistvosť jeho tela.
Iba Boh má priamu vládu nad ľudským telom; nikto nemá právo nakladať s vlastným telom tak, ako chce. Tak ako nikto nemôže bez primerane závažného dôvodu ublížiť inému, tak nikto nemá právo dovoliť inému, aby mu bez takéhoto dôvodu ublížil. Vskutku, nikto nesmie dovoliť druhému, aby mu uštedril čo i len ľahké údery, s výnimkou prípadu spravodlivého trestu.[9] Boxeri si teda nemôžu implicitne udeliť vzájomné povolenie na vzájomné sa potrestanie.
Box sa nesmie považovať za zákonne nebezpečné povolanie, ako je práca skúšobného pilota, baníka, hasiča či akrobata. Medzi takýmito povolaniami a boxom existuje paralela, pokiaľ ide o dobrý účinok (peniaze), ale nie v súvislosti so zlým účinkom. Pretože v nebezpečných povolaniach, ktoré sú povolené kvôli peniazom, nemožno zlý účinok (nebezpečenstvo fyzického zranenia) v žiadnom prípade považovať za cieľ, či za žiaduci a najefektívnejší prostriedok na dosiahnutie dobrého účinku. Napriek tomu dnes box považuje knockout za najžiadanejší spôsob dosiahnutia dobrého účinku; a samotný úmysel vyhrať boj, keďže sa to takmer vždy deje sériou úderov na hlavu, znamená úmysel priamo spôsobiť fyzické zranenie do takej miery, že sa protivník nedokáže brániť. Okrem toho, aby sme sa bez hriechu zapojili do takzvaných nebezpečných povolaní, je potrebné, aby sa použili aspoň bežné prostriedky, na odvrátenie nebezpečenstva. V boxe je to práve úder do hlavy, ktorý bezprostredne spôsobuje nebezpečenstvo trvalého poranenia mozgu. Ak by toto blízke nebezpečenstvo bolo odstránené bežnými prostriedkami (napr. zákazom udierať nad a úrovňou ramien) celá povaha moderného boxu by sa zmenila.
Vyššie uvedené princípy možno ľahko prijať, ale ešte treba uviesť fakty. Naozaj sa boxer pokúša spôsobiť vážne rany a darí sa mu to často? Kladná odpoveď na túto otázku vyplýva zo skúmania
- podstaty moderného pugilizmu;
- povahy štruktúr mozgu a najnovších údajov o príčinách a účinkoch poranení mozgu;
- posúdenia spoločného stanoviska príslušných lekárskych orgánov, ktoré študovali zranenia pri boxe.
Moderný pugilizmus (pästný zápas), ako sme už videli, má za hlavný a najžiadanejší cieľ uštedriť mozgu protivníka taký zásah, že ten už nebude schopný konať ako ľudská bytosť. Tento cieľ sa často dosahuje. Pred štyridsiatimi rokmi to tak nebolo. Pri hľadaní príčiny „zvýšenej frekvencie a závažnosti mozgových tráum medzi boxermi“ autor ponúka dve veľmi pravdepodobné teórie:
...technický pokrok v boxe, ktorý vedie k presnejším a rýchlejším úderom; boxeri dnes vedia, že údery na tvár a bradu sú účinnejšie ako ktorékoľvek iné a sústreďujú sa na ne. Spolu s technickým rozvojom viedla zmena vkusu verejnosti k výraznej zmene charakteru boxu;...pred rokmi sa zdôrazňovalo umenie vyhnúť sa rane, alebo ju kryť, v dnešnej dobe si verejnosť želá maximálne ofenzívne akcie, bez ohľadu na inkasované údery... Táto technika... vystavuje bojovníka častejším zraneniam.[10]
Promotér zápasu chce získať dav. Takže jediná vec, ktorú má radšej ako poriadneho bijca, sú dvaja poriadni bijci, hovorí editor obľúbeného boxerského magazínu. Hovorí: „Nič sa nevyrovná tomu, keď máte na svojej strane arénu.“[11] Najtvrdšie zápasy sa vždy považujú za najlepšie. Ak sa bojovníci zastavia alebo spomalia, dav píska a bučí a ženie ich, aby to „roztočili“, „prestali s exhibíciou“ a „bojovali“. Časopisy o boxe, ktoré sa prirodzene snažia udržať záujem ľudí o tento šport, sú dobrým ukazovateľom vkusu fanúšikov a súčasného stavu tohto športu. Tieto časopisy sú plné príšerných obrázkov z najpopulárnejších zápasov v najkrvavejších momentoch. Prečo by zdôrazňovali tento aspekt súťaže, pokiaľ by to fanúšikovia nechceli? Toto je aspekt, ktorý zdôrazňujú športoví komentátori všetkými tými rečami o „zúrivých“, „tvrdých úderoch“, „rozbíjaní“, „masakrovaní“, a „jatkách“.
Dnes je štandardom pokúsiť sa o technický knockout. To sa deje sústredením čo najväčšieho počtu silných úderov na nejakú spôsobenú ranu. Často je to krvácajúce obočie a zlomený nos, na ktorý sa sústreďuje množstvo rán, kým lekár alebo rozhodca nezastaví boj. Často to rozzúri dav. Aké množstvo peňazí, alebo koľko slávy dokáže ospravedlniť tieto zámerné a priame pokusy zhoršiť otvorenú ranu, alebo rozmlátiť už zlomený nos? Napriek tomu hovoria: „To všetko je súčasťou hry!“
Hoci je ťažké nájsť štatistiku, skúmali sme množstvo fotografií tvárí boxerov a našlo sa len málo takých, ktorí zjavne nemali zlomený nos. Slepota spôsobená oddelením alebo roztrhnutím sietnice je až príliš bežným osudom boxerov. Zdá sa, že povaha tohto povolania takmer znemožňuje mužovi zachovať si normálnu krásu ľudskej tváre.
Bojovník dnes musí podľa túžby divákov zniesť maximálny výprask. Ak prizná, že je zranený a vzdá sa, dav ho vysmeje, rovnako ako rozhodcu, keď zastaví bitku, pretože je príliš krvavá, alebo pretože je jeden zo zápasníkov dostatočne omráčený. Často dochádza k úplným knockoutom, pretože boxer bol predchádzajúcimi údermi natoľko ochromený, že sa poriadne nekryje pred posledným, tvrdým a dobre miereným úderom.
Je fakt, že lekárska starostlivosť ani štátne predpisy nechránia boxera pred surovou bitkou. Lebo len silná bitka urobí človeka bezbranným; a to je cieľ zápasu. Sú zaznamenané prípady, pri ktorých ani lekárske vyšetrenia ani predpisy nezabránili mužom v boji, napriek vážnym zraneniam, ktoré utrpeli v predchádzajúcich zápasoch. Ukazuje sa, že najvážnejšie rany, ktoré utrpeli v boji, sú skryté aj pred najlepším lekárskym vyšetrením. Fanúšikovia televízneho boxu to vedia. Nie je to tak dávno, čo videli lekára, ktorý po tom, čo sa skontroloval boxera, ktorý bol prakticky v bezvedomí, dovolil tomuto mužovi bojovať až do smrti. Röntgenové snímky len málo pomáhajú pri odhadovaní účinkov predchádzajúceho poranenia hlavy.[12] Nedávne experimenty so zmenami mozgových vĺn v dôsledku otrasov mozgu a EEG nálezy v prípadoch dvoch stoviek študovaných boxerov spochybňujú účinnosť EEG ako prostriedku na zaistenie bezpečnosti boxerov.[13]
Je zrejmé, že boxer má v úmysle udrieť svojho súpera do hlavy tak často a tak tvrdo, ako mu to situácia a schopnosti dovolia. Robí to preto, že chce toho človeka vyradiť z boja a vie, že bezvedomie je najúčinnejším prostriedkom. Aký význam majú všetky tieto silné údery do hlavy?
Poznámky na tejto stránke
[9] B. H. Merkelbach, O.P., Summa theologiae moralis (3d ed.; Paris: DesclSe de Brouwer, 1938), II, n. 371.
[10] A. Ravina, "Traumatic Encephalitis or Punch Drunkenness," Presse midicale, XLV (1937), 1362.
[11] A. Buck, "How to Pack Them In," Ring, April, 1951, p. 19.
[12] G. W. Will, loc. cit.
[13] The electroencephalographic experiments of Jaspers, Kershman, Evidge, and the findings of Dr. Sjaardema and Dr. Waxman are well summarized for our purposes by Dr. A. H. Steinhaus in a paper which will soon be published in the Journal of the American Association for Healthy Physical Education, and Recreation.
