Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 25. septembra pripomíname sviatok sv. Pacificia zo San Severina /1.3.1653 - 24.9.1721/, muža pravej kresťanskej viery a pokory. Sv. Pacificius zo San Severina počas svojho života vážne ochorel, stratil sluch i zrak, čo mu však nebránilo neustále ďakovať Bohu, chváliť ho a pomáhať ľuďom vo svojom okolí. Dnešný svet často vníma pokoru ako znak zotročilosti, pravá pokora je však vlastnosou pravých a šľachetných duchovných velikánov. Len ľudia povrchní a do seba zamilovaní, ktorí sa detinsky sami obdivujú pohŕdajú pravou pokorou, pretože nedokážu pochopiť jej podstatu.

Svätý Pacificius zo San Severina /oblasť Ancony/ sa narodil bohatým a nábožným manželom Antoniovi Divinimu a Mariangele Bruniovej. Rodičia ho milovali a od útleho detstva ho zahrňovali láskou a viedli ku katolíckej viere. Žiaľ, umreli keď mal sv. Pacificio tri roky a po smrti ho vychovával strýko, ktorý bol nesmierne lakomý, drsný a panovačný. Chlapca vnímal ako záťaž a strýkovi sluhovia sa tiež k sv. Pacificiovi správali veľmi hrubo a nevľúdne.

Malý svätec musel u svojho strýka vykonávať tie najťažšie a najšpinavie práce, nemal čas na učenie. Čeľaď sa mu neustále vysmievala, pohŕdala ním a trápila ho. Sv. Pacificius sa však nikdy nesťažoval a ticho a trpezlivo znášal všetky príkoria z lásky k Bohu. Chýry o tom, ako bohatý strýko trápi svojho synovca sa však nakoniec neutajili a členovia rodiny boli rozhodnutí chlapca od strýka odviesť. Keď sa však sv. Pacificia pýtali, či mu niekto neubližuje, ten odvetil že sa má dobre a poďakoval sa všetkým za ich láskavosť. Sv. Pacificius neklamal, naozaj sa mu dobre viedlo, pretože sa odovzdal do Božej vôle a bol šťatný, že môže trpieť a cvičiť sa v pokore a odriekaní. Od úst si odtŕhal jedlo, ktoré potom ponúkal žobrákom, ktorí navštívili stýkov dom a žiadali o almužnu. Usilovne sa vzdelával, pretože sa rozhodol, že keď dospeje, odíde do kláštora. (Portrét sv. Pacificia)

V roku 1670, keď dosiahol vek 17 rokov od strýka odišiel a vstúpil do františkánskeho kláštora Menších bratov observantov v Ossime pri Ancone. Pokračoval v cvičení pokory, s radosťou robil tie najhoršie práce v kláštore, po štúdiu venoval voľný čas modlitbe a rozjímaniu. Rovesníci v kláštore si k nemu nedokázali nájsť cestu, pretože mu nerozumeli, starí mnísi však čoskoro vybadali jeho potenciál a veľmi si ho vážili. V roku 1671 zložil rehoľné sľuby a začal študovať teológiu a filozofiu, aby sa mohol stať katolíckym kňazom. Dňa 4.6.1678 bol vysvätený za kňaza.

Sv. Pacificius sa neprestával v kláštore horlivo modliť, umŕtvovať svoje telo a pokračoval v cvičení pokory. Ukázalo sa, že je veľmi šikovným kazateľom a dlhé hodiny trávil v spovednici, len aby pomohol hriešnikom. Niekoľko rokov bol guardiánom kláštora v San Severine a všetkým spolubratom bol príkladom v pokore, rehoľných cnostiach a v láske k chudobe. Vždy sedával za spoločným stolom na poslednom mieste, jedol málo a nosieval len obnosený mníšsky habit.

Vo svojich kázňach sa veľmi kriticky vyjadroval proti prepychu, pýche a bohatstvu,rozmarým zábavám a márnotratnosti. Ako predstavený kláštora bedlivo pozoroval, či bratia vo svojich celách nemajú nič, čo by odporovalo rehoľnej chudobe. Staral sa o to, aby bratia netrpeli hmotnou núdzou, ale neposielal bratov zbierať almužnu, ak sa v kláštore nachádzala čo i len zásoba potravín na jeden deň.

Sv Pacificius zo San Severina dokázal v sebe umŕtviť vlastnú vôľu, sebelásku, prísne sa postil, často jedol len chlieb a vodu, piatky a stredy nejedol vôbec. Rovnako nejedol nič od Zeleného štvrtku až do Veľkonočnej nedele. Odriekal si spánok, odpočíval len dve tri hodiny denne, často sa modlieval, bol flagelantista a okolo bedier nosil železnú reťaz, ktorá mu nakoniec vrástla čiastočne do tela a pôsobila mu bolesť. Aj v zime chodil bosý, nezdvíhal zrak, takže jeho spolubratia dokonca ani nevedeli, akej farby sú jeho oči.

S dobrotou a pokorou znášal všetky protivenstvá, ktoré ho v živote postretli. Po skončení štúdií a vysvätení za kňaza, sa mu veľmi zoršilo zdravie. Na nohách sa mu otvorili hnisavé a bolestivé vredy, ktoré mu až do smrti prinášali mnohé bolesti. Ošetroval sa sám a spolubratia nepočuli z jeho úst ani slovko sťažnosti. Hnisavé rany na nohách neboli jediným krížom, ktorým ho Boh navštívil. Vo veku 40 rokov úlne ohluchol. Pre sv. Pacificia to bola veľmi bolestná rana, pretože bol horlivým spovedníkom. O niekoľko rokov prišla ďalšia rana, keď úplne oslepol a rany na nohách ho pripútali na lôžko. V tomto období však začal mať extázy a zreteľne počul Boží hlas. Všetky skúšky, ktorými ho Pán Boh navštívil prijal s vďačnosťou a svojim spolubratom stále opakoval: "je to vôľa Božia, tak tomu chce Boh".

Veľmi súcitil s chorými a pokiaľ mohol, často ich navštevoval, aby sa im stal duchovnou oporou. Chorí videli, s akou ľahkosťou a radosťou nesie svoj ťažký kríž v podobe zničeného zdravia, bolestí a choroby, pričom neustále velebí Božiu veľkosť a lásku. Sv. Pacificius sa stal pre nich určitým vzorom a aj oni začali svoju chorobu vnímať ako možnosť na odčinenie vlastných hriechov a svoje bolesti obetovali za svojich blízkych, duše v Očistci, alebo za tých, ktorí najviac potrebujú Božie milosrdenstvo.

Sv. Pacificius zo San Severina horel láskou k Bohu a prial si, aby všetci ľudia Boha milovali a plnili jeho vôľu. Vždy bol veľmi zarmútený, keď stretol človeka, ktorý hrešil. Bol milovníkom samoty, mimo kazateľnice a spovednice bol tichý a skúpy na slovo. Počas slávenia sv. omše často upadal do vytrženia, mal dar proroctiev a presne predpovedal aj dátum svojej smrti.

Zomrel v kruhu spolubratov dňa 16.9.1721, vo veku 68 rokov. Spolubratia ho držali za ruky, pretože ich ani nevidel a ani nepočul. Posledných 29 rokov preležal v silných bolestiach, hluchý a slepý na lôžku. Napriek tomu z neho sršala vnútorná radosť a láska.

Dňa 26. mája 1839 ho pápež Gregor XVI. zaradil do zoznamu svätých katolíckej Cirkvi. Aj keď sa svet často kresťanskej pokore vysmieva a nechápe ju, ostáva pravdou čo napísal apoštol sv. Pavol v 1 Kor 3,19: Lebo múdrosť tohoto sveta je pred Bohom bláznovstvom a čo hovoria Prís. 11,2: 2 Príde pýcha, príde aj hanba, múdrosť sa však (zdržiava) u skromných.

Súvisiace články:

Svätý Tomáš z Villanovy -  služobník najbezbrannejších
Svätý Tomáš z Villanovy - služobník najbezbrannejších 22. 09. 2022
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom 09. 10. 2022
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny 18. 08. 2022
Ako konať Pobožnosť Svätej hodiny a pomôcť dušiam v Očistci
Ako konať Pobožnosť Svätej hodiny a pomôcť dušiam v Očistci 22. 08. 2022
Tradicionalistiké benediktínske opátstvo v Le Barroux nepozná krízu povolaní
Tradicionalistiké benediktínske opátstvo v Le Barroux nepozná krízu povolaní 03. 08. 2022

Z archívu:

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Synodálne načúvanie

z dňa 20. august 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­