I. Čo je to svedomie
V bežných predstavách, ktoré som načrtol vyššie, vystupuje svedomie ako stránka ľudskej psychiky – a do tej miery sú tieto predstavy aj správne. Avšak mýlia sa v tom, keď svedomie umiestňujú do rámcov psychiky. Existujú štyri stránky (alebo sa predpokladajú štyri stránky) ľudskej psychiky, ktoré sa týkajú predmetu úvah o svedomí, a sú nimi:
- intelekt,
- vnímanie,
- emócie,
- a špecifická dispozícia [schopnosť] svojho druhu (sui generis), jestvujuca sama osebe;
s ktorými sa niektorí pokúšajú stotožniť svedomie.
Intelekt
Intelekt je to, čo z nás robí racionálne živočíchy a teda to, čo nás podstatne odlišuje od všetkých ostatných živočíchov. Pozostáva z troch základných potenciálov:
Prvým je potenciál vytvárať abstraktné alebo univerzálne pojmy. Vezmime si pojem „človek“. Pes dokáže človeka vidieť a dokonca si vytvoriť istý mentálny obraz o človeku [pes si dokáže konkrétneho človeka predstaviť]. Ale „človek“ ako pojem nie je to isté ako percepčný [vnemový] zážitok alebo mentálny obraz človeka. Mentálny obraz človeka bude vždy pozostávať z toho, či je niekto vysoký, nízky, tučný alebo chudý, holohlavý, plešatý alebo bradatý. A takýto mentálny obraz bude vždy sedieť nanajvýš na niektorých ľudí, ale nikdy nie na všetkých. Naproti tomu „človek“ ako pojem sa vzťahuje na každého človeka bez výnimky, bez ohľadu na veľkosť alebo tvar človeka, farbu vlasov alebo pleti a tiež bez ohľadu na dobu alebo miesto. Pojem abstrahuje od konkrétnych čŕt všetkých konkrétnych jednotlivcov, a práve preto má vskutku univerzálny význam. Preto si „človeka“ ako pojem nemôžete presne predstaviť, pretože čokoľvek, čo by ste si predstavili, by v tomto zmysle nebolo už univerzálne. Je to najmä vďaka vášmu intelektu – a nie vďaka zmyslom alebo predstavivosti – že ste schopní zostrojiť tento pojem.
Druhým charakteristickým potenciálom intelektu je formovanie súdu, úsudku alebo jednotky s uceleným významom [vety] – teda toho, čo filozofi nazývajú výrok [propozícia]. A preto dokážete nielen zostrojiť pojmy ako „človek“ a „smrteľník“, ale viete ísť ešte ďalej a zostrojiť jednotku s uceleným významom [vetu] alebo teda výrok „každý človek je smrteľný“. Akýkoľvek výrok či jednotka s uceleným významom sú vždy buď pravdivé, alebo nepravdivé, a to v závislosti od toho, či spojenie subjektu (človek) a predikátu (smrteľný) je platné [správne, pravdivé] samo osebe. Ak sa spýtam: „Človek. Pravda či nepravda?“ nebudete vedieť odpovedať, pretože pojem „človek“ sám osebe nie je ani pravdivý, ani nepravdivý, pretože pojem sám osebe nepredstavuje ešte tvrdenie, ktorému by sme mohli prisúdiť pravdivostnú hodnotu. [Pravdivosť je inherentná hodnota súdu, hodnota vlastná súdu osebe, v ktorom sa spájajú do nejakého vzťahu dva pojmy.] Ak sa však spýtam: „Všetci ľudia sú smrteľní. Pravda či nepravda?“ teraz už budete vedieť odpovedať [pretože budete vedieť skúmať pravdivostnú hodnotu tohto súdu].
Tretím charakteristickým potenciálom intelektu je schopnosť vyvodiť z jedného výroku druhý [preto sa táto filozofická disciplína nazýva aj výroková logika] alebo z jednej jednotky s uceleným významom iné tvrdenie, v súlade s princípmi logického vyvodzovania [resp. princípmi operácií výrokovej logiky ako je negácia, konjunkcia, disjunkcia, implikácia a ekvivalencia]. Môžete tak napríklad zostrojiť nielen tvrdenie „všetci ľudia sú smrteľní“, ale môžete ho spojiť s ďalším tvrdením, a síce, že „Sokrates je človek“, a potom pokračovať k záveru [z toho uzatvoriť na to], že Sokrates je smrteľný. Vďaka potenciálu byť schopný zostrojiť výroky alebo teda jednotky s uceleným významom, môžeme poznať pravdy a vďaka potenciálu byť schopný logicky vyvodzovať z jedného tvrdenia – ktorého pravdivostnú hodnotu poznáme – iné [teda spájať tvrdenia v sylogizmoch, kedy z dvoch výrokov, v úlohe premís, vyplynie záver (konklúzia)], môžeme poznať nové pravdy, teda dospieť k poznaniu pravdivostnej hodnoty iných tvrdení.
Takže to by bolo v skratke o intelekte.
Vnímanie
Ďalej sme hovorili o vnímaní, ktoré je na rozdiel od intelektu niečo, čo máme spoločné s inými živočíchmi. Vnímanie je prijímanie informácií o hmotnom svete prostredníctvom špecializovaných zmyslových orgánov, ako sú oči alebo uši. A pretože disponujeme intelektom, vnímanie v nás podnecuje konceptualizáciu vnímanej veci – teda vytvorenie pojmu o veci. Napríklad nevidíte len konkrétneho človeka, ale vidíte ho ako človeka, ktorý patrí do univerzálnej triedy vecí, ktoré označuje pojem „človek“. Taký pes, hoci dokáže človeka vnímať, nemá schopnosť vytvoriť si univerzálny pojem „človeka“, ktorý by vedel aplikovať na každú ľudskú bytosť. Ak od ľudskej percepčnej [vnemovej] skúsenosti odčítate pojmový obsah, dostanete vo výsledku aspoň akú-takú hrubú predstavu o percepčnej skúsenosti inej ako ľudskej. Zvieracie vnímanie rozlišuje farby, tvary, a podobne a je tiež schopné odpovedať na vonkajšie podnety vo forme určitej kombinácie, v ktorej sa takéto farby, tvary, ap. vyskytnú, zmenou svojho správania [behaviorálnou reakciou] vo vzťahu k objektu ako jedinému svojho druhu, ktorý by sme my, ľudské bytosti, nazvali človekom. Ale opäť zopakujme, že pes nemá šajnu [pojem] o takomto objekte jedinom svojho druhu, o človeku ako takom, o človeku per se, pretože pes nemá intelektuálne nástroje na to, aby vedel taký pojem zostrojiť, [pes nemá vedomie, iba psychiku].
Emócie
Potom sme hovorili o tom, čo by tomistickí filozofi nazvali ako „vášne“. Moderné používanie tohto výrazu môže mať zavádzajúce konotácie, a preto použijem namiesto toho bežný výraz „emócie“. Ide o žiadostivosť zmyslového charakteru. To znamená sklon k niečomu alebo od niečoho, pričom tento sklon je zvyčajne pociťovaný ako druh telesného vzrušenia. Napríklad „strach“ je tendenciou dostať sa preč od nejakej veci alebo situácie, ktorá je vnímaná ako nebezpečná a tento sklon sa zvyčajne prejavuje ako druh telesného nepokoja. Emócie, podobne ako vnímanie, sú niečo, čo zdieľame so zvieratami. Pes môže napríklad prejavovať strach, hnev, túžbu a podobne. Ale ako pri vnímaní, tak aj pri emóciách, ktoré prežívajú ľudské bytosti, je prítomný pojmový prvok, ktorý u iných živočíchov chýba. Keď sa na niekoho alebo na niečo hneváte, hneváte sa na to ako na niečo, čo považujete za nespravodlivé alebo nesprávne. Pes nemá žiadnu predstavu o spravodlivosti alebo nespravodlivosti alebo o tom, že veci sú usporiadané správne alebo nesprávne. Jeho hnev je jednoducho tendencia reagovať negatívne na niečo, čo ho nejakým spôsobom frustruje, ale pes to „nepovažuje“ za nespravodlivé či za nesprávne.
A teda, kam sa zmestí svedomie? Je to druh emócie? Je to akési vnímanie? Druh intelektuálnej činnosti? Alebo niečo úplne iné – zvláštna schopnosť „sui generis“?
Mohlo by sa zdať, že svedomie je druhom emócie. Lebo keď hovoríme o zlom svedomí, zdá sa, že popisujeme určitý druh pocitu. Uvažujete o vykonaní určitého skutku, a pokiaľ sa pri tom „cítite vinní“, máte tendenciu vyhnúť sa jeho vykonaniu. Možno, že sa tento sklon dá prekonať, možno stačí, keď sa váš rozum sústredí na príjemnú povahu daného skutku, alebo na úžitok, ktorý z neho môžete mať. Ale mohlo by sa zdať, že práve v zlom pocite spočíva aj zlé svedomie. A ak hovoríme o čistom svedomí, zdá sa, že hovoríme o stave, keď „nemáme“ z nejakého skutku, ktorý sme vykonali, alebo vykonať chceme, žiadne pocity viny a možno dokonca máme pocit určitého potešenia z vnímanej dobroty činu.
Už malé zamyslenie však dokazuje, že svedomie nemôže byť druhom emócie. Najprv uvážte, že zvieratá tiež majú emócie, ale nemajú svedomie, pretože v prvom rade nerozlišujú správne a nesprávne konanie. A to preto, že „nerozmýšľajú“ vôbec, aspoň nie v zmysle vykonávania intelektuálnych alebo racionálnych operácií, aké vykonávame my. Pes tiež môže pociťovať averziu voči určitému konaniu, ale pes sa nemôže cítiť „vinný“ za to, čo urobil, pretože nechápe, že daný čin je morálne zlý. To, že dostane pravidelne pokarhanie, v ňom spustí podmienený reflex, ale nevybuduje v ňom morálne povedomie. Takže svedomie môže byť „len ťažko“ výlučne záležitosťou určitých emócií. Svedomie musí byť niečo viac, než emócie, ktoré vyvoláva.
Zamyslime sa tiež nad tým, že prítomnosť alebo neprítomnosť „pocitu“ viny často právom považujeme za zavádzajúcu. Vezmime si napríklad človeka, ktorý jediný prežil autonehodu, a ktorý sa cíti vinný, že bol nejakým spôsobom ušetrený, keď všetci ostatní v aute zomreli. Môže mať pocit, že mal urobiť viac, aby im pomohol, aj keď v skutočnosti nemohol, alebo môže mať pocit, že získal nejaký nezaslúžený prospech či výhodu. Správne mu hovoríme, že by mal tieto pocity ignorovať, a že vlastne nič zlé neurobil. Ak tie pocity pretrvávajú, povieme mu, že nie sú racionálne, a že ak sa bude riadiť skôr rozumom ako emóciami, zistí, že sa nemá z čoho viniť. Alebo uzvážte niekoho, kto systematicky a pravidelne robí niečo nemorálne a už „necíti“ vinu za to, že tak koná. Oprávnene mu hovoríme, že to, že si na svoje zlé správanie zvykol a už sa necíti byť vinný, neznamená, že naozaj vinným nie je. Opäť platí, že svedomie musí byť niečo viac, než len prítomnosť alebo absencia určitých pocitov, aj keď pocity sú vo svedomí zaangažované.
Môže byť potom svedomie akýmsi vnímaním? Je svedomie akýmsi „morálnym zmyslom“, pomocou ktorého poznávame dobro a zlo skutku, analogicky k spôsobu, akým poznávame farby zrakom a zvuky sluchom? Ale ani toto nemôže byť správne. Vnímaním sa realizuje poznávanie materiálnych vlastností vecí a funguje prostredníctvom špecializovaných hmotných orgánov. Ale dobro a zlo nie sú materiálne vlastnosti ako farba, veľkosť a tvar. Napríklad nie sú lokalizovateľné v priestore tak, ako sú materiálne vlastnosti vecí. Neexistujú ani špecializované telesné orgány, pomocou ktorých by sme zisťovali dobro alebo zlo.
A nemôže byť svedomie nejakou špeciálnou schopnosťou vnímania? Azda by sme sa mohli domnievať, že vnímame zlobu skutku, keď sa zaň cítime vinní. Tým však reálne stotožňujeme svedomie s akýmsi emocionálnym stavom a už skôr sme dokázali, že tak to nemôže byť. Ale možno by sa dalo povedať, že vnímanie morálneho dobra alebo zla nie je vecou pocitu, ale skôr akýmsi „intelektuálnym“ uchopením morálnych čŕt skutku. To by ale znamenalo chápať svedomie ako súčasť „intelektu“ a nie ako druh „vnímania“. Zdá sa teda, že neexistuje žiadny spôsob, ako hodnoverne stotožniť svedomie s určitým druhom vnímania.
Facultas sui generis
Z podobných dôvodov nie je o nič schodnejšie stotožniť ho s nejakou schopnosťou „sui generis“.
- Čím by totiž presne bola táto schopnosť, keby to nebola žiadnou z iných stránok mysle, o ktorých sme už uvažovali?
- A ak by sme tvrdili, že táto osobitná schopnosť pozostáva z niečoho, čo je podobné telesnému vzrušeniu, čím by sa potom svedomie líšilo od emócií?
- Ak by sme tvrdili, že táto osobitná schopnosť realizuje niečo podobné ako kognitívne uchopenie materiálneho znaku veci, čím by sa potom líšilo svedomie od vnímania?
- Ak by sme tvrdili, že schopnosť „sui generis“ zahŕňa kognitívne uchopenie niečoho abstraktnejšieho, než je materiálny znak, čím by sa potom svedomie líšilo od intelektu?
Nie je „vôbec potrebné“ predpokladať existenciu nejakej zvlášť osobitnej dispozície jedinej svojho druhu „sui generis“, pretože to, čím z podstatnej časti vieme definovať a charakterizovať svedomie, je totožné so stránkou ľudskej psychiky, ktorú sme už identifikovali – a to práve s intelektom. Nemalo by nás to prekvapovať, ak si všimneme, že práve intelektom sa líšime od zvierat, ktoré nedokážu rozoznávať dobré od zlého. Vnímanie a emócie máme ako my, tak aj zvieratá. A rovnako sme si ukázali, že keď nás naše emócie nesprávne vedú k pocitu viny alebo neviny, je to náš intelekt, ktorý chybu napraví a povie nám, aby sme nespoľahlivé pocity ignorovali. Nič z toho nie je náhodné, pretože svedomie je činnosťou intelektu. Je to uvažovanie intelektu o tom, ako by sme mali konať.
V skutočnosti je teda správne pochopenie svedomia ako operácie intelektu celkom nudné, pretože takéto svedomie sa ukazuje byť oveľa menej kuriózne a tajomné, než si mnohí ľudia myslia. A to práve preto, že intelekt pri každodenných operáciách využíva všeobecné princípy rôzneho druhu ako napríklad:
- všeobecné logické princípy, akým je i princíp neprotirečenia si (že výrok a jeho negácia nemôžu byť súčasne pravdivé);
- všeobecné metafyzické princípy, akým je i princíp kauzality (že čokoľvek vzniká, má príčinu);
- všeobecné fyzikálne princípy, akým je i gravitačný zákon.
Niekedy tieto princípy aplikujeme vedome, inokedy len automaticky, zo zvyku.
Napríklad, povedzme, že by niekto tvrdil, že existujú „okrúhle štvorce“. Spontánne usúdime, že je to očividne nesprávne tvrdenie. Zvyčajne nad takou vecou nerozmýšľame v konkrétnom dôvodiacom procese, nezostrojujeme sylogizmus:
- Premisa major: Protirečivé veci nemôžu existovať.
- Premisa minor: Okrúhle štvorce by si protirečili.
- Konklúzia: Okrúhle štvorce nemôžu existovať.
Namiesto toho zvyčajne len neuvedomele reagujeme a tvrdenie, že okrúhle štvorce existujú, nám jednoducho „príde hlúpe“. Ak by sme chceli, môžeme túto odpoveď odôvodniť nejakým zreťazeným dôvodením – sylogizmom, aký sme uviedli vyššie, ale zvyčajne použijeme všeobecný princíp, akým je zásada neprotirečenia a to zamlčaným, mašinálnym, zaužívaným spôsobom.
Intelekt takým istým spôsobou využíva aj všeobecné „morálne“ princípy. Existuje napríklad to, čo Akvinský volá prvým princípom prirodzeného zákona, ktorý hovorí, že „dobro je potrebné konať a zlu je potrebné sa vyhýbať“. A existujú aj odvodené princípy ako napríklad, že „je zlé kradnúť“, že „je zlé vraždiť“, a tak ďalej. Niekedy tieto princípy využívame uváženým a výslovným spôsobom, ale často po nich siahame aj zo zvyku a mašinálne. Ak by vám napríklad iný zákazník v kaviarni navrhol, aby ste vzali peniaze z tácky na prepitné, kým sa barista nepozerá, tak by ste spontánne – aspoň dúfam! – usúdili: „Nie, to by nebolo správne.“ Nemusíte nutne prejsť v mysli celým procesom dôvodenia:
- Kradnúť je nesprávne.
- Vziať peniaze z tácky na prepitné by bola krádež.
- Vziať peniaze z tácky na prepitné je nesprávne.
Môžete tak urobiť, ak chcete podložiť svoj spontánny úsudok, ale v mnohých morálnych úsudkoch uplatňujeme všeobecné morálne princípy automaticky alebo zvykovo [habituálne].
Teoretici prirodzeného práva používajú termín „synderesis“ [„synderéza“], na označenie habituálnej aplikácie všeobecných morálnych [mravne-praktických] princípov. „Svedomie“ je rozhodnutie intelektu, ako konať vo svetle jeho vedomostí o všeobecných morálnych princípoch, či už ich uplatňuje vedome alebo habituálne. Napríklad, zamietavú odpoveď na návrh, aby ste vzali peniaze z tácky na prepitné – „nie, to by nebolo správne“ – dáva vaše svedomie. Aby sme to povedali menej obrazne, je to váš intelekt, ktorý usudzuje, že ten čin nie je v súlade s požiadavkami morálky. Je to podobné, ako keď váš rozum vo svetle vašich znalostí logiky zavrhne myšlienku o existencii okrúhleho štvorca. Alebo, keď vo svetle vašich vedomostí o kauzalite usúdi, že zvuk, ktorý počujete, je pravdepodobne niečie kopanie na dvere. Alebo, keď na základe vašich poznatkov o fyzikálnych zákonitostiach váš intelekt usúdi o hrnčeku padajúcom k zemi, že je to dôsledok gravitácie. V tomto ohľade nie je na svedomí absolútne nič mimoriadneho ani pozoruhodného. Nie je to nič iné, než len intelekt, ktorý aplikuje to, čo vie o dobre a zle na konkrétnu situáciu.
Nie sú však pocity viny alebo ich absencoa súčasťou celého príbehu? Sú, ale nie tak, ako si to ľudia často myslia. Ponúka sa nám tu analógia s láskou. Láska je predovšetkým aktom vôle a nie vášňou alebo emóciou. Milovať niekoho znamená chcieť dobro pre milovaného. Láska sa zvyčajne spája aj s pocitmi náklonnosti a tie v žiadnom prípade nie sú nepodstatné. Príroda do nás vkladá tieto pocity, aby nám uľahčila konať láskyplným spôsobom. Chcete dobro pre vaše deti alebo vašich priateľov, a pocity náklonnosti vám pomôžu naozaj urobiť to, čo je pre nich dobré, aj keď je vaša vôľa slabá alebo rozptýlená inými vecami. Ale tieto láskyplné pocity nie sú totožné s láskou. Môžete robiť to, čo je pre niekoho dobré, aj keď takýmito pocitmi neoplývate. Napríklad, vzdorovité dospievajúce dieťa alebo násilnícky manželský partner vám môžu spôsobiť toľkú bolesť, že vaše pocity náklonnosti do značnej miery nahradí hnev. Ale takého človeka môžete aj tak milovať, pokiaľ dokážete chcieť, čo je pre neho dobré. Môžete milovať svojich nepriateľov, ako nám to prikazuje Kristus. Kristus nám neprikazuje, aby sme k našim nepriateľom prechovávali láskyplné emócie, čo je psychologicky nemožné. Žiada nás, aby sme chceli to, čo je pre nich dobré, aj keď by sme ich mohli právom považovať za odporných. Alebo jednoducho nie ste veľmi emocionálny človek a neoplývate silným citovým pohnutím, ani keď ide o vašu rodinu a priateľov. Ale stále ich môžete milovať, pokiaľ chcete, čo je pre nich dobré. A naopak, môžete mať k určitej osobe silné láskyplné city a napriek tomu ju nemilovať. Napríklad, ak muža romanticky priťahuje nejaká žena, ale správa sa k nej kruto, verejne ju ponižuje, podvádza ju a podobne. Vtedy právom hovoríme, že jeho „láska“ k nej je povrchná.
Takže, aj keď je láska zvyčajne „spojená s“ láskavými citmi, nie je s nimi „totožná“. Vo zvyčajnom prípade bude láska v zmysle želania dobra blížnemu korelovať s určitým stupňom citovej náklonnosti, ale je tiež možné, aby láska bola prítomná aj bez akýchkoľvek citov, a rovnako dobre sa môžu prejaviť láskavé city, zatiaľ čo nebudeme túžiť po skutočnom dobre pre blížneho. City sú dôležité, ale napriek tomu sú druhoradé. Nie sú podstatou lásky, ale skôr – aspoň u ľudí – tým, čo scholastickí myslitelia nazývali „vlastným akcidentom lásky“. To znamená, že láska v zmysle dobroprajnosti ako želania či preukazovania dobra blížnemu „má tendenciu“ [„možnosť“] byť prirodzene spojená s láskavými citmi, ale táto tendencia môže byť zablokovaná (ako má pes zo svojej prirodzenosti možnosť mať štyri nohy, ale prejavenie sa tejto možnosti do skutočnosti môže zlyhať v dôsledku zranenia alebo genetickej poruchy). Prípadne sa táto možnosť môže prejaviť do skutočnosti skresleným alebo nefunkčným spôsobom (podobne ako môže psovi v dôsledku genetickej poruchy vyrásť piata noha).
A tak je to aj s prítomnosťou alebo neprítomnosťou pocitu viny v prípade svedomia. Keď intelekt usúdi, že niečo nie je mravne dobré, prirodzene máme tendenciu mať nepríjemný pocit viny pri myšlienke, že by sme sa takého konania mali dopustiť. A keď intelekt usúdi, že niečo je morálne prípustné, prirodzene takéto pocity viny nie sú prítomné. Pocity viny sú súčasťou našej prirodzenosti, aby nám pomohli činiť to, o čom nám naše svedomie hovorí, že by sme mali konať, rovnako ako sú v našej ľudskej prirodzenosti prítomné láskyplné city, aby posilnili našu ochotu činiť to, čo je dobré pre blížneho. Ale svedomie „nemožno stotožniť“ s takýmito citmi, rovnako ako láska nemožno stotožniť s citmi náklonnosti.
Navyše – aj v tomto prípade, rovnako ako aj v iných – môže byť prirodzená tendencia zablokovaná, alebo sa môže prejaviť dysfunkčným spôsobom. Pocit viny nám môže chýbať aj vtedy, keď náš intelekt usúdi, že to, čo sme vykonali, alebo o čom uvažujeme, je nesprávne. Alebo môžeme mať pocity viny, napriek tomu, že náš intelekt usúdi, že to, čo sme vykonali alebo o čom uvažujeme, nie je zlé. V takýchto prípadoch je naším svedomím to, čo vám hovorí intelekt a nie to, čo nám hovoria naše pocity – rovnako ako láska je prejavom vôle a nie naopak, akoby vôľa mala byť prejavom citov. A tak, ako by sme mali priať dobro blížnemu bez ohľadu na to, či k nemu prechovávame alebo neprechovávame láskyplné city, rovnako by sme sa mali riadiť tým, čo nám hovorí svedomie – teda náš intelekt – aj keď nám naše pocity hovoria niečo iné. Svedomie teda nie je cit. Pocity sú len pomôckou pre svedomie a môžu klamať.
Z tohto dôvodu je nepravdivé alebo prinajmenšom veľmi zavádzajúce tvrdiť, že psychopatovi chýba svedomie. To, čo tým ľudia zvyčajne myslia, je, že psychopatom chýba pocit empatie k iným ľuďom, alebo akékoľvek pocity viny, ľútosti či smútku pri konaní zla. Ale svedomie nie je pocit, takže absencia takýchto pocitov jednoducho neznamená nutne aj absenciu svedomia. Psychopat má intelekt a ak dokáže pochopiť všeobecný morálny princíp a vidí, že určitý konkrétny čin takýto princíp buď povoľuje, alebo vylučuje, potom má svedomie. Aj keď je silne priťahovaný robením toho, o čom mu jeho intelekt hovorí, že je nesprávne a hoci pri robení zlého nemá pocit viny, napriek tomu má svedomie a je vinný z toho, že ho nedodržiava. Azda však v niektorých prípadoch by bolo možné pripustiť, že miera zavinenia je znížená absenciou prirodzených pocitov viny či nechceným nutkaním k antisociálnemu správaniu. Záležalo by od podrobností prípadu. Ale absencia citov ani prítomnosť aberantných [deviantných, odchylných] citov ešte sama osebe v prísnom slova zmysle neznamená aj neprítomnosť svedomia [a teda nevylučuje aj morálnu zodpovednosť].
