Pred dvadsiatimi rokmi vytvoril spisovateľ George Weigel frázu „prímerie z roku 1968“, čím chcel opísať dôsledky verejného odporu k Humanæ Vitæ, encyklike Pavla VI., ktorá potvrdzuje učenie Cirkvi o antikoncepcii. Weigel povedal, že obrovská chyba Cirkvi, ktorá odmietla verejne napomenúť a potrestať teológov, ktorí odmietali Humanæ Vitæ (Vatikán umožnil kňazom, ktorí verejne nesúhlasili, aby odvolali súkromne), naučila katolíkov, že možno bez väčších dôsledkov nesúhlasiť s morálnymi a dogmatickými stanoviskami Cirkvi a že Vatikán nepodporuje biskupov, ktorí sa snažili dodržiavanie encykliky presadiť.

So slovom „prímerie“ vo Weigelovej metafore by sa dalo polemizovať, keďže, kroky Vatikánu vyzerajú ako kapitulácia a nie ako vzájomné prímerie, ale inak je táto metafora pomerne trefná a opisuje stav katolíckej cirkvi ako celku od  60. rokov 20. storočia. V spore o antikoncepciu sa Cirkev definitívne rozdelila na bojujúce frakcie a táto tichá dohoda, už viac neeskalovať spor v týchto otázkach, je to, čo v uplynulých rokoch bránilo tomu, aby sa Cirkev rozpadla na kusy. Princíp tejto nevyslovenej dohody je v tomto: zo strany Vatikánu nedôjde k žiadnemu zásahu proti odporcom cirkevnej náuky, pokiaľ nebudú presadzovať zmeny v sporných otázkach. Aspoň nie príliš otvorene.

Súčasťou tohto prímeria bol zákaz kritiky Druhého vatikánskeho koncilu a reforiem, ktoré po ňom nasledovali. Po roku 1968 ste ako teológ mohli robiť prakticky čokoľvek, ale nemohli ste otvorene kritizovať Druhý vatikánsky koncil. To je jeden z dôvodov, prečo bol Marcel Lefebvre cirkevnými autoritami ostrakizovaný a nakoniec exkomunikovaný, kým Hans Küng iba stratil právo nazývať sa katolíckym teológom, ale zomrel v "jednote" s Cirkvou, napriek tomu, že vydal knihu, ktorá v popiera pápežskú neomylnosť.

Existuje niekoľko dobrých dôvodov, prečo sa toto prímerie stalo kľúčovým elementom. Jedným z nich je, že mnohí cirkevní predstavitelia považovali Druhý vatikánsky koncil za mierovú zmluvu Cirkvi s moderným, sekulárnym svetom a rozhodujúci nástroj pre dosah Cirkvi na tento svet. Akákoľvek kritika Druhého vatikánskeho koncilu sa potom javí ako návrat k predchádzajúcej ére konfliktov a sporov. Táto obava ženie mnohých „liberálnych“ katolíkov, ako to pred niekoľkými rokmi vyjadril kardinál Müller, ktorí veria, že sekularizácia je nezvratná, a preto sa snažia nájsť priestor, kde by Cirkev mohla prežiť v nepriateľskej sekulárnej spoločnosti.

Samozrejme, v roku 1968 to boli progresívci, ktorí využili svojich spojencov mimo Cirkvi – napríklad v sekulárnych médiách – v prvom rade aby vyjednali toto „prímerie“. To vysvetľuje zákaz kritiky Druhého vatikánskeho koncilu: ak by sa kritika pripustila, signalizovalo by to sekulárnemu svetu, že Cirkev sa vracia k bojovnému postoju, čo by narušilo dohodu so sekulárnou spoločnosťou.

Ako zdôraznil Weigel, toto prímerie spôsobilo ohromné ťažkosti tým, ktorí v kontroverzných otázkach obhajovali cirkevnú náuku, najmä biskupom. Vyvolávalo to tiež dojem, že cirkevné učenie v akejkoľvek téme je nezáväzné. A hoci sa v otázke nevyhnutnosti a definitívnosti sekularizáce títo liberáli mýlili, nemýlili sa v ohľadom tlaku nepriateľskej sekulárnej spoločnosti.

V roku 1965 John Rockefeller III žiadal a bolo mu vyhovené, o 45-minútové stretnutie s Pavlom VI. Tam sa pokúsil presvedčiť pápeža, aby zmenil cirkevné učenie o antikoncepcii. Rockefeller sa dokonca ponúkol, že mu napíše na túto tému encykliku. Inštitúcie ako Ford Foundation, ktoré spolu s Rockefelerovou nadáciou, boli a zostávajú hlavnými propagátormi „populačnej kontroly“, na Pavla VI. tiež tlačili, a žiadali zmeniť náuku Cirkvi. Vieme si predstaviť o koľko sú dnes tieto tlaky väčšie. Nikto by si nemal robiť ilúzie o tom, aké spoločenské sily sa proti Cirkvi zošikovali – sú veľmi reálne a mimoriadne hrozivé.

Napriek všetkým progresívnym nárekom nad nepredstaviteľným útlakom, bojazlivé pokusy Jána Pavla II. ani Benedikta XVI. potrestať teológov ako Hans Küng a Leonardo Boff nepriniesli zrušenie tohto prímeria. Zvolením Františka sa to dramaticky zmenilo. Od začiatku svojho pontifikátu, svojimi výrokmi o homosexuálnom správaní „kto som, aby som súdil“ František signalizuje svoju ochotu zmeniť podmienky prímeria a možno ho aj zrušiť.

To viedlo progresivistov k tomu, aby otvorene komunikovali svoje požiadavky, takže dnes máme kardinála, kardinála Hollericha, pápežovho priateľa, ktorý bez obáv úplne otvorene odmieta učenie Cirkvi o homosexualite. Najväčšou výzvou pre status quo je samozrejme, „Synodálna cesta nemeckej cirkvi“, ktorá požaduje revíziu takmer kompletnej cirkevnej doktríny a vzájomné prímerie z roku 1968 už neberie do úvahy.

Nech už kardináli od jeho zvolenia očakávali čokoľvek, mnohí z progresívnej frakcie si jednoznačne želajú, aby František raz a navždy ukončil toto prímerie. To sa im však doteraz úplne nepodarilo; odporcom sa podarilo tieto snahy pribrzdiť na synode o rodine v roku 2014 a odpor sa zdvihol aj proti snahe o zrušenie celibátu, zreteľnej na amazonskej synode v roku 2019. Zdá sa tiež, že pokus o potlačenie starej liturgie v Traditionis Custodes takisto neuspel. Naviac väčšina Františkových dekrétov má formu mottu proprio, teda jeho nástupcovia ich môžu bez problémov odvolať.

„Synodálna cesta“ je ale úplne iný príbeh. Je to verejné odmietnutie kompromisu z roku 1968, príliš očividné na to, aby sme ho ignorovali alebo zmietli zo stola. Preto si myslím, že sa to nakoniec nepodarí. Dá sa to vidieť aj v reakcii na Traditionis Custodes. Dôvod, prečo sa nariadenia TC neboli prijaté a implementované nie je v tom, že by veľký počet biskupov a laikov súhlasil alebo dokonca sympatizoval s obavami tých, ktorí priľnuli k starej liturgii. TC zlyhalo, pretože to bol príliš zrejmý pokus potrestať domnelý „nesúhlas“ tradicionalistov, ktorí údajne „neakceptujú Druhý vatikánsky koncil“.

Inými slovami, aj "mainstreamoví" katolíci bránili tradicionalistov, pretože videli, ako sa progresívci snažia potrestať nesúhlas, čím sa porušilo tabu z roku '68. Ukázalo sa tiež, že pokus Benedikta XVI. normalizovať tradicionalistov funguje (fungoval?) až do bodu, v ktorom sa „prímeria“ z roku '68 dovolávajú aj tí, ktorí si ho v desaťročiach po koncile nevšímali. Svedčí o tom správa, ktorá koluje vo vatikánskych kruhoch a ktorú nedávno zverejnil vatikánsky novinár Sandro Magister.

Synodálna cesta je ešte drzejším pokusom zrušiť túto nevypovedanú dohodu, no trpí rovnakými nedostatkami. Jedným z jej nevyslovených predpokladov je, že Druhý vatikánsky koncil nezašiel dostatočne ďaleko progresívnym smerom. Inými slovami, implicitne odsudzuje Druhý vatikánsky koncil ako zlyhanie, kardinálny prečin proti status quo. Myšlienka, že Druhý vatikánsky koncil je  hlavným kritériom pre modernú Cirkev, je základom kňazskej formácie od 60. rokov 20. storočia a možno sa mýlim, ale neverím, že je dosť biskupov ochotných zahodiť tento kľúčový aspekt svojho kňazstva kvôli nemeckej zombie cirkvi a jej ambíciam. Zdá sa, že rastúca kritika zo strany biskupov namierená na Synodálnu cestu to potvrdzuje.

Mnohí katolíci s tradičnými inklináciami a medzi nimi aj ja, sa niekedy trápia tým, že „mainstreamoví“ katolíci nie sú ochotní kritickejšie sa pozrieť na Druhý vatikánsky koncil a reformy, ktoré nasledovali po koncile. Musím povedať, že súhlasím s predstaviteľmi nemeckej synodálnej cesty, že Druhý vatikánsky koncil, prinajmenšom v praktickom zmysle, zlyhal a Cirkev by ho mala prestať považovať za „super dogmu“ ako raz povedal Joseph Ratzinger. Ale kým sa nenájde niečo iné, čo zabrání schizmatickému roztrhaniu Cirkvi, zostane takáto kritika na okraji mainstreamu cirkevného života.

Toto je hlavný dôvod, prečo prímerie z roku 68, nech už to verných katolíkov akokoľvek znervózňuje, trvá. Pohoršenie, ktoré vyvolávajú katolícki preláti, kňazi i laici, ktorí popierajú články viery, je dôvodom, prečo mnohí verní katolíci považujú toto prímerie za ohavnosť a chceli by ho ukončiť. Ľudia stojaci za Synodálnou cestou by s nimi v tomto súhlasili. 

A majú pravdu: prímerie nemôže trvať večne. V určitom bode Cirkev bude musieť alebo opustiť podstatné prvky svojej viery, ktoré sú v konflikte so svetskou mocou, (čo pravá Cirkev nemôže urobiť), alebo bude trpieť následkami ich obhajovania v čoraz viac odkresťančenom západnom svete. Ale ten deň, zdá sa, ešte neprišiel.

Súvisiace články:

Ako zmeniť zlé na dobré v troch krokoch
Ako zmeniť zlé na dobré v troch krokoch 27. 10. 2022
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 2).
Pápež Pius XII. a znamenia krízy - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 2). 27. 09. 2022
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu 10. 10. 2022
Cirkev otvorená pre každého?
Cirkev otvorená pre každého? 14. 10. 2022
Prorocké slová Georgesa Bernanosa o štátnych molochoch v ére technológií
Prorocké slová Georgesa Bernanosa o štátnych molochoch v ére technológií 12. 09. 2022
Omyly neokatolicizmu
Omyly neokatolicizmu 30. 10. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Vatikánu. (Časť 5).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Vatikánu. (Časť 5). 06. 06. 2023
Rozprávky o pápežskej neomylnosti
Rozprávky o pápežskej neomylnosti 29. 11. 2022
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16).
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16). 04. 10. 2023
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14).
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14). 24. 08. 2023

Z archívu:

Dialóg

z dňa 02. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Ako sa dostať do pekla

z dňa 18. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­