Predošlá strana
Ďalšia strana »

Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?

Pozrime sa na vyhlásenia a postoje  pápežov, svätých a cirkevných koncilov a tiež na história prijímania na ruku.

Sv. Sixtus I. (okolo roku 115): „S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi.“

Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.

Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): „Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania.“ Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.

Zaragoský koncil (380) exkomunikovali každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.

Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávavnie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.

Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe, a ako ochranu proti svätokrádeži.

Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozil exkomunikáciou.

Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) : „Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa  mohli dotknúť tejto sviatosti.“ (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj. 8)

Tridentský koncil (1545-1565): „Skutočnosť, že iba kňaz podáva sväté prijímanie svojimi posvätenými rukami, je apoštolská tradícia.“

Pápež Pavol VI. (1963-1978): „Tento spôsob [na jazyk] treba zachovať.“ (Memoriale Domini)

Pápež Ján Pavol II: Dotýkať sa svätných spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných. (Dominicae Cenae, 11)

„Nie je dovolené, aby veriaci sami brali do rúk konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, tým menej, aby ich podávali jedného druhému.“ (Inaestimabile Donum, 17. apríl 1980, sek. 9)

„História“ prijímania na ruku sa zvyčajne podáva takto:

Od Poslednej večere a za čias apoštolov sa sväté prijímanie, samozrejme, podávalo na ruku. Tak to bolo aj za čias mučeníkov. A tak to bolo aj počas vrcholu patristického obdobia a v liturgii po Konštantínovom edikte. Prijímanie na ruku bolo veriacim podávané tak ako sa podáva dnes (v otvorenejších a pokrokovejších oblastiach Cirkvi). Teda po viac ako polovicu života Cirkvi bolo normou.

Nádherný dôkaz vyššie uvedeného možno nájsť v texte sv. Cyrila Jeruzalemského (313-386), v ktorom radí veriacim, aby si „zo svojich rúk urobili trón, na ktorom budú prijímať Kráľa [vo svätom prijímaní].“ Tento cirkevný otec ďalej nabáda k veľkej starostlivosti o všetky odrobinky a úlomky, ktoré by mohli zostať na rukách, pretože tak ako nedopustíme, aby na zem padal zlatý prach, tak si treba dávať ešte väčší pozor, keď ide o Telo Pánovo.

K zmene v spôsobe prijímania konsekrovaného chleba došlo podľa dnes populárnej interpretácie takto: V stredoveku dochádzalo k určitým deformáciám vo viere, ktoré sa diali postupne a ktoré sa postupne rozvinuli. Patril medzi ne nadmerný strach z Boha a s tým súvisiaca posadnutosť hriechom, súdom a trestom; prílišný dôraz na Kristovo božstvo, čo viedlo v podstate k popretiu alebo prinajmenšom bagatelizovaniu Jeho svätého človečenstva; prílišné zdôrazňovanie úlohy kňaza v posvätnej liturgii a strata zmyslu pre spoločenstvo, ktorým Cirkev v skutočnosti je.

Najmä pre prílišný dôraz na uctievanie Krista v Najsvätejšej Eucharistii a príliš prísny prístup k morálnym otázkam bolo sväté prijímanie čoraz vzácnejšie. Považovalo sa za dostatočné pozerať sa na Svätú hostiu počas pozdvihovania. Táto dekadentná prax „pozdvihovania“ pokračuje a nezdravé vystavovanie a žehnanie Najsvätejšou sviatosťou majú svoj pôvod v tomto nešťastnom stredoveku, v období, ktorého liturgických praktík by bolo dobré sa zbaviť.

V tejto atmosfére a za týchto okolností začalo byť praktizovanie prijímania na ruku obmedzované. Rozvinula sa prax, keď kňaz vkladá konsekrovaný chlieb priamo do úst prijímajúceho a na poľutovanie bola všeobecne prikázaná.

Záver je pomerne jasný: treba sa zbaviť tohto obyčaju, ktorého korene ležia v temných dobách stredoveku. Mali by sme ho zakázať alebo aspoň od zvyku brániť veriacim aby „vzali a jedli“  odrádzať a vrátiť sa k pôvodnému zvyku Otcov a apoštolov: prijímaniu na ruku.

Tento príbeh je pútavý a pekný, škoda však že TO NIE JE PRAVDA.

Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.[1]

Dôkladnejšie štúdium dostupných dôkazov z cirkevných dejín a zo spisov otcov nepodporuje tvrdenie, že prijímanie na ruku bolo univerzálnym zvykom, ktorý bol postupne vytláčaný a nakoniec nahradený prijímaním na jazyk.

FAKTY skôr poukazujú na INÝ záver:

Pápež sv. Lev Veľký (440-461), je prvým svedkom tradičnej praxe. Vo svojich komentároch k šiestej kapitole Evanjelia podľa Jána hovorí o prijímaní na jazyk ako o aktuálnom spôsobe: „Človek prijíma  do úst to, čo prijal vierou“.[2] Pápež nehovorí tak, ako keby zavádzal novinku, ale že to je ustálená skutočnosť.

O storočie a pol neskôr, ale stále TRI storočia PREDTÝM, ako bola táto prax (podľa vyššie uvedeného populárneho rozprávania) údajne zavedená, je pápež svätý Gregor Veľký (590-604) ďalším svedkom. Vo svojich dialógoch (Rim 3, c. 3) rozpráva o tom, ako sa pápežovi sv. Agapitovi (+536) počas omše stal zázrak, keď niekomu vložil Telo Pánovo do úst. Ján Diakon potvrdzuje, že tento pápež podával sväté prijímanie do úst.

Títo svedkovia pochádzajú z piateho a šiesteho storočia. Ako možno rozumne povedať, že prijímanie na ruku pokračovalo ako „...oficiálna prax až do desiateho storočia?“ Ako možno tvrdiť, že podávanie prijímania na jazyk je stredoveký vynález?

Nemožno tvrdiť, že veriaci nikdy a za žiadnych okolností do rúk nepríjmali. Ale za akých podmienok sa to dialo? Zdá sa, že už od začiatku bolo celkom obvyklé, že kňaz vkladal premenený chlieb do úst prijímajúceho. Avšak v časoch prenasledovania, keď kňazi neboli ľahko dostupní a keď si veriaci nosievali z núdze sviatosť do svojich domovov, podávali si sväté prijímanie vlastnou rukou. Aby neboli zbavení  Chleba života, mohli ho prijímať vlastnou rukou, keď to neurobiť by znamenalo byť zbavený potrebnej duchovnej výživy. To isté sa týkalo pustovníkov, ktorí odišli do púšte, kde nemali službu kňaza a nechceli sa vzdať praktizovania každodenného prijímania.

Prax bola teda taká, že sa človek mohol dotknúť hostie, keď neurobiť tak by znamenalo byť zbavený sviatosti. Ale keď bol k dispozícii kňaz, človek do ruky prijímať nemohol.

Svätý Bazil (330-379)  jasne hovorí, že prijímať sväté prijímanie vlastnou rukou je POVOLENÉ LEN V ČASE PRENASLEDOVANIA, alebo, ako to bolo v prípade mníchov na púšti, keď nebol k dispozícii diakon alebo kňaz, ktorý by ho mohol podávať.

„Nie je potrebné dokazovať, že v čase prenasledovania, keď niet kňaza alebo diakona, nie je ťažký hriech, keď človek prijíma vlastnou rukou.“ (list 93)

Z textu vyplýva, že prijať do ruky za iných okolností, mimo prenasledovania, by bol ťažký hriech.[3] Svätý Bazil poznal zvyk osamelých pustovníkov, ktorí si uchovávali Najsvätejšiu sviatosť vo svojich príbytkoch a v neprítomnosti kňaza alebo diakona si podávali sväté prijímanie.

Vo svojom článku o Prijímaní v Dictionaire d'Archeologie Chretienne Leclerq vyhlasuje, že Konštantínov mier ukončil praktizovanie prijímania na ruku. To nám znovu potvrdzuje úvahy sv. Bazila, že práve prenasledovanie tvorilo alternatívu buď prijímať na ruku, alebo neprijímať vôbec. Keď prenasledovanie skončilo, prax prijímania do ruky očividne tu a tam pretrvávala. Cirkevná autorita to považovala za zlozvyk, ktorého sa treba zbaviť, pretože to bolo v rozpore so zvykom apoštolov.

Tak koncil v Rouene, ktorý sa zišiel v roku 650, hovorí: „Nevkladajte Eucharistiu do rúk žiadneho laika alebo laikovej ženy, ale LEN do ich úst.“

Konštantínopolský koncil, ktorý bol známy ako „in trullo“ (nie je to žiaden z ekumenických koncilov, ktorý sa tam konal), zakázal veriacim dávať si sväté prijímanie  (čo sa, samozrejme, deje, keď sa posvätná hostia vloží do ruky prijímajúceho). ). Nariadil exkomunikáciu v trvaní jedného týždňa pre tých, ktorí tak urobia v prítomnosti biskupa, kňaza alebo diakona.

A čo svätý Cyril? Samozrejme, propagátori „Prijímania na ruku“ sa vo všeobecnosti málo zmieňujú o dôkazoch, ktoré sme predložili. Neustále sa však odkazujú na text pripisovaný sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, ktorý žil v štvrtom storočí v rovnakom čase ako sv. Bazil.

Dr. Henri LeClerq zhrnul veci takto:

„Svätý Cyril Jeruzalemský odporúčal veriacim, aby pri prijímaní mali pravú ruku natiahnutú, prsty pri sebe, podopreté ľavou rukou a s dlaňou trochu prehnutou; V okamihu, keď bolo Kristovo Telo vložené do ruky, komunikant mal povedať: Amen...“ V tomto texte je však VIAC než len vyššie uvedené. Ďalej tiež navrhuje nasledovné:

„...Posväť svoje oči kontaktom so Svätým telom. Keď sú tvoje pery ešte vlhké, dotkni sa svojich pier a potom si prejdi rukou cez oči, čelo a ostatné zmysly, aby si ich posvätil.“ Toto dosť zvláštne (možno  poverčivé? Neúctivé?) odporúčanie spôsobilo, že vedci začali pochybovať o pravosti tohto textu. Niektorí si myslia, že možno došlo k interpolácii, alebo že to v skutočnosti napísal svätcov nástupca. 

Nie je vylúčené, že text je v realite dielom patriarchu Jána, ktorý v Jeruzaleme nastúpil po Cyrilovi . Ortodoxia tohoto Jána však bola veľmi podozrivá. Vieme to z korešpondencie sv. Epifánia, svätého Hieronyma a tiež od svätého Augustína.

Takže v prospech prijímania na ruku tu máme text POCHYBNÉHO pôvodu a OTÁZNEHO obsahu. A na druhej strane máme spoľahlivých svedkov, medzi ktorými sú aj dvaja veľkí pápeži, že vkladanie posvätnej hostie do úst prijímajúceho bolo už minimálne v piatom storočí bežné, čo môžeme s istotou dokázať.

Klerikalizmus?

Nie je to ale forma klerikalizmu dovoliť kňazovi dotýkať sa svätej hostie a nedovoliť laikom urobiť to isté? Ale ani kňazi sa nesmú dotýkať Najsvätejšej sviatosti, iba ak to je nevyhnutné. V skutočnosti, okrem kňaza, ktorý celebruje samotnú omšu,  nikto iný prijímajúci sväté prijímanie, dokonca ani kňaz, ak bol medzi príjmajúcimi, to nemohol urobiť na ruku. A tak v tradičnej liturgickej praxi rímskeho obradu, ak kňaz asistoval pri omši (a nie celebroval) a ak chcel prijať sväté prijímanie, neurobil tak vlastnou rukou: prijal na jazyk. To isté platilo o biskupovi. To isté platilo o samotnom pápežovi.

Keď bol napríklad pápež svätý Pius X. v auguste 1914 na smrteľnej posteli a sväté prijímanie mu priniesli ako viatikum, neprijímal a nesmel prijímať na ruku: prijímal na jazyk podľa zákona a praxi katolíckej cirkvi.

Toto potvrdzuje základný bod: Pre zachovanie úcty nesmie dochádzať k ŽIADNEMU zbytočnému dotýkaniu sa Svätej Hostie. Je zrejmé, že je niekto potrebný, kto bude rozdávať Chlieb života. Nie je však potrebné robiť z každého muža, ženy a dieťaťa vlastného eucharistického vysluhovateľa a znásobovať manipuláciu a tak zväčšovaťnebezpečenstvo spadnutia a straty odrobiniek. Ani tí, ktorých ruky boli špeciálne posvätené, aby sa mohli dotýkať Najsvätejšej Eucharistie, teda kňazi, to nesmeli robiť zbytočne.

Predošlá strana
Ďalšia strana »

Súvisiace články:

Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela
Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela 21. 03. 2022
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy?
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy? 01. 03. 2022
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť?
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť? 16. 09. 2022
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk 14. 03. 2022
„Podporujem aktuálnu vec...“
„Podporujem aktuálnu vec...“ 09. 04. 2022
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom 09. 10. 2022
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom (II. časť)
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom (II. časť) 13. 10. 2022
Je nový lekcionár naozaj lepší?
Je nový lekcionár naozaj lepší? 23. 10. 2022
Pompeje, mesto skazy, ako symbol nádeje - Pompejská novéna a jej zázračné účinky (2. časť)
Pompeje, mesto skazy, ako symbol nádeje - Pompejská novéna a jej zázračné účinky (2. časť) 07. 10. 2022
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť 13. 11. 2022

Z archívu:

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Kríza

z dňa 23. január 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­