Treba si živo sprítomniť všetky tie roky úzkosti a mučenia prvých troch storočí, aby sme mohli plne zhodnotiť význam reškriptov Konštantína Veľkého, ktorými zaručil kresťanstvu slobodu jestvovania, kultu a rovnoprávnosť s pohanstvom. Tak sa zdá, že ani najmenší tieň nezakalil radosť kresťanov nad týmto epochálnym činom Konštantínovým, verejne po prvé prejavujúcim priazeň, predtým ukrivdovaným a osočovaným kresťanom. A predsa bedlivému oku neujde, že prevzatie ochrany nad kresťanstvom skrýva v sebe aj určité nebezpečenstvo, ktoré sa časom stane akútnym: cezaropapizmus. Už Konštantín vykonal niektoré zásahy do čisto cirkevných záležitostí.

V spore katolíkov s donatistami v severnej Afrike násilnými, samovoľnými opatreniami proti donatistom viac poškodil Cirkev, ako jej poslúžil. Podobne po koncile nicejskom žiadal od všetkých v záujme pokoja a jednoty náboženskej v ríši podpísať nicejské vyznanie viery. Vzpierajúcich sa vyhlásil za nepriateľov štátu a poslal do vyhnanstva. Že to nebolo Cirkvi celkom na osoh, ukázaly vzápätí nasledujúce boje s ariánmi. Ťažisko ariánskej otázky sa presunulo na cisársky dvor a tá strana nadobúda vrchu, ktorej sa podarí získať cisára. Hádam ani v najťažších dobách nebola situácia Cirkvi taká bezútešná a zúfalá ako práve za Konštancia. (351—361). Citujem sv. Hieronyma: „Celá zem zastenala, zistiac s prekvapením, že je celá ariánska. Lodička apoštolov, zmietaná besnými vetrami a šľahaná so všetkých strán prudkými vlnami, išla stroskotať a nebolo nádeje na záchranu. Ale v tej chvíli povstane Pán, rozkáže víchrici, potvora skape a príde pokoj."

Cirkev naozaj nepotrebuje uchádzať sa o podporu svetskej moci proti svojim vnútorným nepriateľom. Má sama dosť sily zúčtovať s ním. Zásah svetskej moci je len na škodu, lebo táto si potom osvojí nároky diktovať aj v čisto cirkevných záležitostiach. Okrem ideálnej spolupráce za šľachetného Graciána a Theodózia Veľkého, Cirkev stále musela pociťovať tiaž svetskej moci a svrchovanosti. Spomeňme len tie najmarkantnejšie prípady. Liberius je poslaný od cisára Konštancia do vyhnanstva, keď nechce podpísať bludnú formulu viery o bohopodobnosti Syna. Vigilius, keď nechce podpísať odsudok Troch kapitol, sostavený a nariadený cisárom Justiniánom v protive s usneseniami chalcedonského snemu, je nasilu odvlečený do Carihradu a v Carihrade ho nasilu vyvlečú z kostola, v ktorom hľadal azyl. Keď zakázal cisár Konstans v Typose hovoriť či o jednej alebo dvoch činnostiach a vôľach v Kristovi, odsúdil Martin I. monoteletizmus a protestoval proti brutálnemu zaobchodeniu cisára s pápežskými emisármi v Carihrade r. 649. Nato prišly represálie r. 653. Martin I. bol nasilu odvlečený do Carihradu, po ceste hanobený a posmeškovaný, napokon zbavený hodnosti, výsvlečený z rúcha a takmer nahý ponechaný stáť a čakať za krutej zimy vonku.

Takýto bol vo všeobecnosti pomer byzantských cisárov k Cirkvi. Beda biskupovi, ktorý by bol pomýšľal na odpor, a svedomie mu ho muselo predsa diktovať. Potreboval apoštolskú smelosť. A už najväčšiu potreboval biskup carihradský, ktorý prakticky bol najviac postihnutý ingerenciou cisárov.

Z takejto perspektívy treba hľadieť na neochvejného zastancu cirkevnej neodvislosti v druhej polovici IV. storočia na sv. Jána Zlatoústeho, biskupa carihradského.

Narodil sa i vyrástol v Antiochii. Myslelo sa všeobecne, že urobí veľkú kariéru vo svete. Ale on sa príliš skoro rozhodol žiť asketický. Utiahol sa na dlhšiu dobu do horskej samoty poblíž Antiochie. A keď sa dal do služieb Cirkvi, vyhýbal sa cirkevným hodnostiam, nakoľko len mohol. S apoštolskou smelosťou rozpoznával ľudí, ich slabosti, záľuby a plané zámienky. Ľudia ho počúvali s dôverou, lebo vedeli, že má pri kázniach tie najčistejšie úmysly. Jeho ctnostný život zaručoval čistotu jeho úmyslov. Pre jeho skvelú výrečnosť sa mu dostalo prímenie Zlatoústy, ktoré koncom VIII. storočia je mu už dávané všeobecne.

Hoci neúčinkoval v Carihrade, nebol tam neznámou osobou. Akoby nevedeli o jeho výrečnosti, ktorá utíšila v Antiochii povstanie a ktorá aj ináč robila divy! Preto si Eutropius, spravujúci ríšu za mladého cisára, vybral práve jeho za biskupa do Carihradu. Po vybavení formalít bol vysvätený za biskupa a intronizovaný pravdepodobne 26. februára 398. V tejto dobe bol na vrchole svojej rečníckej činnosti a zárveň aj svätosti. Nebál sa odsudzovať neresti kresťanského ľudu, ale nezháčil sa ani pred hriechami a slabosťami bohatých a mocných tohto sveta. Či nebolo jeho svätou povinnosťou pozdvihnúť hlas, kdekoľvek a kedykoľvek sa šliapala pravda!

Najprv reformoval svoj vlastný dvor. Odstránil všetok prepych. Jeho predchodca rád prijímal notability dvora a mesta. Ján neprijímal nikoho. Nerobil hostiny. Nepotreboval spoločnosť. Stačil si sám. Vtedy sa bol zahniezdil spoločný život „bratov" a sestier: robili sľub čistoty a bývali pod jednou strechou a dokonca v jednej izbe. Prirodzene bol z toho škandál. Ján žiadal, aby boly tieto „duchovné sestry" (subintroductae) odstránené. Od klerikov každého stupňa a od kanonických vdôv (diakonís) žiadal, aby nevyhľadávali pohostenie bohatých. Od mníchov žiadal, aby sa nepotulovali zbytočne po meste, ale aby sa utiahli do svojich ciel a kláštorov. Nestrpel, aby sa popredné dámy miešaly do spravovania cirkevného majetku a do súkromného života kléru. Tiež vyčítal niektorým dámam ich farizejskú zbožnosť, keďže mnohé z nich dávaly svojimi ľahkými mravmi verejné pohoršenie. A boly medzi nimi aj také, ktoré sa tešily priazni cisárovnej: Marsa, vdova po generálovi, Castricia, vdova po konzulovi, a najmä istá Eugrafia. Konečne dovolil si Ján upozorniť niektorých okolitých biskupov, že podľa kánonov majú sedieť vo svojich diecézach a nie ustavične vysedávať v Carihrade.

Všetci títo napomenutí ľahko sa stali nepriateľmi Jánovými: jedni verejnými iní skrytými, ale tým nebezpečnejšími. Čakali len na vodcu a sjednotiteľa. Dočkali sa ho. Stal sa ním shodou okolností Teofil, patriarcha z Alexandrie. Biskupi tohto mesta kedysi mávali vplyv pri obsadzovaní stolca carihradského. Tak aj Teofil chcel dosadiť na uprázdnený carihradský stolec svojho kňaza Izidora. Nepodarilo sa mu to. Už preto bol zaujatý proti Jánovi už od samého jeho nastúpenia. Neskôr zasa prijal Ján asi päťdesiat mníchov z Nitrie, ktorých Teofil vyhnal pre podozrenie z origenizmu. Ján ich chcel smieriť s Teofilom, ale ten ani počuť! Teofil príde do Carihradu so zrejmým úmyslom sosadiť Jána. So dvadsať egyptských biskupov si doviedol na pomoc. Nepriatelia Jánovi sa s nimi hneď spoja. Vplyvné osoby v paláci sa zakúpia peniazmi. Cisárovnú predsvedčia, že Ján v kázni o Jezabele mal ju na mysli. V dome Eugrafie sa sbiehajú všetky nitky intríg. Teofil neprijme od Jána ponúknuté pohostinstvo. Odmietne zúčastniť sa s ním na liturgii. Darmo Ján priateľsky naňho nalieha. Dokonca soženie niekoľko biskupov na koncil neďaleko Chalcedónu. Ján je príliš čestného smyšľania a ctnostného života, než by sa uchýlil k podobným spôsobom. Teofil so svojimi biskupmi sosadí Jána. Len treba previesť rozsudok. Carihradský ľud stojí pevne za svojím biskupom, i keď ho niektorí kňazi opustia. Ľud hrozí vzburou. Ale Ján sa sám dobrovoľne podrobí nespravodlivému rozkazu cisárovmu: odvedú ho do Prenktosu na hranici Bithynie.

Ale Ján tam nezostane dlho. Ľud nechce mať za kňazov tých, ktorých Ján prepustil z cirkevnej služby. Búri sa. Čosi tajomného sa prichodí v izbe cisárovnej Eudoxie. Pretože je aspoň tak poverčivá, ako namyslená, hneď dá zavolať Jána zpäť z vyhnanstva, uisťujúc ho o svojej oddanosti. Návrat Jánov do Carihradu je triumfálny. Nadšenie nemá konca. „Moji veriaci mi zostali verní," povedal v kázni. Ako kedysi vzal Sáru faraón Abrahámovi, aj mne chceli vziať mojich veriacich. Ako zostala Sára vernou, zostali aj moji veriaci. Cudzoložníci sú zahanbení.

Pospolitosť miluje Jána pre jeho lásku, s ktorou im slúži, ale vplyvné kruhy nemenia vzdať sa činnosti proti nemu. Stačí ostrejšie slovo z jeho úst a povstanú proti nemu znovu. Ján nepozná ciest opatrnosti a stratégiu taktickej vypočítavosti. Niekoľko mesiacov po jeho návrate z vyhnanstva odovzdávali verejnosti sochu cisárovnej. Ján vystúpil ani nie tak proti soche, ako skôr proti hrám, divadlám a zábavám, konaným z tejto príležitosti. Jej veličenstvo zanevrelo na biskupa. Neskôr sa znovu urazí, keď je kázeň o Herodiade. Navravia jej, že bola namierená proti nej. Nepriatelia Jánovi nahliadajú, že prišla ich hodina. Ovplyvnia cisára Arkádia. Nahovoria mu, že sa nesmie zúčastniť na ceremóniách, keď je na nich prítomný aj Ján. Ján vraj bol sosadený právoplatnou synodou. Cisár zakáže Jánovi vstup do všetkých carihradských chrámov Ján mu odpovie, že na to nemá práva, lebo chrámy dostal od samého Boha na používanie pre spásu ľudu. Cisár mu nemôže zabrániť vstup do chrámov iba násilím. Cisár sa rozhodne k násiliu. Vyženie byskupa z chrámu a zakáže mu vychádzať z biskupského paláca.

Priblížila sa Veľká noc r. 404. Duchovenstvo, oddané Jánovi a ľud sú povyháňaní z chrámov. Pokúsia sa inde shromaždiť, ale vojaci ich všade násilím rozháňajú. Krv tečie. Ľud verne bráni a strežie život svojho biskupa. Neodchádza od jeho domu, aby ho nezavraždili, alebo neodvliekli. Eudoxia sa neodváži poslať ho do vyhnanstva, lebo je poverčivá a má strach. Iba keď ju biskupi uspokoja, že prípadný trest boží berú na seba, vydá cisár rozkaz deportovať ho. Ján vie, že trest je nespravodlivý, ale nechce dať svojou prítomnosťou popud ani k najmenšiemu nepokoju. Miluje poriadok a pokoj. Keď sa rozlúči od verných diakonov a biskupov a keď sa naposledy pomodlí v chráme Múdrosti, sám sa vydá vojakom. Keď ho odvádzali, vypukne z neznámych príčin požiar v chráme Múdrosti. Za pár hodín je chrám obeťou plameňov. Požiar zachváti aj palác senátu. Neoceniteľné pamiatky umelecké sa pritom zničia.

Nepratelia Jánovi obviňujú zo všetkého Jána: vraj sa chcel ešte naposledy vypomstiť. Dajú sa prenasledovať všetkých, ktorí zostali verní Jánovi. Biskupi, kňazi, klerici, diakonisy, úradníci, vojaci, všetci musia trpieť za svoju vernosť. Listy, ktoré im Ján posielal z vyhnanstva, zostanú navždy dojímavými svedectvami jeho nadprirodzeného smýšlania. Ján bol deportovaný do Kukusu v Malej Arménii. Smutná krajina! Malé pohraničné mestečko, kde nebolo ani trhov a ktorému len posádka dodávala trochu života. Ján tam trpel nepredstaviteľne mnoho. Jeho zdravie bolo vždy chatrné. Nevľúdne podnebie a útrapy vyhnanstva ho ešte viac podkopaly. Vpády Izaurov robily život ešte ťažším. A konečne samota, odlúčenosť od ľudí boly pre srdce tak nežné, ako mal Ján, temer neznesiteľnými. Iba že sa mu dostalo priateľského prijatia od biskupa v Kukuse a Arabissose. Pritom všetkom Ján neklesal na mysli. Obdivuhodná duševná sila mu nemohla dovoliť klesnúť. Utešuje a posiluje všetkých, ktorí trpeli za neho. Dáva rady pre vnútornú činnosť a apoštolskú prácu. Nadviaže styky s kňazmi a veriacimi v Antiochii. Zaujíma sa o diela, ktoré kedysi sám začal, najmä o misie medzi Gótmi.

Podnikať sa nedalo nič v prospech Jánov. Všetci boli zastrašení. Len pápež Inocent sa nedal. Prerušil styky s nepriateľmi Jánovými. Písal Jánovi viackrát do vyhnanstva. Ján sa mu vrelo poďakoval. Hoci bol Ján ďaleko od Carihradu a hoci jeho utrpenie bolo tak strašné, predsa jeho nepriatelia nemali ešte pokoja. Na jar 407. vyšiel cisársky rozkaz, ktorým sa Ján posiela do Pityontu na pobreží Čierneho mora, na úpätí Kaukazu. To znamenalo vydanie na smrť. Cesta tam bola strašná. Vojaci nemali ohľadu na Jánov vek a zdravie. Išlo sa namáhavými chodníkmi po horách. Po troch mesiacoch došli do Koman v Ponte. Za mestečkom bola kaplnka, zasvätená miestnemu mučeníkovi Baziliskovi. Tam prežil veľký biskup poslednú noc. Vo sne sa mu zjavil sv. Baziliskus. ,,Len smelosť brat môj. Zajtra budeme spolu," povedal mu. Ráno chceli pokračovať v ceste, ale svätému vypovedaly sily. Doviedli ho zpäť do kaplnôčky. Žiadal si biele šaty a prijal Eucharistiu. So slovami „Sláva Bohu vo všetkom!" vypustil svoju šľachetnú dušu 14. septembra 407.

Ján nemal inej zbrane na zveľadenie a upevnenie královstva božieho ako kazateľnicu. Nemal iný cieľ ako hlásať pravdu. Neslúžil nikomu iba svojmu úradu a svojej Cirkvi. Ale tomuto a tejto slúžil s apoštolskou odhodlanosťou a nebojácnosťou. Tejto službe a tomuto svätému záujmu musely ustúpiť všetky ohľady. Podľahol v nerovnom boji proti ľsti a intrigám. Avšak stal sa hrdinom boja za slobodu slova božieho a jeho neodvislosti od svetskej moci. Keby viacerí jeho predchodcovia a nástupcovia boli bojovali tak húževnato, azda by sa východná cirkev nebola stala otrokyňou byzantských cisárov, ale ich rešpektovanou sestrou. 

Pôvodne publikované v časopise Smer 6/1946, do el. podoby prevedené Dominikánskou knižnicou

Súvisiace články:

Je dáke nebezpečenstvo, že by vedúce miesta mnohomiliónového katolíctva našej republiky obsadili niektorí kňazi?
Je dáke nebezpečenstvo, že by vedúce miesta mnohomiliónového katolíctva našej republiky obsadili niektorí kňazi? 24. 07. 2014
Starodávny Nessebar - pamätník zašlej slávy Byzancie
Starodávny Nessebar - pamätník zašlej slávy Byzancie 15. 09. 2022
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu 10. 10. 2022
Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti
Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti 02. 10. 2022
Prorocké slová Georgesa Bernanosa o štátnych molochoch v ére technológií
Prorocké slová Georgesa Bernanosa o štátnych molochoch v ére technológií 12. 09. 2022
Afrika v nás. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné
Afrika v nás. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné 19. 09. 2009
Škola pokroková vychováva apačov a zločincov a bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu
Škola pokroková vychováva apačov a zločincov a bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu 03. 02. 2013
Ako sa dostať do Pekla
Ako sa dostať do Pekla 18. 10. 2022
Majú ešte katolíci odvahu prijať a vyžadovať vládu Krista Kráľa?
Majú ešte katolíci odvahu prijať a vyžadovať vládu Krista Kráľa? 25. 10. 2022

Z archívu:

Čo bola reformácia

z dňa 23. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­