II. Kedy by sme sa mali riadiť svojím svedomím
Takže, dospeli sme k záveru, že svedomie nie je pocit. Pocity však môžu „ovplyvniť“ svedomie človeka. Keď veci fungujú správne, ovplyvňujú ho tým smerom, že posilňujú náš sklon konať to, o čom náš intelekt správne usúdil, že by sme mali konať. Uvažujme znova o návrhu nášho priateľa, aby sme v kaviarni vzali peniaze z tácky na prepitné. Povieme mu: „Nie, to by nebolo správne.“ A náš priateľ zareaguje: „Ale potrebujeme peniaze na autobus a ak sa vrátime neskoro, zmeškáme parádny zápas.“ Teraz sme v pokušení. Náš intelekt je zaujatý predstavou, že zmeškáme dôležitý futbalový zápas a tým, aké nepríjemné by to pre nás bolo. Zdá sa, akoby nám to dávalo „dobrý dôvod“ vziať tie peniaze z tácky na prepitné. Takéto premýšľanie odvádza pozornosť nášho intelektu od skutočnosti, že skutok by bol napriek tomu nesprávny, a preto by sme ho nemali spáchať, aj keď by nám v inom ohľade prisvojenie si tých peňazí poskytlo istú výhodu. Tu nastupuje pocit viny. Podnecuje intelekt, aby opäť upriamil svoju pozornosť na morálne hľadiská a nenechal sa rozptyľovať výhodami, ktoré nám krádež môže poskytnúť. V ideálnom prípade sú pocity viny dostatočne silné na to, aby prekonali pocit potešenia, ktorý máme pri predstave, že prídeme včas na zápas. Pocity v takom prípade uľahčujú našu odolnosť voči pokušeniu. Pomáhajú nám v závere rozhodnúť sa správne: „Jasné, nechcem zmeškať zápas, ale ukradnúť peniaze by bolo nesprávne, a preto to neurobím.“
Ale pocity môžu byť aj dysfunkčné, a keď takými sú, môžu negatívne ovplyvniť fungovanie svedomia. Predpokladajme, že z nejakej príčiny – možno sme si zvykli kradnúť, alebo možno nie sme náchylní na silné emocionálne reakcie akéhokoľvek druhu – predstava krádeže prepitného v nás nepríjemný pocit viny nevyvolá, aj keď si myslíme, že by to nebolo správne. V takom prípade môže byť pozornosť nášho intelektu ľahko odvedená od morálnych úvah a upriamená viac na úžitok, ktorý by sme mali z toho, ak by sme si tie peniaze proste vzali, a tak ich napokon ukradneme. Absencia pocitov viny nebola „sama osebe“ hlasom svedomia. Naše svedomie nehovorilo, že takéto konanie je dovolené. Neprítomnosť pocitov viny nám len uľahčila „ignorovať“ hlas svedomia, ktorý nám hovoril, že to, čoho sme sa šli dopustiť, je inak „neprípustné“.
Sú prípady, keď sú pocity viny dysfunkčné úplne iným spôsobom. Predpokladajme, že sa barista v kaviarni pri vybavovaní našej objednávky pomýli, a preto sa rozhodne, že nám kávu nebude účtovať. Predpokladajme tiež, že z nejakého dôvodu – povedzme, že sme vyrastali v príliš prísnej domácnosti, alebo máme tendenciu sa veľmi ľahko cítiť previnilo – síce vypijeme kávu, ale potom sa začneme cítiť zle, pretože sme za ňu nezaplatili. Náš intelekt nám hovorí, že to nebola krádež, pretože čašník mal právo dať nám kávu zadarmo. Ale pocity viny nás neustále odvádzajú od tejto skutočnosti a namiesto toho sa sústredíme na myšlienku, že „vziať si niečo bez toho, aby sme za to zaplatili, je krádež“. Aj keď nám náš intelekt pripomína, že to nemusí byť pravda v úplne každom jednom prípade, pocity viny túto myšlienku stále odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Svedomie nehovorí, že sme niečo urobili zle, ale pocit viny nám bráni ho počúvať.
Doteraz som opisoval prípady, v ktorých nám naše svedomie hovorí pravdu, ale naše pocity viny alebo ich nedostatok nám bránia venovať mu dostatočnú pozornosť. Dysfunkčné emocionálne reakcie však môžu časom viesť k chybným úsudkom svedomia. Uvažujme teraz napríklad o takých ľuďoch, ktorých nemajú vo svojej povahe byť náchylní cítiť sa previnilo. Predpokladajme, že na rozumovej úrovni majú takíto ľudia všeobecný úmysel konať dobré skutky, ale vnútorne sa nechávajú ľahko pohnúť k činom na základe pocitov príjemnosti či nepríjemnosti, ktoré prinášajú následky ich skutkov. Keď rozvažujú, ako sa zachovať, ich intelekt podľahne sklonu sústrediť sa na potešenie alebo bolesť, ktorú môže daný skutok spôsobiť a budú nedostatočne pozorný voči samotnému morálnemu charakteru daného skutku. Následne budú o skutkoch súdiť, že sú morálne prípustné, hoci, ak by sa nad nimi dôkladnejšie zamysleli, pochopili by, že takými nie sú. Takýto ľudia oplývajú tým, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „laxným svedomím“ – teda svedomím, ktoré je nespoľahlivé a náchylné súdiť skutky príliš zhovievavo.
Alebo uvažujme o niekom, kto má vo svojej povahe byť náchylný cítiť sa previnilo. Intelekt takéhoto človeka sa preto nikdy nemusí uspokojiť s tým, že primerane preskúmal všetky relevantné morálne stránky činu, alebo že z nich vyvodil správne závery. Pocit viny neustále vedie takéhoto človeka k podozreniu, že niekde musel predsa len urobiť chybu, alebo že musel postupovať v zlej viere, keď sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Preto sa takýto človek neustále trápi a často sa presviedča, že urobil niečo zlé, hoci keby ignoroval tieto pocity a uvažoval by veci pokojnejšie a racionálnejšie, pochopil by, že to, čo urobil, je úplne dovolené. Takýto človek oplýva tým, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „škrupulózne, úzkostlivé svedomie“ – teda svedomie, ktoré je nespoľahlivé a náchylné súdiť skutky nadmieru prísne.
Azda teraz by už mohlo byť zrejmé, že klišé, podľa ktorého by sme sa mali vždy nechať viesť svojím svedomím, je nesprávne. (Možno aj Pinocchiovi nos trošku podrástol, keď spieval s Jiminym Cricketom o tom, že sa máme vždy nechať viesť svojím svedomím...)
Veď ak si niekto uvedomí, že má laxné alebo úzkostlivé svedomie, má dobrý dôvod „pochybovať“ o svojom svedomí, a teda nenechať sa ním viesť. Navyše, aj človek, ktorý nemá ani laxné, ani škrupulózne svedomie, môže byť jednoducho na rozpakoch. Napríklad, môžeme čeliť morálnej dileme, ktorá je príliš zložitá a naše jednotlivé morálne úsudky si navzájom protirečia. Dobrým príkladom je tehotná žena s vážnym ochorením, ktorá je na pochybách, či je v jej prípade prípustný lekársky zákrok, ktorý by jej síce zachránil život, ale jestvuje šanca, že by pri ňom mohlo dôjsť k ohrozeniu života jej dieťaťa, prípadne, že by takýto zákrok priamo mohol vyvolať potrat. Iným prípadom je, keď naša situácia nie je nijako komplikovaná, akurát my nepoznáme morálne princípy, ktorými sa máme v danom prípade riadiť. Napríklad, uviazneme v zápche, v čoho dôsledku budeme desať minút meškať na sv. omšu – to v nás už ale samo osebe bude vyvolávať pochybnosti, či sme si splnili našu nedeľnú povinnosť. Môžeme teda taktiež oplývať rôznymi druhmi toho, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „pochybné svedomie“.
A preto, pochybným svedomím by sme sa nikdy nemali nechať viesť. A to z toho dôvodu, že ak sa budeme riadiť pochybným svedomím, budeme robiť niečo, o čom vieme, že je s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Ak by sme si to nemysleli, naše svedomie by nebolo pochybné. Nasledovať a poslúchať sme povinní vždy len „isté svedomie“. Môže to znieť ako neuveriteľne náročná podmienka.
Znamená to teda, že musíme mať „neomylné“ poznanie o tom, čo je správne konať? A aj keby to bolo možné, nebolo by získanie takéhoto poznania príliš ťažké a časovo náročné? V skutočnosti však požadovaný stupeň istoty nie je taký vysoký, a preto nie je až také ťažké ho dosiahnuť.
Vráťme sa k späť k uvedeným príkladom. Zamyslime sa nad osobou, ktorá si uvedomí, že má buď laxné alebo úzkostlivé svedomie. V konkrétnej situácii o sebe začne pochybovať. Napríklad človek s úzkostlivým svedomím si najprv myslí, že by nemal prijať kávu zadarmo, ale potom si pomyslí: „Mám sklony príliš sa zo všetkého obviňovať. Naozaj robím v tomto prípade niečo zle?“ A tak odoláva svojim dotieravým pocitom viny, uchopuje situáciu racionálne a uvedomuje si, že objektívne povedané, je smiešne si myslieť, že to, čo robí, je krádež. Už nemá pochybné svedomie, ale isté svedomie a vypije si svoju kávu, ignorujúc pretrvávajúci pocit viny, o ktorom teraz správne súdi, že je iracionálny. Alebo si vezmime človeka, ktorý nevie, čo učí Cirkev a obáva sa, že si nesplnil svoju nedeľnú povinnosť, keď uviazol na desať minút v zápche. Potom sa na to spýta kňaza alebo si [vygúgli katolícke odpovede, resp. serióznejšie si] vyhľadá informácie v katechizme. Jeho pochybné svedomie sa stáva istým svedomím a on ide ďalej s vedomím, že si splnil svoju nedeľnú povinnosť a nemusí sa preto ďalej trápiť. Alebo si vezmime prípad tehotnej ženy, ktorá premýšľa, či má podstúpiť daný lekársky zákrok. Poradí sa s uznávaným morálnym teológom alebo si prečíta dobrú učebnicu morálnej teológie a dozvie sa, ako sa príslušné morálne zásady vzťahujú na jej konkrétny prípad. Jej pochybné svedomie sa stáva istým.
Tieto príklady nás učia, že druh istoty, ktorú by sme podľa teoretikov prirodzeného práva alebo morálnych teológov mali dosiahnuť pred vykonaním nejakého skutku nie je matematickým dôkazom z prvých princípov. Je to veľmi bežný druh istoty – pre bežné praktické účely. Nevyžaduje neomylnosť, ale iba to, že človek urobil toľko, koľko je rozumné preto, aby zistil, čo potrebuje vedieť.
Predpokladajme však, že to človek nevie zistiť – možno preto, že nevie, kde hľadať relevantné informácie, alebo na to nemá čas a potrebuje sa rýchlo rozhodnúť. Ako by mal konať niekto, kto nevie vyriešiť svoje pochybné svedomie? Takýto prípad predstavuje osobitný druh morálnych dilem, ktoré sa riadia vlastnými morálnymi princípmi. Inými slovami, tak, ako sa všetci stretávame s otázkou, čo je správne v danej situácii, tak sa stretávame aj s otázkou, čo robiť, keď nevieme, čo je správne v danej chvíli.
Tradične sa v takej situácii používajú dva kľúčové morálne princípy. Sú to morálne princípy druhého rádu, ktoré nastupujú, keď nedokážeme povedať, ktoré morálne princípy prvého rádu platia v danom prípade alebo – hoc ich poznáme – nevieme, ako ich aplikovať. Prvým z týchto princípov druhého rádu je princíp, že „je potrebné vždy uprednostniť morálne bezpečnejšie konanie“. Predpokladajme, že sme urobili všetko, čo sme mohli, aby sme zistili, či je určitý čin morálne prípustný, ale napriek tomu sme nedokázali dospieť k záveru a potrebujeme sa bezodkladne rozhodnúť. Ak existuje určité riziko, že skutok je nemorálny, ale ak nevykonanie toho skutku nie je spojené s rizikom nemorálnosti, potom podľa tejto zásady je správne daný skutok nevykonať.
Tento princíp má však aj mnohé svoje úskalia. Napríklad, čo ak by morálne bezpečnejšie konanie od nás vyžadovalo príliš veľké obete? Sme aj tak povinní ísť touto cestou, aj keď sa neskôr môže ukázať – keď napokon tú pôvodnú otázku rozzsúdime – že sa to od nás v skutočnosti nevyžadovalo? Alebo, čo ak je rovnako tak vykonanie, ako aj nevykonanie daného skutku spojené s morálnym rizikom? Čo ak sa ani jedna možnosť nezdá byť morálne bezpečnejšia?
Existuje ďalší princíp druhého rádu, ktorý sa tradične používa na riešenie v situácii neriešiteľných pochybností. Je ním zásada, podľa ktorej „pochybný zákon nie je záväzný“. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že v povahe morálnej povinnosti je, aby bola poznateľná. Nemôžeme byť viazaní dodržiavaním zákona, o ktorého existencii si vôbec nie sme istí. Opäť predpokladajme, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme určili, či je určitý čin morálne prípustný, ale nepodarilo sa nám dospieť k záveru, napriek tomu sa musíme nejako rozhodnúť. Podľa zásady, že pochybný zákon nezaväzuje, si potom môžeme slobodne zvoliť, ako sa zachováme, pretože neexistuje žiadna evidentná povinnosť robiť tak alebo onak.
Avšak, teraz by sa mohlo zdať, že tieto princípy druhého rádu si navzájom protitečia aspoň v niektorých prípadoch. Veď, ak sme povinní konať morálne bezpečnejšie skutky, nemali by sme tak činiť bez ohľadu na to, či je zákon, ktorý to nariaďuje, pochybný alebo nie? Alebo, ak nemusíme poslúchať pochybný zákon, znamená to, že nemusíme konať to, čo je morálne bezpečnejšie ak neexistuje žiaden evidentný zákon, ktorý by to od nás vyžadoval? Zdá sa teda, že jeden z týchto dvoch princípov musí byť zásadnejší ako druhý, inak sa opäť ocitneme v neriešiteľnej pochybnosti, tento raz na úrovni princípov druhého rádu.
Tu sa veci komplikujú, pretože teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia vypracovali niekoľko rôznych spôsobov riešenia takýchto typov sporov. V devätnástom storočí prevládala medzi katolíckymi morálnymi teológmi teória známa ako probabilizmus, ktorá – zjednodušene – pokladá za vyšší princíp druhého rádu zásadu, že pochybný zákon nie je záväzný. Predpokladajme, že sa snažíme určiť, či sme povinní niečo urobiť a úprimne nie sme schopní dospieť k záveru. Predpokladajme aj, že zistíme, že existuje určitá významná pravdepodobnosť, že nie sme povinní sa zachovať tak a tak, hoci zároveň existuje aj nezanedbateľná pravdepodobnosť, že sme povinní sa zachovať práve tak a tak. V takom prípade sa v súlade s učením probabilizmu smieme rozhodnúť daný skutoch vykonať, rovnako ako nevykonať.
Niekto by mohol namietať, že to je príliš laxné pravidlo, ale nie je tomu tak. Predstavme si napríklad, že sme na love a nie sme si istí, či sa za nejakými vzdialenými kríkmi nepohybuje iný lovec. Dovoľuje probabilizmus strieľať, lebo nevieme s istotou či tam niekto skutočne je? Nemali by sme sa namiesto toho riadiť morálne bezpečnejším správaním sa a nestrieľať?
Samozrejme, strieľat by sme v takomto prípade nemali a bolo by vážnym nepochopením probabilizmu domnievať sa, že strieľať smieme. Probabilizmus a najmä zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, platí len – zdôrazňujem len – v prípadoch, keď si nie sme istí, aké sú naše morálne povinnosti v prvom ráde. Uplatňuje sa len a len vtedy, ak máme vážne pochybnosti o tom, čo sme povinní konať. A to v uvedenopm prípade lovu neplatí. V kontexte toho prípadu platí všeobecné morálne pravidlo, že pri používaní nebezpečných predmetov, akými sú i strelné zbrane, by sme mali byť veľmi opatrní. Keďže vieme, že toto morálne pravidlo je pre nás záväzné, potom bezpečne vieme, čo máme robiť v prípade, keď si nie sme istí, či za kríkmi nie je iný lovec. Bodka. O pochybnom svedomí tu nemôže byť ani reč, a teda ani o tom, že by sme siahnli po zásade, že pochybný zákon nie je záväzný, a tak sa snažili vyriešiť našu morálnu dilemu.
Predpokladajme teda, že princíp druhého rádu, akým je zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, máme skutočne k dispozícii ako spôsob riešenia morálnych dilem, ako tvrdia morálni teológovia, ktorí sa hlásia k probabilizmu. Potom bude vždy existovať spôsob, ako dosiahnuť isté svedomie a teda vždy spôsob, ako určiť, čo by sme mali konať, aj keď má človek spočiatku pochybné svedomie.
